ŠTOKHOLM. Zradca
Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením? Ukážka 7. kapitoly knihy Štokholm Tomáša Lemešaniho.
Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.
Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.
Eknihu objednáte na Martinus.sk , v našom eshope , alebo mailom na marketing@biztweet.eu
POČET STRÁN 124
ROK VYDANIA 2021
JAZYK Slovenčina
VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing
Formát Ekniha: .epub, .pdf
Ukážka Kapitoly 7.
Keď začalo dvor zapĺňať šero, viac vynikli budovy, v ktorých bol výrazný pohyb. Najzreteľnejšie deje prebiehali v baraku, ktorý bol asi sto metrov kolmo na okno cez ktorého štrbinu skúmal okolie Alex. Na rozdiel od Alexovho príbytku boli ostatné budovy obývané viacerými osobami. V tej, ktorú práve sledoval, mohol vidieť tri postavy nalepené na okno, ktoré bolo očným kontaktom spojené s jeho provizórnym výhľadom. Rovnako ako on, sledovali čo sa vonku deje. V ďalších oknách bolo vidieť iba chaotické pobehovanie obrysov postáv zo strany na stranu. Boli zjavne nervózni, niektorí sa na chvíľu pozreli na dvor a následne utekali späť do opačného rohu.
Po niekoľkých minútach sa situácia vyjasnila. Postavy vo vzdialenom baraku museli za rohom jednej z budov medzi nimi a Alexom vidieť chlapov, ktorí vedú nových zajatcov. Netrvalo dlho a aj do ich dverí vošla eskorta, ktorá dvoch z nich vyviedla na miesto, kde ešte pred hodinou upravovali terén ozbrojenci tak, aby zmizli všetky stopy po predošlom vypočúvaní.
Presne, ako to videl v prvý deň jeho nedobrovoľného pohybu, muži posadali akoby k mohamedánskej modlitbe. Novo privedení, aj tí z baraku, na ktorý Alex zízal. Všetci s kuklami na hlavách, tí noví zjavne nervózni, prikrčení. Tí, ktorých priviedli z baraku boli zas akoby poučení z predošlého vypočúvania tichí a nehybní. Všetci mali kukly na hlavách a na niečo čakali. Dvaja z ozbrojencov skupinu opustili a prišli k dverám vedľajšej budovy. Vyviedli z nej Hasana. Alex po ňom už nekričal, nechcel riskovať ďalšie perzekúcie. Okrem toho si veľmi dobre uvedomoval, že je zrejme jediným z obyvateľov okolitých budov, ktorého ešte ani raz nepredviedli na divný výsluch v strede areálu.
Hasan, celý ufúľaný, odovzdane kráčal smerom k ostatným, nechal si na hlavu nasadiť kuklu, dokonca nereagoval ani na hrubé štuchance puškami strážcov. Keď sa posadil k ostatným, prišiel medzi nich aj Abu. Opäť noblesne oblečený, žoviálne vystupujúci a s nepomenovateľnou iskrou, začal vystrašeným mužom s pokojom čosi kázať. Pôsobil tak uvoľnene a pozitívne až to človeka miatlo, Alex z toho začínal byť ospalý.
Myšlienky na spánok ho však razom prešli v momente, keď sa Abu z ničoho nič postavil a vpálil ranu z krátkej pištole jednému z nových zajatcov priamo do čela. Muž sa zvalil na bok bez toho, aby sa čo i len zachvel. Chlapa sediaceho vedľa neho okamžite zafarbila striekajúca teplá krv, na čo zareagoval priam detským krikom. Ozbrojenci ho raz-dva upokojili úderom do spánku, po ktorom stratil vedomie. Zvyšok skupinky sa snažil byť ticho, iba vyššiemu mužovi na kraji hlúčika začali unikať akési šepkavé slová strachu, nevedel ich v sebe udusiť. Ostatní reagovali iba chvením sa, niektorí vyzerali akoby mali epileptický šok, iní pôsobili akoby im bola zima.
