Štokholm. Služobná cesta s trpkým vývojom

Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením?

Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.

Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.

Eknihu objednáte na tomto linku, alebo v našom eshope

POČET STRÁN 124

ROK VYDANIA 2021

JAZYK Slovenčina

VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing

Formát Ekniha: .epub, .pdf

Ukážka Kapitoly 3.

Keď sa tak stalo, nasadli do starého vojenského džípu, ktorému chýbali okná. Hasan mu vysvetľoval, že niektoré úseky cesty nie sú vhodné pre bežné typy osobných vozidiel, a tak je lepšie spoľahnúť sa na silu a skúsenosti. Alex bol prekvapený, veľkomesto vyzeralo moderne, rozhodne nie ako divočina. Šofér mu však vysvetlil, že ho vezme skratkou a pri ďalších presunoch budú musieť križovať periférie aj cez oblasti bez asfaltových ciest.

„Tento si prežil svoje. Nechali ho tu ešte Francúzi, pred rokmi ho používali vojaci. Nemá okná, ale neskape ani v púšti,“ usmieval sa Hasan a búchal po starej karosérii.

Cesta bola ohromne nudná. Okrem sprievodcu, ktorého Alex poznal, sedel v aute aj veľký chlap hnedej pleti, ktorý sa neunúval ani predstaviť. Anglicky zrejme vedel. Nevozil diplomatov len tak náhodou. Keď sa mu však biely pasažier prihovoril, odpoveď neprichádzala, a tak radšej všetci zvolili trápne ticho.

Z hlavného mesta vyšli približne po pol hodine, asi rovnaký čas mala trvať cesta do cieľa ich výpravy. Cez okno bez skla nebolo veľmi na čo pozerať. Respektíve bolo, ale človek radšej ani nechcel.

Prázdne a polorozpadnuté domy, sem-tam niekto s károu, na ktorej viezol staré pneumatiky, alebo kovový odpad. Nuž Alžírsko malo dve tváre, to sa však dalo čakať, a tak tú odvrátenejšiu posádka džípu úspešne ignorovala.

Na Alexa dokonca prišli z horúčavy a mĺkvych spolujazdcov mrákoty. Neváhal si uprostred exotiky zdriemnuť. Prebral sa až na to, keď auto zastalo. Myslel si, že sú v cieli cesty. Auto bolo prázdne, a tak sa rýchlo naklonil po tašku s dokumentmi.

„Prečo ma nezobudili. Veď som zaspal a čo. Teraz tam dobehnem ako posledný a budú na mňa civieť ako na blbca,“ hovoril si.

Keď sa vzpriamil, tašku položil späť na zem. Zarazene sledoval to, čo sa pred ním deje. Stáli v kolóne asi desiatich áut, pomedzi ktoré pobehovali muži so šatkami na hlavách a so samopalmi v rukách. Bolo jasné, že ide o nejaký vážny problém. Vyzeralo to tak, že si na nich počkali nejakí teroristi, či lúpežníci. Bolo zjavné, že to niesú vojaci, ani policajti. Títo si robili čo chceli a mimo veľkých miest niekedy bezdôvodne obťažovali cudzincov. Väčšinou ich chceli trocha postrašiť a vypýtať si mýto. Keď sa však Alex pozrel lepšie, všimol si, že niektorým autám chýba posádka. To v ňom vyvolalo obavy, ktoré, aj keď si to nechcel priznať, bolo možné rozpoznať na bledej farbe jeho tváre a roztrasených rukách.

Nevedel čo robiť, z auta radšej nevystupoval. Keď mu napadlo pozrieť sa na mobil, videl len prázdny displej.

„Ja debil. No to som profík. Bohviekam idem, ale zasranú baterku nenabijem,“ zahromžil si nahlas.

