ŠTOKHOLM. O čo únoscom ide?

Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením? Ukážka knihy Štokholm Tomáša Lemešaniho.

Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.

Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.

Eknihu objednáte na tomto linku, Martinus.sk alebo v našom eshope

POČET STRÁN 124

ROK VYDANIA 2021

JAZYK Slovenčina

VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing

Formát Ekniha: .epub, .pdf

Ukážka Kapitoly 4.

Prebudil sa rovnako ako v aute. S nepríjemným pocitom a za pozornosti ozbrojencov, stojacich okolo. Tak ako predtým, ani teraz im na tvárach nechýbal široký úsmev. Boli nadšení z toho ako sa ich zvláštna obeť správa, aká je pokojná a ako si s apetítom vychutnala jedlo, ktoré jej nachystali. 

Väčšina ľudí sa toho jedla ani nedotkne. Malo hrať hlavne psychologickú úlohu. Gro unesených považuje peknú porciu dobre vyzerajúceho pokrmu s prichystaným nápojom za akúsi zradu. Zväčša si myslia, že je pokrm otrávený, alebo napustený nejakou drogou, aby sa im rozviazal jazyk, či ich oslabil. Podobné jedlá sa spočiatku podávajú niekoľkokrát, tak, aby vyhladovaná osoba, ktorá po niekoľkých dňoch odolávania nevydržala, jedlo prehltla a cítila sa vnútorne zlomená. Často má takýto postup aj ďalší psychologický efekt – unesený si nahovára, že je pod vplyvom drog, o ktorých je presvedčený, že ich jedlo obsahovalo. Začne tak sám od seba prezrádzať detaily, často aj tie, o ktorých únoscovia ani netušili a neplánovali sa na ne pýtať.

Jeden z mužov – nižší černoch s červenou baretkou, slnečnými okuliarmi na očiach a so samopalom v ruke sa mu tieto skúsenosti snažil popísať lámanou angličtinou. Videli, že Alexa nemá význam skúšať a jedlo nielen že nepodozrieva, ale pokojne by si doprial aj prídavok. Alex pochopil, že bolo jedlo v poriadku, a tak si veľmi spokojne, ako spomienku na príjemné únoscovské gurmánstvo odgrgol. Keď tak spravil, spustil sa v miestnosti obrovský rehot.

Ten však prerušili vchodové dvere, do ktorých niekto kopol, rozleteli sa. Veselých mužov akoby niekto natiahol na špagáty. Postavili sa do pozoru a jeden z nich niečo zakričal arabsky.

Do miestnosti vošiel muž, ktorý sa od ostatných príliš nelíšil. Jediným rozdielom, badateľným na prvý pohľad bol odev. Zatiaľ čo chlapi boli oblečení v maskáčoch, s baretkami, skrátka tak, ako vyzerajú africkí vojaci v televíznych dokumentoch, on bol celý v bielom, na nohách nemal kanady, ale jednoduché sandále. Dokiaľ nedal chlapom pokyn, ani sa nenadýchli. Po tom, že sa pred chvíľou na Alexovi od srdca zabávali, neostala na ich mohutných perách žiadna stopa. Z ich tvárí, bolo možné vyčítať len sústredenosť, disciplínu a oddanosť.

„Tak tu je tá naša hviezda. Ako sa máte? Rád vás poznávam,“ prišiel k Alexovi sediacemu na matraci a podal mu ruku. Navzdory očakávaniam pôsobil veľmi milo a priateľsky. Zajatca postavil ťahom na nohy. Požiadal ho, aby za ním nasledoval von z baraku. Hoci privolil, dvaja muži, na znak ostražitosti podišli k jeho ramenám a nepravidelne do nich strkali, ako dúfal, nenabitými puškami. 

Z chatrče ho viedli cez komplex asi dvadsiatich identických budov. Až na konci celého pozemku, ohradeného betónovými zábranami prišli k budove, ktorá vyzerala na rozdiel od ostatných civilizovane. Jediná mala omietku, na čele terasy dokonca niečo, čo by bolo možné nazvať freskami. Keď prišli pred vchod, muž v bielom požiadal ostatných, aby ostali stáť tam, kde sú a nechali im s Alexom polhodinu na, ako to nazval, priateľský rozhovor. 

