Štokholm. Nová kniha Tomáša Lemešaniho

Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením?

Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.

Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.

Eknihu objednáte na tomto linku, alebo v našom eshope

POČET STRÁN 124

ROK VYDANIA 2021

JAZYK Slovenčina

VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing

Formát Ekniha: .epub, .pdf

 

Ukážka Kapitoly 1.

„Konečne to prišlo. Už som bol v kancli za klauna,“ preberal si Alex letenky a kartu na výdaje zo sekretariátu. Na ministerstve zahraničných vecí pracuje už viac ako dva roky a toto bude jeho úplne prvou zahraničnou služobnou cestou. Napokon ho zachraňuje Alžírsko. Síce si to predstavoval komfortnejšie, ale na konci dňa je to jedno. Jeho kolegovia si užívali špičkové hotely v Spojených štátoch, Francúzku, či Švajčiarsku, Alžírsko nebolo pre nikoho z oddelenia vysnenou destináciou. Aspoň sa mu však prestanú všetci posmievať.

O človeku, ktorý na oddelení ekonomického rozvoja rezortu zahraničia tak dlho necestoval, sa hovoria rôzne veci. Jedna skupina kolegov sa mu posmievala z toho, že sa bojí lietadiel, druhá skupina ho podozrievala z toho, že dostatočne neovláda cudzie jazyky, a preto je zo zahraničia vydesený.

Teraz museli držať huby. Alžírsko, nepopulárna lokalita, ktorú však dostávali na starosť iba skúsení profíci, žiadne nuly. Uličkou v kancelárii sa s letenkami v ruke prechádzal ako víťaz. Ani nemyslel na to, čo ho v tejto exotickej krajine môže čakať.

Síce o tom nehovorieval, ale tajne pripúšťal, že ho vedenie precenilo. Ako ekonomický diplomat musí poznať aj miestne mravy, etiketu, tak, aby tamojších pracháčov neurazil a neskazil možné kšefty, za ktoré je platený. O Alžírsku však nevedel takmer nič. Púhe základné informácie, ktoré poznal z televíznych dokumentov a cestovateľských časopisov ho mohli len ťažko pripraviť na obchodné jednania s veľkými rybami, aké ho podľa plánu čakali. Avšak v príprave bol majstrom a motiváciu pociťoval nesmiernu.

„Čo už. Sú to len tri dni. Budem to mať za sebou rýchlo a väčšinu nechám na Marcelovi,“ hovoril si mladý diplomat v mysli. Po koberci kráčal so všetkou pompou, ale v hlave alibisticky vymýšľal ako to uhrať tak, aby všetko podstatné riešil jeho kolega.

„Tak teda zajtra veľa šťastia, sme na teba hrdí,“ zaznelo ironicky od jedného z kolegov. Bol to taký ten vtip, ktorý sa tvári ako vtip, ale veľká jeho časť je myslená vážne a má adresáta raniť.

Nevšímal si to, rovnako ako ani pridusený smiech kolegýň, keď z kancelárie odchádzal. Nebol na oddelení populárny. Pracovali na ňom podľa jeho názoru kariérne ovce, ktoré boli najdiplomatickejšie v tom, ako sa hodnoverne tváriť, že je ich práca ťažká. V skutočnosti všetko flákali ako sa len dalo. Diplomacia ich vôbec nezaujímala. Medzinárodné vzťahy, či právo študovali kvôli tomu, že to tak chceli ich rodičia. Práve preto, aby si našli dobrú pokojnú prácu. Chceli len preplávať kľudnými pozíciami, bez ohrozenia a užívať si pracovné benefity.

Práve cestovanie bolo jedným z tých najväčších. Alexa mal rád len málokto. Bol ticho, stránil sa spoločných rozhovorov, infantilných zábav, či úbohých opileckých akcií. Práve preto, ako upracovane sa na svoje miesto dostal, sníval o zaujímavom kolektíve, plnom ľudí s elánom. Čakal, že cestovanie, spory, diplomacia a politika budú tými najväčšími témami pracovných dní.