Po chvíli ozbrojení muži zaregistrovali, že v poslednom z áut ešte niekto je. Začali niečo vykrikovať a pohli sa smerom k roztrasenému Alexovi. Potom si však vydýchol. Medzi mužmi stál aj mĺkvy spolusediaci z jeho auta. Ten im niečo krikom vysvetľoval, na čo zareagovali tak, že zastali a zbrane sklonili k zemi. Pohol sa k nemu iba šofér.
Do auta však ani nenasadol, iba vo francúzštine vykrikoval, nech z auta každý kto sa v ňom skrýva vystúpi.

„Čo sa deje? Kde je Hasan a čo chcú tí chlapi?“ zisťoval lámanou francúzštinou Alex, no odpovede sa nedočkal. Muž mu ďalej posunkami ukazoval nech z auta vystúpi, nuž nemal inú možnosť.

Čítajte aj:

Štokholm. Exotická noc s následkami

Štokholm. Nová kniha Tomáša Lemešaniho

Keď sa postavil vedľa vozidla, schmatol ho za rameno mohutný mulat a ťahal smerom k ozbrojencom. Hrubosť, ktorou to robil bola až zarážajúca a diplomatovi začínalo byť jasné, že neide o bežnú prehliadku dokladov. Keď sa k mužom priblížil, o niečom sa s pasažierom z jeho auta v arabčine rozprávali. Zatiaľ čo si temperamentne niečo vysvetľovali, obzeral okolité autá. Skoro všetky boli naozaj prázdne. Iba na čele konvoja stáli dva preplnené džípy a jeden nákladiak s korbou obtiahnutou plachtou.

Po chvíli dostal muž, ktorý ho sprevádzal už z Alžíru do ruky akúsi obálku. Nahliadol do nej a súhlasne prikývol hlavou. Alexove rameno pustil, no vzápätí sa ho chopil jeden z neznámych mužov.

Chlap, ktorý ho pred malou chvíľou zjavne predal kráčal späť k autu, naďalej si nevšímal diplomatove naliehavé otázky v angličtine a francúzštine. Keď sa začal s džípom vzďaľovať, bolo jasné, že je zle. Nemal však na výber. Sám by si na ozbrojených chlapov netrúfol, čo sú to za bludne myšlienky.

Muži nerozumeli ani jeho hromženiu, hovorili iba arabsky. Asi po piatich minútach cesty po neznámom ťažkom teréne mimo hlavnej cesty, po ktorej šiel spolu s takisto netradične mĺkvym
Hasanom, uvidel pri jednej z chatrčí odstavené rovnaké auto, v akom sedel. Štyria muži niečo usilovne nakladali na korbu terénneho vozidla zaparkovaného v zadnej časti pozemku.

“Doriti veď tam trčia ľudské nohy. Hej kam ma to beriete?! Hej, viete kto som?!“ začal vydesene kričať v materinskom jazyku nad čím sa pozastavila už aj posádka auta.

Miesto vysvetlenia však spustili iba smiech. Po minúte dramatických scén Alexa, ktorý začal kopať do zamknutých dverí, ho naľavo sediaci hádam dvojmetrový muž chytil za ruky a nasadil mu páku. Ďalší, na sedadle spolujazdca zobral do ruky kus látky z priehradky na palubnej doske a napchal ju diplomatovi, márne sa pokúšajúcemu o hryzenie, do úst. Keď mu hlavu prikryli starým mechom, ktorý smrdel za zeleninou, pochopil, že odpor nemá význam a skrotol.

Zvláštne. Ako sa v podobných situáciach patrí správať? Sledoval dokumenty, videl nejaké filmy, no ťažko povedať, či v Alžírsku platia hollywoodske pravidlá. Asi polhodinu sa triasol ako osika.

Hrdý bol len na to, že sa nepomočil do gatí, čo sa v takýchto situáciach podľa filmových scenárov stáva.

