ŠTOKHOLM. Dusivá noc v tábore
Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením? Ukážka knihy Štokholm Tomáša Lemešaniho.
Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.
Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.
Eknihu objednáte na tomto linku, Martinus.sk alebo v našom eshope
POČET STRÁN 124
ROK VYDANIA 2021
JAZYK Slovenčina
VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing
Formát Ekniha: .epub, .pdf
Ukážka Kapitoly 5.
Noc v Alžírsku je zvláštna. Hoci bol unesený a v mimoriadne zvláštnej situácii, hľadel nadránom von oknom pohľadom turistu. Šero, cvrlikanie púštneho hmyzu a zvuk jemného orientálneho vetra v ňom vyvolávali príjemne romantické pocity. Mal by to prostredie, tú krajinu neznášať. On namiesto toho obdivuje jej dušu. Zvláštne, napokon ako celá situácia, do ktorej sa dostal.
Prišlo svitanie, rýchle a intenzívne ako samotná horúčava, ktorú v jeho chatrči slnko behom polhodiny vyprodukovalo. Vonku konečne zarezonoval pohyb. Bolo vidieť ozbrojencov, ako sa
premávajú z jedného konca tábora na druhý, cvičia a jedna skupinka čosi opravuje na jednom zo vzdialených barakov. Tomu, že ich Alex pozoruje nevenovali žiadnu pozornosť, rovnako ako jeho pokusom o pokriky, ktorými ich chcel do svojej chatrče privolať. Na krik v cudzích jazykoch nereagovali, arabsky nevedel. Ktovie, zrejme by mu to aj tak nepomohlo.
Nechcel si to priznať, ale začínal byť hladný. Nebol žiadne rozmaznané dieťa, ale dvadsať hodín bez jedla začínal cítiť. Jeho európsky návyk bolo potrebné odstrániť. Uvedomoval si, že ho môže v najbližších hodinách, či dokonca dňoch čakať mnoho vecí, s ktorými sa ešte nestretol, a tak sa pokúšal udržať si nadhľad, s ktorým ho do tábora priviezli, a ktorým získal medzi únoscami priazeň.
Prázdny žalúdok a čoraz neznesiteľnejšiu horúčavu svojho úkrytu sa snažil utíšiť tým, že sa vyzliekol len do spodného prádla a hoci mu to nebolo úplne po vôli pil litre vody z hlinenej nádoby, položenej vedľa niečoho, čo možno nazvať záchodom. Hoci na chuti tekutiny nebolo rozoznať, že by bola znečistená, podľa európskych hygienických noriem by zrejme nedostala päť hviezdičiek.
Po tom čo sa mu holé brucho nafúklo litrami vody pôvodu, nad ktorým sa radšej nezamýšľal, vysadol na svoj posed z večera a hľadel, na pre neho zaujímavú scénku, odohrávajúcu sa na tom istom mieste, kde deň predtým sledoval vypočúvanie mužov s vrecami na hlavách a ich zradcu. Skupina mužov odložila zbrane bokom, vyzula sa, dala si dole maskáčové mundúry a na koberčekoch odriekala modlitby, ktoré im predčítal nejaký muž v zelenom, ktorého dovtedy ešte nevidel. Po niekoľkých opakovaniach sa k nim pridal Abu. Ten sa vyzul, sadol si vedľa muža v zelenom, a pre neho typicky pokojne niečo rozprával. Ku koncu svojho monológu však pridal na intenzite hlasu a objavila sa aj mierne agresívna gestikulácia.
Kontrastne zas pôsobil záver tohto vystúpenia, kedy Abu s jemným hláskom priam anjelsky spieval akési arabské piesne, pričom ho drsní muži s dojatými tvárami sledovali a v rukách žmolili nejaké knihy. No nejaké. Alex nebol debil, bolo mu jasné, že sa nenachádza v kresťanskom letnom tábore, ale že sa jedná o Islam. Akurát nevedel nakoľko môžu byť muži radikálni. Nie všetci mali veľké brady a mnohí z nich nepôsobili vážne, ako mudžahedíni zvyknú. Veľmi ho zaujalo, že si dal s ich vodcom pohárik alkoholu. Ak nešlo o nejaký trik s vodou, nemohlo ísť o prísne praktikujúceho muža. Ale čo on vedel. V náboženských otázkach nebol expertom. Iba do miery častejšieho sledovateľa mediálnych obsahov.
