Štokholm. Zášť voči kolonizátorom
Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením? Ukážka 8. kapitoly knihy Štokholm Tomáša Lemešaniho.
Neprešla noc ani poludnie, ale celý deň. Viac ako dvadsať hodinový spánok vysileného Alexa prerušili až chlapi, ktorí sa nad ním nakláňali a o čomsi sa rozprávali. Zmizli, upadol do mrákot a opäť sa prebudil. Nebol v baraku. Keď sa pokúsil otvoriť oči, milimetrovými štrbinkami mu do nich prenikli neznesiteľné lúče svetla. Po dňoch vo tme sa mu slnkom zaliaty priestor zarezával až do spánkov.
Čerstvý vzduch a komfortnejší pocit z ležania ho však prebúdzali. Bol oblečený v novom ošatení. Teda skôr v novom odeve. Mal na sebe akýsi hnedý jednodielny hábit. Keď oči prešli svetelným šokom, začali rozoznávať okolie. Pri hlave mu stála priateľsky sa tváriaca žena. Žena! Medzi teroristami! A ku všetkému celkom pekná.. Alex už vôbec nerozumel. Ani tomu prečo aj v takejto chvíli hodnotí ženský pôvab.
Eknihu objednáte na Martinus.sk , v našom eshope , alebo stručným mailom na marketing@biztweet.eu
Keď žena uvidela, že sa prebral a zbadal ju, milo sa usmiala. Priložila mu k ústam navlhčený kus látky a nemotornou angličtinou hovorila niečo o tom, že mu pomôže a bude mu už lepšie. Nezrozumiteľnú angličtinu prerušila po tom, čo do miestnosti vošiel muž, ktorého už predtým videl pri návšteve Abuho sídla. Muž Alexovi už o poznanie lepším anglickým výkladom opísal jeho stav ako bežnú dehydratáciu. „Budeš z toho raz dva von. Nič sa neboj, nám sa také veci nestavajú, ale vám, ľuďom z miest, áno. Nie ste na naše slniečko zvyknutí,“ hovoril.
Bez rozpakov sa posadil na kraj postele a zapálil si cigaretu. Ako starý priateľ začal Alexovi hovoriť o tom, aké to bolo keď sa do tábora dostal. Bol čerstvo vyštudovaný lekár. No v Alžírsku si bez toho, aby patril k francúzskej kolonialistickej privilegovanej skupine, alebo aspoň niekoho na nejakom dôležitom mieste nepoznal, nemohol škrtnúť. „Od malička nám do hláv tlačili, že keď pôjdeme študovať bude o nás postarané. Mama predala starý dom pri mori Francúzom za drobné. Len aby mala na moje štúdium. Keď som vyštudoval a aj tak ma všade posielali do riti, nevedel som ako ďalej. Mal som zlý posudok, otec patril k opozičným aktivistom, národovec, nemal som šancu. Domov som sa však vrátiť s prázdnymi rukami nemohol,“ rozprával a paradoxne sa pri tom smial.
Predošlá kapitola: ŠTOKHOLM. Zradca
Abuho poznal ešte z čias keď býval v rodnej dedine. Medzi chudobnými bol obľúbený. Keď prišli Francúzi s novými pravidlami, on sa postaral aby ostalo všetko po starom. Keď niektorému z boháčov zmizli z garáže autá, alebo ak sa stratili šperky manželiek miestnych papalášov, každý vedel, čia je to práca. Abuho popularite napomáhal aj fakt, že bol blízkym príbuzným známeho opozičného politika.
Väčšina obyvateľstva v tom čase nevnímala francúzske sily v krajine ako pozitívum. Hoci bolo pravdou, že si väčšina obyvateľstva v stránkach verejného života prilepšila, najviac utrpeli bývalí vodcovia jednotlivých regiónov, ktorí stratili kontrolu nad oblasťami, v ktorých mali prirodzenú, historicky dedenú autoritu. Ľudia potom iba ťažko znášali to, že im pravidlá prikazujú ľudia, z iného kontinentu, iného sveta, často takí ktorí nemali o tom, čím si krajina v minulosti prešla, ani tušenia. A to priživovalo nevraživý a nezdravý nacionalizmus.
„Pamätám sa ako sa mi v štátnych nemocniciach vysmievali. Vraj som z chudáckej školy. Nikoho nezaujímalo vzdelanie, iba posudok miestneho zastupiteľstva, ktoré dávalo k podpisu pracovnej zmluvy povolenia. V súkromných nemocniciach sa zase liečili iba prominenti, na obyčajných ľudí to bolo pridrahé. Boháči miestnym neverili. Vedeli, že ich majorita neznáša, a tak sa obávali, že im zamestnanec, patriaci k domácej väčšine zámerne ublíži. Nie je sa čomu čudovať. Je pravdou, že prípadov, kedy pri operácii chirurg zabudol v tele pacienta tampón, alebo kedy sestrička zámerne zamenila spôsob či intenzitu dávkovania lieku, v tom čase pribúdalo,“ krútil hlavou a poťahoval z cigarety stále anonymný lekár.