„No toto som typický ja. Iní sa váľajú v hoteloch, spávajú s prostitútkami a pojedajú fajnové jedlá. Ja vyrazím na pracovnú cestu prvýkrát v kariére a hneď ma unesú,“ hovoril si opäť v materčine a nahlas. Posádka auta sa teraz zasmiala trefne, aj keď mu nerozumela.

Po chvíli sa prestal triasť a spustil nezmyselný smiech aj samotný Alex. Prekvapilo to aj mužov v aute. Takéto správanie čakali o to menej, že sa im beloch na zadnom sedadle len pred malou chvíľkou takmer rozplakal.

„Five hours, you can sleep,“ ozval sa jeden z mužov, ktorému zjavne padlo do oka chovanie uneseneného muža. Alex po chvíli pochopil, že tým myslel predpokladanú dĺžku cesty.

„Spať? Ako môžem zaspať v takejto situácii a na takejto ceste?“ hromžil, keď ich asi po stý krát nadhodila nerovnosť terénu.

Napriek tomu, do akej situácie sa neborák dostal, bol až prekvapivo pokojný. Prekvapovalo to aj jeho samého. Hoci mu pred chvíľou táto myšlienka pripadala pritiahnutá za vlasy, v polovici cesty zaspal. Cez mech, ktorý mal na hlave sa mu paradoxne dýchalo lepšie ako bez neho, filtroval totiž prašnosť divokej piesočnatej cesty. Prebudil sa až o dve hodiny, na smiech únoscov. Tí do neho pichali paličkou a nesmierne sa zabávali na tom, ako ich obeť pokojne odfukuje z ríše snov. Alex však náladu na žarty nemal. Hoci sa jeho vnútro správalo nečakane chlapsky, pred očami mal stále ľudské nohy v lakovkách, ktoré viseli z korby terénneho auta na začiatku jeho dobrodružstva. Netušil, čo od neho budú chcieť a myšlienku, že dopadne rovnako, silou vôle odsúval do úzadia.

Keď konečne zastavili, bolo popoludnie a neznesiteľne horúco. Jeho prosby o to, aby mu mech z hlavy zložili však ostali nevypočuté. Za rameno ho dovliekli do akejsi starej šopy, kde ho posadili na zem, niečo pred neho položili. Smradľavú látku mu z hlavy zložili až po desiatich minútach živého rozhovoru. Keď oči prestali reagovať na svetelný šok, konečne uzrel, kde sa nachádza. Štyri kamenné steny, kýbeľ s vodou, niečo ako matrac a päť veľkých mrežovaných okien. Potešilo ho, že je priehľad smerom von z budovy voľný. Nebol ani zviazaný, nepovažovali ho za nebezpečného, nezviazali mu ani ruky, a tak si mohol tienením slnečných lúčov úplne slobodne obzerať okolie.

Prieskum mu však veľa nenapovedal. Mreže boli vsadené na vnútornej strane, a tak sa z okien nevedel vykloniť. Okolo seba videl len tri budovy, zrejme rovnaké ako tá, v ktorej sa nachádzal a neďaleko zaparkované auto. Ďalší ľudia nikde. Keď ho čakanie na to, či sa niečo pohne prešlo, pozrel na podnos, ktorý pred neho ešte s mechom na hlave položili. Bolo to jedlo a nebolo ho málo.

„Haha, tí debili sa nezdajú. Veď je to lepšie ako v hoteli. Chcel som niečo autentické, no mám to tu. Nech sa dopustili čohokoľvek, kuchárske umenie sa im zaprieť nedá,“ hovoril sám so sebou.

Zemiaková polievka a jahňacie mäso na nejakej bylinkovej omáčke boli naozaj skvelé, takmer to nevládal dojesť. Dokonca mu na tácku položili aj pohár vína, ktoré chutilo podobne ako Syrah, len bolo omnoho trpkejšie. Netrvalo dlho a priviedlo ho k prázdnemu popoludňajšiemu spánku. Opäť.