Gestikuláciou ukázal svojmu hosťovi cestu dnu. Ten sa len obzeral, či smie kráčať ďalej, či od strážcov jednu neschytá. Keď videl, že je všetko v poriadku, nasledoval svojho nezvyčajného hostiteľa. 

Ten bol už dnu v budove, správal sa naozaj neviazane, uvoľnene. Z toho ako chodil, ako gestikuloval a akou angličtinou rozprával bolo zrejmé, že civilizovaný, západný svet dobre pozná, zrejme v ňom aj niekedy žil.

„Sadnite si pane, nebojte sa. Viete, nezvyknem tu mať veľa hostí ako ste vy. Preto nie som dostatočne zásobený na to, aby som vám mohol poskytnúť všetok komfort, aký si zasluhujete. Pokúsim sa však ponúknuť všetko čo sa dá, tak, aby ste sa ničoho nebál a pochopil, že ste tu v bezpečí,“ vítal nepochopiteľne ústretovo svojho zajatca.

Alex nevedel, čo si má myslieť, ako má reagovať. Mohlo ísť len o hru, možno všetci čakali, kedy sa uvoľní, začne sa správať prirodzene a vtedy udrú. Na druhej strane, ako inak mohol postupovať? 

Ak by spravil niečo nezdvorilé, zrejme by si to rovno zlízol. 

Sadol si do kresla pri okrúhlom sklenenom stolíku, pokrytom piesočným prachom. Na druhej strane sediaci muž mu asi dve minúty bez slova prenikavo hľadel do očí. Alex, prirodzene, nebol tým, ktorý by chcel spustiť obzvlášť horlivú debatu.

„Asi neviete kto sme, však?,“ pýtal sa milým hlasom únosca a podával diplomatovi s hrčou v krku pohár ginu. Alex do seba kopol celý decák, položil ho na stôl a hlavou zakrútil naznak, že nevie.

„Nuž, zrejme je to pre vás zatiaľ lepšie. Uvidíme ako sa celá vec vyvinie. Zatiaľ vám bude stačiť, že sa volám Abu,“ dolial gin do Alexovho pohára a vynútil si vzájomný prípitok. 

Nasledovalo to, čo Alex očakával a zároveň čoho sa obával. Muž, ktorý sa mu pred malou chvíľou predstavil podľa všetkého falošným menom, začal byť až príliš zvedavý. Vypytoval sa najprv na všeobecné, naoko neškodné otázky, neskôr na detaily služobného pobytu. Keď pochopil, že diplomat nebude na nič konkrétne odpovedať, ešte raz mu dolial a chvíľu si ho bez slova premeriaval pohľadom.

„Chápem, že z toho, čo sa vám stalo nemáte práve najpríjemnejšie pocity, rozumiem vašej odmeranosti. Avšak môžete byť rád, že ste sa dostali do našich rúk. V území, kde sa nachádzame operuje množstvo skupín, ktoré s ľuďmi ako vy nezaobchádzajú v rukavičkách. Naša organizácia je iná. Máme iné ciele a so zajatcami zaobchádzame civilizovane. Vo vašom prípade sa nemáte čoho báť. 

Zaujímajú nás dve skupiny ľudí - jedna, nepriateľská, má oprávnené obavy, druhá, povedzme neutrálna, má pre nás potenciál. Patríte k tým, ktorí to u nás prežijú bez väčšej ujmy. Istým procedúram sa však nevyhnete,“ hovoril ležérnym tónom veliteľ.

Čítajte aj:

Štokholm. Služobná cesta s trpkým vývojom

Štokholm. Exotická noc s následkami

Zajatý mladík bol v rozpakoch. Nerozumel tomu, prečo sa k nemu všetci správajú tak dobre a nerozumel ani rečiam o nejakých procedúrach. Hoci ho mali zrejme upokojiť, skôr v ňom vyvolali obavy.