Čítajte aj:
Dôvod Tomáša Lemešaniho. Kapitola 13
Hoax o mobilizácii je ruským prieskumom verejnej mienky na Slovensku, tvrdí autor Independence
Ako pokračoval, síce s názormi väčšiny súhlasil, no nikdy by si nedovolil niekomu zámerne ublížiť. Bol pacifista a svoju profesiu nadovšetko ctil. Avšak bolo to jedno, dobu charakterizovala krutosť a paranoja. „Napokon som sa ako idiot zamestnal na čerpacej stanici v hlavnom meste. Domov som posielal peniaze, aby si mysleli, že pracujem v nemocnici. Keďže lekári zarábajú viac, musel som posielať skoro všetko, čo mi platili. Žil som ako absolútna troska, jedol som iba raz denne, ak častejšie, tak len preto, že šéfovia vyradili nejaký balík sušienok, alebo pokazenú bagetu,“ distingvovane pôsobiaci lekár si teraz na zem z chuti odpľul.
„No a čo, čo som mal robiť? Nie som somár. Nie som naivný a ani som nebol. Nemyslel som si, že sa Abu živí niečím čistým. Ale takých som ani nepoznal. On mal prachy, moc a svoju silu používal na kroky, ktoré, či už sa na to spätne pozriem ako patriot, alebo ako obyčajný človek, slúžili dobrej veci. Keď niečo ukradol, neskončilo to len v jeho vile či športovom aute. Vyhnal z rybárskej dediny cudzie firmy s automatickými plniarňami konzerv. Na lode sa vrátili ľudia z dediny, muži zase živili svoje rodiny. V konečnom dôsledku od nich nakupovali aj tí, ktorých Abu vyhnal. Bolo to akurát o poznanie kvalitnejšie,“ rozosmial sa lekár. Alexovi vylial do úst maličký plastový pohárik s akousi medicínou, ten sa nebránil.
„Nuž ani neviem ako a bol zo mňa to čo nazývate terorista,“ smial sa až nečakane úprimný muž patriaci k tým, ktorí odrezávali hlavu muža ležiaceho neďaleko cesty, toho, ktorého videl Alex, vtedy ešte v obskúrnych predstavách topiaci sa zajatec.
Teraz však javil všetky známky bdelosti. Nebránil sa žiadnemu z krokov lekára, netúžil po ďalšom násilí. Pud sebazáchovy priviedol európskeho zajatca k akejsi ani nie rezignácii, skôr ozaj nefalšovanému záujmu. Bez ohľadu na to, ako nekoordinovane, nesúvislo a možno aj neopatrne kládol otázky svojmu, v tej chvíli záchrancovi, vystupoval naozaj angažovane. Nebolo zvykom, aby sa zajatec vypytoval svojho väzniteľa na toľko detailov, ako teraz Alex svojho lekára, od ktorého mohol byť závislý aj jeho život. Práve to však pripadalo ľuďom, ktorí stáli okolo, sympatické. Vrátane doktora.
„Moja matka nemá čo do úst. Bratranec by mohol pokojne hrať futbal na majstrovstvách, ale nemal na to. Nie, čo sa týka talentu. To ani náhodou. Už keď som mal trinásť dokázal len tak z nudy vydriblovať otca z obývačky. O rok školil celú dedinu na miestnom šampionáte a ďalší ho volali do reprezentácie do dvadsaťjeden rokov. Ale čo? Bol tam. Kto hral? Ani francúzska reprezentácia nemala viac Francúzov ako my. Odrazu každý kto mal meno podľa niektorého z kolonizátorov, bol tým najväčším hrdinom a pravým reprezentantom národa. To, že jeho rodina umývala záchody po rybároch, nikoho nezaujímalo,“ trocha nezrozumiteľne preháňal lekár a pľul pri tom na zem vskutku nedôstojne a od srdca.
Ako o bratrancovi pokračoval, tí čo boli pri moci ho nemali radi a napriek tomu, že dostával najlepšie hodnotenia z klubov aj napriek tomu, že sa o neho začínali biť zahraničné kluby, nedostal v reprezentácii a väčšom domácom klube žiadnu šancu.