Naopak hnusné žrádlo, treťotriedne pitie a tuctové názory ovládli realitu jeho pracovných hodín. Nevedel sa s tým vysporiadať, na otázky kolegov neodpovedal priamo, aby ich neurazil. A to nemali radi. Hoci im Alžírsko vzalo jeden z hlavných tromfov v rukáve, aj tak si uvedomovali, že neprehrali na celej čiare. Podobné krajiny dostávali okrem vedenia len tvrdí profíci, ktorí to s prácou mysleli vážne a nevyužívali všetky možnosti lenivej a preplácanej štátnej správy.

Alex o tom vedel takisto. Radšej si ale nahováral, že je to skúška. Maká tvrdo a nosí viac obchodných dohôd ako všetci ostatní. Snáď to zvládne a ktovie, možno ho čaká nejaká odmena, snáď vytúžené povýšenie a dostane sa od tých primitívov z kancelárie preč. S týmito myšlienkami sa doma vyzliekol, dal si sprchu a obliekol sa pohodlnejšie. Veci mal už zbalené. Nepanikáril, zobral si toho len málo, vošlo sa to do jednej cestovnej tašky.

Vyrazil na akýsi rozlúčkový večierok s priateľmi. Neboli to kolegovia, ale ľudia zväčša z umeleckej branže. Dvaja spisovatelia, jazzová speváčka, rockový bubeník, dve dizajnérky, sochár a pre doplnenie pestrosti produkčný hudobného klubu. Táto skupinka tvorila jeho najbližšie okolie už niekoľko mesiacov. Odjakživa miloval umenie, sám písal, príležitostne si aj zahral na gitare.

Nepôsobil teda ako cudzí element spoločnosti, ktorú stretával v každej voľnej chvíli, od kedy sa presťahoval do hlavného mesta. Všetci dlho očakávali, že pôjde rovnako ako oni slobodnou cestou.

Poznali jeho myšlienky, vedeli, že svetu mal čo povedať. Preto mu aj značne zazlievali, že sa dal na prácu v štátnej správe. Stála za tým jeho vášeň pre politiku. Tá napokon premohla tvorivé ja mladého muža a Alexa uvrhla do denno denných bojov vo vnútri systému, ktorý nenávidel.

„Ja viem, je to somarina. Nikdy som si nemyslel, že to bude štátna správa. Je to to svinstvo, ale nezabúdajte, čo robím. Ja iba dohadzujem obchodné dohody pre slovenské firmy. Nie je v tom nič systémové. Firmy potrebujú prachy a kontakty a to, určite mi dáte za pravdu, je dôležité bez ohľadu na to, či sa so systémom chcem, alebo nechcem stotožňovať. Veď stále píšem, viete o tom. Mám na nete názorový blog. Celkom sa číta, neklamte, že ste ho nikdy neprečítali,“ naivne a trápne sa obhajoval po troch pohároch vína Alex medzi svojimi blízkymi.

„Hej číta sa a máš pravdu ani ja som neodolal a pozrel sa na to, čo náš veľký mysliteľ po nociach vypisuje. No také ekonomické taľafatky. Vieš, ekonomika sa mení, to čo napíšeš nebude už o rok ani zďaleka pravdou. Pamätám sa ako si sníval o tom, že budeš tvoriť nadčasové veci, že chceš dať von kus zo seba. Nech po tebe niečo ostane. No keď to má byť toto, neviem. Asi si to mal nechať radšej u seba,“ nešetril ho provokatér Martin. Debata bola pivná, bez hĺbky. Alexove odpovede tiež. Bol to mladý spisovateľ. Frustrovaný zo spoločnosti, bez vzdelania, s veľkými snami a aj tak omnoho inteligentnejší ako všeobecný priemer. Skrátka v dvadsiatom prvom storočí nemal žiadnu šancu. Ľudí zaujímalo, kde si kúpiť najlacnejší burger a najdrahšie džíny, neradi počúvali reči o svojich chybách. A tými okolosediacich rád trápil.

