Štokholm. Exotická noc s následkami

Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením?

Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.

Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.

Eknihu objednáte na tomto linku, alebo v našom eshope

POČET STRÁN 124

ROK VYDANIA 2021

JAZYK Slovenčina

VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing

Formát Ekniha: .epub, .pdf

Ukážka Kapitoly 2.

Po šesťhodinovom lete sa prebudil už o čosi sviežejší na letisku v Alžíri. Pri východe z letiskového terminálu na neho v hale čakal vysoký ramenatý muž hnedej pleti so širokým úsmevom na tvári a kolega, ktorého poznal z fotografií, ktoré mu ukazovali v kancelárii. Boli to ekonomický diplomat Marcel, ktorý v Alžíri žil a Hasan, ktorý pracoval pre miestnu vládu. Mal dvojici Európanov postarať najbližšie tri dni o program. Bol to ekonomicky efektívny model ekonomickej diplomacie, kedy sa o náklady malej obchodnej misie delil hostiteľ s hosťom. Z prozaického pohľadu Alexa bolo skvelé, že zaň veľkú časť práce vykoná obchodník Marcel, ktorý má a miestnym podnikaním skúsenosti a miestny ochrankár, ktorý vie čo a ako vyrieši bežné veci od ubytovania až po rozvoz na miesta stretnutí.

Po zvítaní sa ho prekvapili pozvánkou na panáka. Vraj cudzincom pri prechode na tamojšiu klímu stále pomohlo najskôr vypáliť červíka. Po troch ginoch s tonikom sa mladý diplomatický bažant konečne uvoľnil.

„Tak asi to predsa len nebude nič strašné,“ hovoril si v mysli a kráčal smerom k taxíkom pred letiskovou budovou. 

Smerovali do hotela, ktorý bol od letiska vzdialený len necelú polhodinu cesty. Alex však letel bežnou pravidelnou linkou. Tá mala pristávanie naplánované o hodinu neskôr, ako jeho kolegovia, ktorí sa s ním pred chvíľou bratali.

Podnikatelia, ktorých má na služobnej ceste sprevádzať prileteli deň predtým, vládnym špeciálom, spolu s ministrom zahraničných vecí, ktorý sa tam mal oficiálne stretnutie s hlavou štátu a svojim alžírskym kolegom. Zatiaľ čo minister a “áčkoví” hráči už oficiálnu návštevu ukončili, Alex a jeho malá diplomatická misia s viac konkrétnymi rokovaniami mali ešte len nasledovať. Alex sa na palubu exkluzívneho lietadla s ministrom nedostal kvôli množstvu záujemcov zo strednej Európy, ktorí by chceli z africkej krajiny vydojiť to, čo tam ešte zostalo po čínski drancujúcich investoroch.

Skupina podnikateľov bola ubytovaná v hoteli, kde aj on. Mali sa tam večer na recepcii spoznať. Služobné výjazdy ho čakali až na druhý deň. Polovicu toho prvého mal teda pre seba. Keď sa mu ako spoločník ponúkol Hasan, prijal to. Potreboval niekoho miestneho, aby mohol prezrieť autentické miesta živého prístavného mesta a porozprávať o nich kamarátom, ako im pri lúčení sľúbil.

Odmietol luxusne pôsobiacu kuchyňu hotela s európskym personálom. Chcel si užiť miestnu stravu, chcel si užiť toľko autenticity, koľko sa len dalo. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď pochopil, že sa nachádza v európsky ladenej časti Alžíru, v centre biznisu, kde je väčšina budov a obchodov veľmi podobná tým, v akejkoľvek inej svetovej metropole. Bola to štvrť, kde všetci rozprávali anglicky, francúzsky, niekedy aj nemecky. Sídlili tam nadnárodné firmy a štátne inštitúcie. V uliciach bol pokoj a pri prehliadaní pamiatok sa s Hasanom cítil ako na výlete po hotelovom rezorte.  

Po jedle vo fastfoode, prehliadke chrámov a starej tržnice s anglickými nápismi sa trocha sklamaný a unavený vrátil do hotela. V izbe sa snažil zaspať a rozmýšľal, ako zážitky prifarbí tak, aby ho kamaráti po návrate domov nevysmiali. Cítil sa však hrozne unavene. Doľahla na neho zmena klímy, v hotelovej izbe bolo neznesiteľne horúco. Cez otvorené okno do nej vchádzal hluk zo skupiny barov so živou muzikou, ktoré boli umiestnené v uličke naproti, rozmiestnené po útulnej pasáži.

Nevydržal a zišiel dole na panáka. Po tom čo na bare vypil dve whiskey na neho začal zazerať jeden z mužov v obleku za okrúhlym stolíkom s bielym obrusom. Celý hotelový bar s reštauráciou bol ladený do vysoko exkluzívneho štýlu, čo Alexovi prekážalo. Napriek popíjaniu alkoholu sa neuvoľnil a začínal muža, ktorý na neho zíza podozrievať z toho, že to bude jeden z podnikateľov, ktorých má sprevádzať. Zlovestným pohľadom mu zrejme plánoval vyvolať zlé svedomie, výčitky z toho, že miesto prípravy obchodného výjazdu sedí na bare a chlasce. Keď tieto myšlienky prechádzali z paranoje čoraz bližšie k realite, nevydržal to. Na vzpriameného barmana v bielej rovnošate s robotickým výrazom tváre zvolal, že platí. So sklonenou hlavou sa potom vytratil na ulicu.