Alex si odrazu uvedomil, že nie sú jediní. Aj jemu sa mierne rozochveli kolená, cítil zvláštnu slabosť. V minulosti už videl mŕtvoly, dokonca aj samotný akt zomierania. Je však rozdiel medzi tým sledovať oživovanie po autonehode v civilizovanom svete a teroristickú chladnokrvnú vraždu, niekde bohviekde v púšti. Pri autonehode časť divákov odvracala zrak, keď im to bolo nepríjemné, jednoducho odišli. Druhá skupinka zvedavcov naopak skúmala, či dokonca choro natáčala na mobil posledné sekundy oživovaného neboráka. Pri púštnej poprave si bol istý, že ak by mohli, každý z okolia by už dávno odišiel.
Šok v Alexovi spustil strach. Schúlil sa pod oknom, akoby sa bál, že si jeho zvedavý pohľad niekto z vonku všimne. Ďalším efektom drsného zážitku bolo opätovné uvedomenie si faktu, že sa nenachádza v žiadnej škole v prírode, ale v nefalšovanom teroristickom tábore.
Cez zatemnenú okenicu chvíľu iba počúval krik. Raz v arabčine, potom v angličtine. Časom však hlasy utíchali. Keď už nepočul nič, trocha bojazlivo sa pozviechal a opäť podišiel k okennej štrbine. Teraz ale opatrnejšie, s miernym odstupom a v takom uhle, aby si mohol byť istý tým, že ho nikto z vonku nezazrie. Muži boli predsa len o čosi kľudnejší, prestali sa chvieť, pôsobili mužnejšie. Abu medzi nimi sedel opäť priateľsky, niečo im bratsky dohováral. Situáciu paradoxne upokojoval aj fakt, že mali všetci zajatci na hlavách kukly. Neuvedomovali si tak nechutnú skutočnosť, že sa medzi nimi váľa torzo tela, takmer bez hlavy, z ktorej ešte stále vytekajú zvyšky červeného života.
Po chvíli sa Abu postavil a začal medzi zajatcami kolovať. Ku každému podišiel, priložil mu k hlave zbraň, čosi zašomral a stlačil spúšť. Pištoľ však iba cvakla naprázdno, chýbali v nej náboje. Zajatci, ale nemohli tušiť, či v nej nie je jeden, ten osudný, a či s nimi Abu nehrá ruskú ruletu. Alex na diaľku nepočul, čo im dohovára, zrejme niečo čo ich des násobilo. Čím bolo poradie zajatca, ku ktorému sa únosca postavil vyššie, tým bola jeho panika zreteľnejšia. Predpoklad zlatej guľky sa totiž stupňoval.
Čítajte aj:
ŠTOKHOLM. Akú hru so mnou hrajú?
Piaty muž v poradí situáciu neniesol nijak hrdinsky. Keď sa k nemu únosca v bielom postavil, rozochvel sa natoľko, že pohybom takmer zrazil Abuho na kolená. Ten zareagoval agresívne a uštedril mu na oplátku kopanec do chrbta. Zvýšil aj hlas, tak, ako to ešte Alex nemal možnosť počuť. Zjavne nebol jediným, koho reakcia znepokojila. Muž s kuklou na hlave sa totiž najprv naklonil dopredu, potom stratil vedomie a hlava mu padla do klina. Chlapi so zbraňami s ním vôbec nesúcitili, naopak, začali sa smiať. Tragické divadlo končilo krikom a virvarom, keď ozbrojenci ťahali zajatcov späť do baraku. Opäť sa s tým príliš nepárali, vláčili ich za nohy po drsnej zemine znečistenej naftou, spáleným uhlím i krvou ich nebohého prísediaceho.