„Asi viete kto som. Nie je mi však jasné, či poznáte aj prostredie odkiaľ pochádzam. Veľmi vám nepomôžem. Som prakticky bežný úradník, bez výraznejšej hodnoty, či prístupu k významným informáciám,“ snažil sa Alex uviesť vec na správnu mieru. Predpokladal, že to skôr, či neskôr odhalia a naivne myslel, že sa tak vyhne nepríjemnému vypočúvaniu.

„Nuž, to čo viete sa ešte dozvieme, ak budete chcieť. Verte však, že pre nás istú hodnotu máte. Keby tomu tak nebolo, nesedel by ste so mnou pri dobrom drinku,“ položil svoj pohár na stôl, postavil sa a ukázal Alexovi dvere.

Ten vyšiel v rozpakoch von. Čo s nim chcú robiť? Pochopili, že je nula? A môže to vôbec dopadnúť dobre? Môže sa takto voľne pohybovať? V mysli si kládol otázky, či by nebolo lepšie, keby k nemu pristupovali tvrdšie. Akú mohol mať hodnotu? Snáď ho chceli využiť na nejakú spravodajskú hru. 

Areálom ho chlapi previedli späť k jeho baraku. Pri vedľajšej budove sa niečo dialo. Bol tam veľký krik a rachot. Nechcel pôsobiť zvedavo, no keď sa mierne otočil zbadal auto, s postavou na korbe, ktorá bola zrejme mŕtva. Bolo to to isté vozidlo, ktoré videl cestou do tábora. Ozbrojení muži z neho ťahali dve ďalšie osoby s mechmi na hlavách, no o poznanie tvrdšie ako sa správali jeho pridelenci k nemu. Radšej sa na nič nepýtal. Pred tým ako vošiel do svojej budovy však ešte začul známy hlas.

Áno, bol to Hasan. Chcel sa otočiť úplne, no jeho strážcovia ho strčili do dverí. Keď sa pokúsil na svojho známeho zakričať, schytal ranu pažbou pušky, ktorá ho zrazila na zem a dvere sa zabuchli.

Na chvíľu stratil vedomie. Keď sa prebral, musel sa rozpamätať, kde sa nachádza. Rana puškou, ktorú si vykoledoval bola drsná. Nebol na niečo podobné zvyknutý. Pri páde si ešte lebku preskúšal tupím úderom ušliapanej hlinenej podlahy. 

Keď si uvedomil, čo sa pred jeho pádom stalo vo vedľajšej budove, rýchlo pribehol k oknám. Z prvých dvoch nevidel nič, no pri ďalšom, ktoré bolo na strane zaparkovaného auta, videl mužov s vrecami na hlavách i ozbrojencov. Obete sedeli v tureckom sede na zemi, okolo stáli muži so zbraňami. Čo bolo zvláštne, všetci aktéri boli ticho ako myšky. Bez akéhokoľvek pohybu akéhokoľvek zvuku. Chvíľu ešte trvalo dokiaľ Alex uvidel, že tí muži s mechmi na hlavách nie sú traja, ale štyria. Navyše žiaden z nich nebol Hasan. Teda aspoň si to myslel. Predpokladal, že by ho spoznal podľa smiešne tvarovanej postavy a krikľavých nohavíc, ktoré by bolo vidno aj v šere sklonku večera. 

Bola to asi iná skupinka unesených, podľa počtu barakov sa muselo v tábore nachádzať viac ako dvadsať zajatcov. Teda ak sú všetky zaplnené. Alexove chaotické výpočty končili pri uvedomení si faktu, že vlastne ani nevie o čom hovorí. Nevie, či to, kde sa nachádza možno nazývať táborom, či budovy, ktoré videl tvoria celý komplex a hlavne, či sú všade únoscovia a zajatci.