Povzbudený alkoholom sa napriek varovaniam hotelového personálu vybral za atmosférou nočnej exotiky sám. Vykašľal sa na plánované zoznamovanie členov misie na hoteli. S tými ľuďmi už jednal, a tak mu neúčasť iste odpustia. Blúdil tmavými uličkami, ktoré prečesávali svetlá predierajúce sa okenicami maličkých krčmičiek. Asi po štvrťhodine chôdze narazil na malú putiku, z ktorej sa ozývali tóny krásnej gitary, sprevádzanej perkusiami. Skupinka zložená z belošského, francúzsky spievajúceho páru a hnedých hudobníkov hrala piesne, ktoré nikdy predtým nepočul. Neodolal a vošiel dnu. V prevažne moslimskej krajine nečakal tak pekný vychytený, jazzovo ladený lokál otvorený v noci.  

Jeho odvahu podporil fakt, že v podniku sedelo niekoľko belochov so spálenou kožou, zjavne Európanov a Američanov. Napriek tomu, že väčšinu hostí tvorili evidentne domáci. Fakt, že tam celkom pokojne posedávali a užívali si cudzinci mu stačil. Posadil sa k zadnému veľkému stolu. Sedelo za ním asi dvadsať ľudí, ale jeho ľavá časť bola stále prázdna. Keď mu plynule anglicky hovoriaca čašníčka potvrdila, že v podniku majú aj ruskú vodku, začal si miestnu atmosféru bez obáv užívať.

Napriek tomu, že nebol jediným cudzincom v podniku, pútal na seba pozornosť. Ostatní tam totiž boli v skupinkách, alebo tvorili aspoň páriky. Osamelý a bez slova začal lákať miestnych. Z druhej strany stola si k nemu najprv prisadli dve ženy. Chýbala im uhladenosť Európaniek, ale práve to im pridávalo neodolateľnú príťažlivosť, ktorá Alexa zjavne zaujala. Na bielom bažantovi sa obe zabávali.

„To je muzika čo? U teba doma asi nie ste zvyknutí na toľko temperamentu, alebo áno?“ prihovorila sa mu vysoká černoška, zjavne poznajúca stereotypy Európanov.

„Ale aj u nás máme muziku so životom. Akurát je ťažšie nájsť ju,“ odpovedal Alex s úsmevom.

S oboma ženami sa zoznámil. Predstavili sa mu ako Trisha a Habija Vyššia Trisha stelesňovala ženské ideály. Zmyselná podlhovastá tvár, plné pery, krásne vlasy a nohy dlhé až do pekla. Nižšia Habija s evidentnými arabskými črtami Alexa zaujala ešte viac, plnými prsiami a roztopašným pohľadom, ktorý dopĺňala večne koketným úsmevom. Obe sa ho asi polhodinu vypytovali na to odkiaľ pochádza, čo tam robí a ako dlho sa v Alžírsku zdrží. Boli veľmi milé, a tak Alex obmäkčene, navzdory pracovným pravidlám bez problémov odpovedal.

Nebol tak naivný, ako vyzeral a dobre si uvedomoval, že môže ísť o miestne prostitútky. Aj tak ich však pozval na drink a rád si večer spríjemňoval ženskými lichôtkami, žartami a nemiestne koketným správaním. Zneistel až po tom, čo si k nim prisadol akýsi chlapík, predstavil sa ako Willy. Vypytoval sa až príliš konkrétne na okolnosti jeho pobytu. Na bielom diplomatovi tak bolo badať známky nervozity. Domáci mu pre upokojenie oplatili pozvanie na drinky a radšej sa s ním rozlúčili.

Alex terasu podniku opustil až tesne pred polnocou. Síce trocha zablúdil, ale pred jednou už ležal vo svojej hotelovej izbe, zaspával príjemne uvoľnený a trocha si vyčítal, že bol voči domácim tak odmeraný, zrejme ho ovládla paranoja, chceli sa s ním len porozprávať. Veď Stredná Európa pre nich musela byť rovnako exotická ako Alžírsko pre neho. Zaumienil si, že na druhý deň po návrate z pracovných jednaní zájde opäť na to isté miesto a pokúsi sa spoločníkom svoje správanie revanšovať.

Spánok v teplote atakujúcej hranicu tridsiatich stupňov Celzia netrval dlho. Už po štyroch hodinách Alex sedel v hotelovej kaviarni, raňajkoval a pripravoval si formuláre, ktoré mal podnikateľom pomôcť vyplniť. Po chvíli sa k nemu pridal aj sprievodca Hasan. Oznámil mu, že pôjdu do fabriky miestnej gumárenskej firmy, kde sa majú českí, rakúski a slovenskí podnikatelia dohodnúť na dodávkach technológií pre miestne výrobné podniky.

K fabrike, vzdialenej asi sto kilometrov smerom ku pobrežiu mal vycestovať len s Hasanom. Podnikatelia, Marcel ako aj hlavní predstavitelia diplomacie tam už v tom čase budú, vraj majú absolvovať aj prehliadku fabriky, ktorá je dôverná a tak na ňu bolo možné prihlásiť len obmedzený počet ľudí.

Alexovi to neprekážalo. Hoci bol nervózny vyzeralo to tak, že bude na pracovnej ceste naozaj len do počtu a všetko podstatné vybavia kolegovia. Ešte chvíľu odpočíval na terase hotela a čakal kedy sa po neho Hasan vráti.