Keď sa nad tým na svojom provizórnom posede zamýšľal, uvedomil si, že ozbrojení muži jeden k druhému pasujú iba za mak. Veď niektorí boli čierni, iní mulati, boli tam aj bieli, pri zastavených autách počas únosu videl aj jedného s mongoloidným vzhľadom. Niektorí mali obuté sandále, iní vojenské kanady. Niektorí sa snažili žartovať, iní ani nehľadeli do očí. Ocitol sa to veru na čudnom mieste.
Čítajte aj:
Štokholm. Služobná cesta s trpkým vývojom
Uvedomenie si rôznorodosti osadenstva tábora Alexa potešilo. Vedel, že by zrejme najhoršie dopadol v rukách radikálnych islamistov. Akí už môžu byť títo radikálni, keď mu dávajú na uvítanie víno a rešpektujú kolegov, ktorí ani nechodia na poludňajšie modlitby. Jednoducho dobré znamenie. I keď bohvie o čo im mohlo ísť, ak neriešia náboženské sektárstvo
Počas utešovania sa si ani neuvedomil, že modlitby, ktoré sledoval skončili. Hliadky sa rozdelili, každá odišla niekam inam. Jedna smerovala k jeho baraku. Nebál sa, bol by rád, keby s ním po čase niekto komunikoval. Takmer sa aj dočkal. Chlapi prišli k oknu, pri ktorom sedel na podivnej pomôcke. Alex sa im snažil gestikuláciou ukázať, že je mu horúco a potreboval by viac vody, ako dostal.
Na jedlo sa nepýtal, tušil, že ho nedostáva zámerne. Čo sa týka vody, naivne predpokladal, že chlapom nie je jeho zdravie ľahostajné, a že vzhľadom k ich správaniu zo včerajška budú aj ďalej ochotní robiť malé kompromisy. V tom mal pravdu. Kompromis mu však v tej chvíli iba zachránil krk. Za opovážlivú gestikuláciu voči dozorcom by mal každý iný väzeň v okamihu rozmlátenú tvár. Jeho však nechali na pokoji. Strážcovia si iba odpľuli na zem a pokračovali v chôdzi.
Alex tejto reakcii nerozumel, alebo lepšie povedané nechcel rozumieť. Neskúsene si ráno vypil takmer celú zásobu vody, ktorú v cele mal, a tak sa teraz musel brzdiť. Bolo ťažké nemyslieť na smäd.
O to ťažšie bolo udržiavať si predsavzatý nadhľad. Jednoducho začínal pociťovať, že nie je na slobode a v hlave sa mu začali ilustrovať najrôznejšie scenáre jeho blízkej budúcnosti.
V sparne a bez čohokoľvek, čo by sa okolo neho niekoľko desiatok minút aspoň pohlo, začal upadať do mrákot. Mohla za to aj bezsenná noc, ktorú prebdel tými najpodivnejšími obavami, aké mohli v jeho prípade vzniknúť. Najviac sa bál toho, že sa o tom, kde je ani nikto nedozvie. Keď únoscovia nebudú žiadať nič ďalšie a uniesli len jeho, ostatných členov výpravy nie, tak si budú všetci myslieť, že to pokašľal on sám. Bol známy tým, že vyhľadával dobrodružstvá. Keby jednoducho zmizol, predpokladali by, že na základe svojho rozhodnutia. Že pobehuje po miestnych baroch a váľa sa po prostitútkach.
Jediným kľúčom môže byť Hasan. I keď, ťažko povedať, čo si o Hasanovi myslia na veľvyslanectve. Možno by si stratu ich osôb nespájali a kašľali by na to. Nebolo to pekné, ale Alex dúfal,
že v kolóne áut, ktorú počas únosu videl boli aj ďalší jeho kolegovia, prípadne podnikatelia, ktorým mal ukázať miestne podniky. Po nich sa bude isto niekto zháňať, a tak pre diplomatickú nulu znamenali istú nádej.
Netrvalo dlho a jeho túžby takmer rozplietla ďalšia z epizód, ktoré sledoval cez jedno z okien svojho baraku. Keď mu hlava oťažievala pod návalom únavy a neznesiteľného dusna, na druhej strane pozemku zapišťali gumy džípov, ktoré ho zo spánkových osídel vytrhli. Automobily za sprievodu ohromných mrakov piesku vleteli do priestoru dvora pred susednou budovou. Alex pribehol k druhému oknu, kde na špičkách sledoval ako z áut vyvádza päť osôb, čo ho zarazilo najviac, aj jednu ženu.