Po niekoľkominútovom sliedení konečne pochopil aj napätú nervozitu v tábore, a to prečo sú všetci ľudia zúčastnení pri vypočúvaní tak ticho. Pri štyroch zajatých mužoch, z ktorých sa jeden, aj z diaľky rozoznateľne, triasol natoľko, že sa mu mech na hlave posúval do smiešne vyzerajúceho tvaru, sedel Abu. Práve blízko tej roztrasenej osiky. Teda Abu. Ten vodca, alebo čo to bolo. Alex ho ani po spoločných chvíľkach neprekukol. Nepredpokladal, že bol k nemu úprimný. Podľa neho si vymyslel aj spomínané meno. Každopádne, tomu, že bol veliteľ bolo možné veriť už len kvôli tomu ako sa správali ozbrojenci vo chvíľach, keď sa nachádzali v jeho blízkosti.

Teraz sa s ním podieľali na situácii tak napätej, tichej a nehybnej až hraničila s nudou. Abu iba pokojným hlasom, podobne ako sa rozprával s Alexom, ale bez hoci aj predstieraných sympatií, spovedal vyľakaných mužov. Napriek tomu, že takmer šepkal, vojaci boli takí tichí, že Alex aj na diaľku rozoznal, že s nimi rozpráva arabsky. Zrejme teda nešlo o členov jeho výpravy. Premýšľal, či jednoducho nezakričí na Hasana. Ten ho bude počuť a odpovie mu. Alebo niekto iný z výpravy, niekto, kto mu bude rozumieť. Napokon však tento plán aspoň načas odložil. Nechcel prerušiť podivné vypočúvanie, isto by za to schytal ďalšie zaucho. Možno aj silnejšie ako bolo to predtým. 

V jeho chatrči už bola tma. Po pamäti však hmatom našiel akýsi starý kus dreva, zrejme prehnitý stôl, ktorý mal iba poslednú zo štyroch podperných nôh. Oprel ho k stene s oknom tak, že práve posledná podpera presunula ťažisko kusu trosiek tak, aby ostal bezpečne stáť. Keď si na vrch položil roztrhané vrece, vytvoril posed, z ktorého sledoval celé vypočúvanie ďalej.

Bolo ohromne dlhé. Chlapov postupne odvádzali do baraku, ktorý bol len päťdesiat metrov vzdialený od Alexovho. Posledným, ktorý s Abuom a ozbrojencami ostal bol trasúci sa, najrozrušenejší muž.

Na veľké prekvapenie tichého pozorovateľa sa odrazu evidentne upokojil. Jeden z mužov mu z hlavy stiahol mech a Abu mu ďakovne potriasol ramenom. Miesto guľky, na ktorú to dlho vyzeralo venovali mužovi otočenému k Alexovi chrbtom cigaretu. Bez toho, aby akokoľvek pokračovali vo vypočúvacích procedúrach sa potom jednoducho postavil, oprášil a odišiel sám, bez dohľadu, smerom k bráne areálu. Šlo zjavne o figuranta - zradcu - zajatecký komparz. 

„Ty si ale hajzel, pozrime sa na teba. Ty špina,“ mrmlal si materčinou popod nos Alex. Asi o päť minút sa celá scénka skončila. Nič zaujímavé nebolo vidieť ani pri pohľade ostatnými oknami. Alex sa tak schúlil do kúta a premýšľal. Snažil sa zaspať, no neúspešne. Akoby až teraz začínal chápať čo sa deje. Že je v riadnych problémoch.

Veď ani nevie kde je. Nech ho uniesol ktokoľvek, neprieči sa mu zabíjať ľudí, a to bez väčšej snahy utajovať to. Čo ak si tí domorodci myslia, že je naozaj nejaký vážený diplomat, že má cenu? 

Veď za neho im nikto nebude chcieť zaplatiť ani euro. Poznal svojich šéfov. Dobrý obed bol pre nich cennejší ako kariéra chlapa, ktorý drel na to, ukázať sa pred nimi. Život mohol mať cenu týždňa dovolenky. Nie, keď za neho budú žiadať prachy, nedopadne to dobre.