Alex zase ustúpil od štrbiny v okne, vôbec netúžil po pozornosti strážcov. Tí sa však do jeho okenice ani nepozreli. Pre mladého diplomata stále nepochopiteľný prístup. Na dvore mŕtvola a on stále bez povšimnutia. Dobrý pocit z pokojnej anonymity však čoraz väčšmi vyvažovala slabosť a malátnosť spôsobená dlhými hodinami bez jedla. Hoci už nepociťoval chuť a predstava potravy klesajúcej krkom do stiahnutého žalúdka vzbudzovala skôr odpor, vedel, že za jeho slabosť môže práve podvyživený orgán v spodnej časti hrudníka.
Nedostatok stravy sa podpísal aj pod všeobecnú nechuť. Hoci sa neznesiteľné dusno, otravné ovzdušie a horúčavou sálajúce steny zo dňa na deň nezmenili na príjemné prostredie, voda, ktorú mu strážnici z tábora doplnili poklesla v nádobe len o malý kúsok. Stiahnutý žalúdok, nečinnosť, stresujúce prostredie a na mozog dopadajúca samota sa podpísali pod to, že si Alexove telo prestalo žiadať toľko tekutín, koľko zaiste potrebovalo. Väčšia časť spotrebovanej vody dopadla skôr ako výpary, než životodarná tekutina.
Dehydratácia, zvláštne okolnosti a neustála tropická tma už v Alexovi vyvolávali paranoidné stavy, čoraz častejšie premýšľal nad tým, prečo ostáva taký nepovšimnutý. Chvíľami si začínal priať, aby aj jeho zavliekli na dvor. Ktovie, možno by čo to schytal, každopádne by aspoň vedel na čom je. Takto len osamote sledoval utrpenie ostatných zajatcov premýšľal nad hlúposťami a čoraz viac pociťoval bolesti nespôsobené cudzím zavinením, ale oslabením vlastného tela.
Opäť sa s námahou priblížil k oknu. Stále tam boli strážcovia, no stále jeho baraku nevenovali ani okamih pozornosti. Nevládne telo nebožtíka o kúsok ďalej viezli na drevenom vozíku preč, mimo tábora. Dvaja chlapi stáli pri jednom z väzňov na mieste, kde sa udiala nechutná vražda. Jeden z nich začal zbierať zo zeme potrhané kusy odevu a lopatkou sa zrejme chystal aj na kúsky rozstrelenej hlavy umučeného neboráka. Ten druhý niečo preberal s väzňom. Evidentne však pokojnešie. Bolo zvláštne, že sedí stále s kuklou na hlave a nikam ho neodvádzajú.
Podivné udalosti v tábore pokračovali ďalej, keď skupina strážcov pristúpila k zatemňovaniu okien aj všetkých ostatných budov. Jednoducho, tak ako to robili v prípade Alexovho príbytku, pribili k okeniciam drevené dosky, tak, aby v interiéroch vytvorili neprehľadné šero. Nevedno, či to robili úmyselne, no ostatným pripevnili tienidlá evidentne pedantnejšie, bez toho, aby na okne nechali čo i len maličkú medzeru, ktorou by mohli lúče svetlá presvitať. Vonkoncom nemali také príležitosti ako Alex, ktorý striedavo sledoval reakcie vystrašených zavlečencov a to, čo sa dialo na mieste vypočúvania.
Niektorí uväznení dávali krikom a búchaním do drevených dosiek najavo, že sa im konanie únoscov nepozdáva, no väčšina, po tom, čo sa pred niekoľkými desiatkami minút dostali k pohľadu na zakrvavené telo iba mĺkvo a s rešpektom sledovala ako im ozbrojenci robia z pobytu v tábore tmavé peklo.