Čo to má znamenať? Som tu druhý deň a už tretí prepadnutý konvoj? Kde to som dočerta? To, že uniesli aj ženu sa mu nepozdávalo obzvlášť. To, že ju viedli do rovnakej budovy ako chlapov však zase nenasvedčovalo islamistickým zvyklostiam, a tak Alex dúfal, že sa k nej budú správať mierne, aspoň tak, ako k nemu.
Keď sa už chystal zapískať na strážcu, ktorému chcel v angličtine vliať nejaké to morálne pravidlo, týkajúce sa zachádzania so ženami a vojnových dohôd, vyrušilo ho ďalšie prekvapenie. Z korby auta sotili na zem muža v krikľavých nohaviciach, potom ho surovo ťahali po zemi do rovnakej budovy ako predošlé osoby. Alexovi to vzhľadom k zhoršujúcej sa fyzickej kondícii myslelo čorazpomalšie, no asi po piatich sekundách sa prebral uvedomením.
„Hasan! Hasan! Čo sa stalo, kde sú všetci?“ Vykrikoval hlúpe otázky v angličtine cez mrežované okno. Osoba na zemi ale nereagovala. Bola z celej tortúry mimo, mala problém držať sa pri vedomí.
„Hasan! Kto sú tí chlapi? Príde nás niekto hľadať?,“ nevzdával to a kričal ďalej. Muž v mátohách však len niečo zamumlal a už zmizol za stenou budovy.
Ďalšie pokriky boli skôr kontraproduktívne. Vysilil sa a prišlo mu zle. Na dvore sa navyše objavil Abu, ktorý zvrašteným čelom neprejavoval pochopenie s hlasným správaním sa svojho
prominentného hosťa. Hoci sa neuchýlil k tomu, aby šiel Alexa pokarhať osobne, asi o desať minút niekto začal k mrežovaným oknám pripevňovať drevené dosky. Svetlá z okien v baraku zhasínali jedno po druhom. Väzeň v jeho vnútri sa ani nepokúšal o odpor, pochopil, že pokrikmi prekročil tolerančnú hranicu únoscov. Svoju pozíciu v tábore zjavne precenil, a tak sa len mĺkvo prizeral tomu ako mu dvaja ozbrojenci klincami nabíjajú tienidlá do zárubní okien jeho rakvy.
Prácu ani nestihli dokončiť a interiér sa už premenil na plnokrvnú temnicu. Slabé svetlo a neúnosná horúčava okamžite ochromila schopnosti väzňa myslieť. Sadol do rohu miestnosti a pokúšal sa upokojiť. Vedel, že len tak zvládne vydržať ovzdušie hrobu, do ktorého ho pochovali zaživa. Ako sa však mohol upokojiť v nedýchateľnom vzduchu a teplote prekračujúcej štyridsať stupňov? Ťažké podmienky ho zmohli a omdlel. Mdloby prešli do spánku plného nočných môr, v ktorých však aspoň zabudol na to, čo sa mu práve prihodilo.
Prebudil sa až o niekoľko hodín, vtedy bola v baraku takmer celistvá tma. Aspoň ovzdušie sa so sadajúcim si slnkom stalo znesiteľným, a tak chvíľu pomerne pokojne sedel v kúte s myšlienkami o tom, ako svoje trápenie zmierniť. Keď si spomenul, že v nádobe ešte ostalo trocha zvyšnej vody, plazil sa smerom, ktorý si podvedome zapamätal. V časti baraku, kde sa nádoba nachádzala bola však taká hustá tma, že ju nevidomky prevrátil. Hromžiac zachránil aspoň to, čo nevytieklo. Horúčkovito a veľmi neefektívne si zvyšné tri decilitre vylial do úst. Hnusná teplá močka ho neopísateľne upokojila, prestal sa triasť, precitla mu i myseľ. Do mláky vody stratenej z jeho nešikovného bádania si ľahol. Napadlo mu, že ju využije aspoň na schladenie.
Netrvalo dlho a osviežujúce upokojenie prinieslo do jeho tela ďalší, no tentokrát príjemný spánok. Nevytrhol ho z neho ani hurhaj z dvora, kde muži z predošlého dňa absolvovali ďalšie, teraz už agresívnejšie vypočúvanie. Alex sa o tom všetkom dozvedel až na druhý deň.