„Až sa naštval. Zbalil sa a teraz hrá v Nemecku. Zmenil si občianstvo a platia ho ako si zaslúži. Razantnú zmenu nespravil len on, ale aj ja. Keď sa pri mne v práci zastavil Abuov človek a povedal mi, že pre mňa má prácu, váhal som. Povedal však, že mi za deň zaplatí viac ako v mojom zamestnaní dostávam mesačne. Nuž presvedčil ma. Odskočil som si na dve hodinky, ošetril nejakého chlapíka, ktorého postrelili do stehna a vrátil sa späť na pumpu. Mal som plné vrecko peňazí, konečne som nemusel žrať odpadky. Navyše, konečne som bol skutočne užitočný, niekomu som pomohol, niekto ocenil vedomosti, ktoré som ťažko a dlho nadobúdal a myslel si o nich, že mi neboli v konečnom dôsledku k ničomu,“ spomínal na to, ako začal pre skupinu, svojho súčasného zamestnávateľa pracovať.
S Abuom sa spoznal bližšie až po tom, čo kvôli frekvencii výjazdov dal na čerpacej stanici výpoveď. Ako hovorí, totálne sa mu zmenil život. Našiel si vlastný byt v dobrej štvrti, dokonca si tam zriadil aj niečo ako malú celkom slušne zariadenú ordináciu. „Samozrejme, že mi na to tie svine prišli. Nemal som žiadne povolenie a zrejme niektorý z mojich “dobrosrdečných“ susedov zalarmoval úrady. Prišli policajti, vyhodili ma z vlastného bytu, vymenili zámky a 15 dní som sedel v base. Asi by ma tam držali dlhšie, avšak prišiel muž, ktorý za mňa vyplatil kauciu. Nevedel som, kto to bol, ale keď som ako somrák vyšiel z brány väznice, čakal ma tam utešený bavorák. Na dverách mal prilepenú obálku s mojim menom. Boli v nej kľúče a navigácia s odkazom, že auto bude v prípade, že sa podľa nej budem riadiť moje. No čo som mal robiť? Prácu by som si už nezohnal, so zápisom v registri ani na tej pumpe. Vlámať sa do vlastného bytu zapečateného políciou takisto nebola tá najideálnejšia verzia oslavy slobody. Nuž sadol som do auta a riadil sa hlasom z navigácie,“ vysvetľoval dôvody jeho “práce na plný úväzok“ lekár. Romantickú historku však už nedopĺňal o reálie. Romantická historka s autom a navigáciou sa odohrávala dávno po tom, čo bola národovecká otázka v práci prekážkou. Alžírsko stále nenašlo kľud, ale posledné dekády určite nenútili obyvateľov kolaborovať s teroristami.
Lekár pokračoval vo svojej idylickej príhode o tom, ako sa dostal do služieb terajšieho zamestnávateľa - Alexovho únoscu. Auto vtedy smerovalo do rezidencie, ktorá patrila Abuovi. Tam sa s ním spoznal blízko, osobne a dohodol na dlhodobej spolupráci. „Bol ku mne milý. Aj keby nie, nič iné mi prakticky neostávalo. Aspoň som sa začal živiť mojim poslaním,“ pokračoval.
Alex ho však zastavil a celkom odvážne sa spýtal na to, či robil pre svojho zamestnávateľa aj inú než zdravotnícku prácu. To už účinkovali lieky, ktoré pred chvíľou vypil. Lekára však neprekvapil, skôr pobavil. Pokojne odpovedal. „Je pravda, že som prešiel výcvikom a zapájal sa aj do nejakých ekonomických záležitostí. Nikdy som však žiadne výčitky svedomia nemal. Ako som povedal, keď som s vami začal, v konečnom dôsledku to všetko prináša viac dobrého než zlého. Hoci chápem, že tomu z vašej pozície zrejme neporozumiete.“
Mal pravdu, jeho pacient po týchto slovách prejavoval odvrátením zraku a miernym vrtením sa prvé známky nevôle. Lekár mu to nemal za zlé, rozumel tomu, že ľudia zo zvyšku sveta nechápali motívy tých, ktorí páchali teroristické činy. Tento zajatec mu však pripadal zvláštnym spôsobom zaujímavý a sympatický. Neodsudzoval ho, neposielal ho pri svedectve a priznaniach do čerta, dokonca javil isté známky záujmu.
Slušne sa s Alexom pozdravil a opustil miestnosť. K lôžku sa vrátila ošetrovateľka. Nebyť utišujúcich liekov, pacient by jej prítomnosť odmenil aj iným fyzickým prejavom ako nesmelým úsmevom. Uvedomoval si to, a tak radšej zatvoril oči. Netrvalo dlho a zaspal.
Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope alebo darom na Číslo účtu:1027300577/5500 IBAN: CZ1455000000001027300577 BIC/SWIFT: RZBCCZPP