Keď situácia utíchla a väzni prestali klásť akýkoľvek odpor, väznitelia začali opäť svojským humorom prezentovať ich nepochopiteľne uvoľnenú a dobrú náladu. Do drevených dosiek na oknách začali pažbami zbraní búšiť a vykrikovať Help Help. Sprevádzali to, ako vždy, hlasným smiechom od srdca a vtipmi v arabčine a francúzštine. Zajatcov v šoku nechali na pokoji približne po dvoch minútach. Pobrali sa do centra tábora, do budovy, v ktorej sídlil Abu.
Zvláštne, prázdny, rozpáleným pieskom a štrkom posiaty dvor vyzeral bez pochodujúcich chlapov príjemne. Plný mesiac sa na piesku odrážal podobne ako na morskej hladine. Sálajúce teplo a chladnúci vzduch dopĺňaný škrekotom krkavcov pôsobil tajomne, no pokojne. Zoslabnutý Alex si pohľad a atmosféru vychutnával. Keď do Alžírska cestoval z Európy nečakal takýto druh zážitku, no teraz akoby pookrial. Po chvíli sa začal sám na sebe zabávať. „No vidíš aký to máš výletík, ty turista,“ hovoril nahlas a smial sa.
Smiech mu však na perách čoskoro zmrzol. Z budovy vyšla postava. Sama, otrhaná a neozbrojená. Keď sa priblížila, neveril vlastným očiam. Z centrálnej budovy vychádzal Hasan. Sám, bez doprovodu. Pomaly a bez hluku sa priblížil k vedľajšiemu baraku.
Predpokladal, že ho cez zatemnené okenice nikto nepozoruje. Mýlil sa. Možno desať metrov za jeho chrbtom stál zarazený Alex, ktorý dychtivo a trocha nechápavo čakal, čo sa bude diať. Na jeho veľké prekvapenie k Hasanovi pristúpil strážnik. Bez toho, aby čokoľvek povedal vytiahol cigarety jednu zapálil a podal mu ju, druhú fajčil sám. Takto chvíľu mĺkvo stáli, a keď dofajčili zhodil strážnik Hasana na zem. Ten kričal, akoby ho mučili, metal sa chaoticky po zemi. Ozbrojenec ho násilne vtiahol do baraku, kde zajatec pokračoval vo vzlykaní. Jednoducho nechutné divadlo. Všetci v okolitých budovách mysleli na to, ako musel Hasan trpieť. Prežili spolu desivé vypočúvanie a chladnokrvnú vraždu. Ostatných odvliekli do svojich ciel, no Hasan bol kdesi v areáli a bohvie čo s ním ešte robili. Všetci boli presvedčení o tom, že si musel prežiť muky.
Teda nie všetci. Alex sa postupne dostával z fázy šoku do fázy hnevu. „Tak ty si tá špina, ty sviňa. Mohol som si to myslieť hneď, keď som videl tvoju vtieravú tvár,“ šepkal si. Mal chuť zakričať, Hasan by ho počul. Aspoň by ho vytrhol zo slastného pocitu, že o jeho tajnej úlohe nik nevie. Zbytky racionality v jeho hlave však našťastie zapracovali. Zastavili jeho cholerický prejav, krik presunuli z jeho hrdla do útrob hrudníka. Uvedomil si, že keby dal najavo svoju vedomosť, nedopadol by dobre. Za odhalenie tajného spojenca medzi zajatcami by ho isto čakala tvrdá sankcia.
Rovnako by upozornil na to, že mu na okenici nechali priveľkú štrbinu. O, ak to tak možno nazvať, komfort a privilégiá, nechcel prísť.
Prechádzala ho aj zlosť, ktorá ním spočiatku lomcovala. Pochopil, že je zrejme dobré, že sa o tom ako to v tábore funguje dozvedel. Už vedel aj to, ako sa tam dostal. Bolo mu jasné, že Hasan pre únoscov pracoval. Nech už boli kýmkoľvek. Ako možno identifikovať mužov hovoriacich rôznym jazykom, ktorých nemožno jednoznačne zaradiť ani rasovo, či vierovyznaním?