Preto bol Martin odsúdený na kaviarenský život. Pracoval v kníhkupectve, kde väčšinu dní tvoril, majiteľ mu tam dovolil aj spávať. Na jeho veľké šťastie, inak by zrejme skončil na ulici. Mal však v srdci toľko ohňa, že ho celá skupina, ktorá dnes pojedala dobroty a popíjala francúzske víno, uznávala hádam najviac, považovali ho za vodcu svojho neoficiálneho hnutia odporu.

„Ale choď do riti. Mal by si byť hrdý, že sa náš kamoš dostal medzi tie špiny. Je to dôkaz toho, že dokážeme systému odolávať. Väčšina ľudí sa tam dostane iba cez známych, rodinu. Alex nemá nič. Nemal školu, peniaze, známosti, aj tak sa mu tam podarilo dostať. Je to výsmech všetkým tým sračkám v sakách, ktoré tam chodia. Ja som na teba pyšná zlato. Len tak ďalej. Proti podnikaniu nemám nič. Okrem toho myslím, že je úžasné ako si sa bez školy dokázal adaptovať medzi tými chodiacimi bankovkami,“ pozdvihla pohár a žmurkla na Alexa Karin.

V nekompromisnej a silne kritickej spoločnosti patrila k tým umiernenejším členom. Do Alexa sa kvôli jeho rozhodnutiu naskočiť na kapitalistický kolotoč priatelia konštruktívne obúvali pravidelne. Práve Karin sa ho však snažila brániť. Rozumela tomu, prečo pracoval ako diplomat.

Balansovanie na rozmedzí politiky, ekonomiky a cestovania lákalo aj ju. V minulosti pracovala pre Transparency International, v súčasnosti ako dizajnérka takisto patrí k tej časti novátorskej a filozofujúcej partie, ktorá chodí do viac-menej bežného zamestnania. Ďalší známi zvyčajne držali jazyk za zubami. Boli omnoho konzumnejšie založení ako Alex, a tak by jeho obraňovaním strhli pozornosť na seba samých. Dostali by výplach za to, že majú drahé hodinky, oblečenie alebo kozmetiku.

„Tak teda vybav dobré kšefty. Ale choď si pozrieť aj ulice. Tú špinu, smrady. Tie zbrane čo im tam po Francúzoch, ale aj od Čechov a Slovákov ostali. Chcem, aby si mi o tom čo najviac povedal.

Chcem o tej krajine počuť pravdu. Neviem, či to spravodajské kanály preháňajú, ale vraj je tam riadny bordel. Streľba na dennom poriadku, školenie geríl bežne v uliciach, najradšej by som šiel s tebou,“ hovoril trocha ako z lacného filmu hudobník Michal a taktiež pripíjal na zajtrajší odchod svojho kamaráta.

„Ale neblázni, čo by si tam robil. Dlhé blond vlasy a modré oči v arabskom svete? Do gerily by ťa nevzali, ani keby si ich prosil na kolenách. Skôr by si na teba niečo skúsili. Okrem toho neviem ako dlho by si vydržal bez tvojich báb a fajnových miešaných drinkov. A nepreháňaj, také strašné to tam nie je,“ podpichol teraz na oplátku už alkoholom povzbudený Alex.

S priateľmi v Bratislave, kde sa prisťahoval len nedávno, sedával často, i keď ich až tak dobre nepoznal. Konečne mohol hovoriť o tom, kto v skutočnosti je. Nechcelo sa mu hneď po večeri domov, ale vedel, že to bude rozumnejšie. Ktovie ako dlho by v meste skysol, keby sa vydal na koncert kam smerovali ostatní. Rozlúčil sa, prišiel domov, kde pokojne pri filme zaspal.

Noc však nebola taká hladká ako si predstavoval a ako dúfal. Nevedno, či to bolo jedlom, ale približne o tretej ráno sa strhol na zimnicu a vnútornú nervozitu. Napriek pokusom dať si nejaké prášky v kombinácii s alkoholom už nezaspal. Na letisko sa tak vybral celý bledý so zlou predtuchou a bez časti príručnej batožiny, ktorú si predtým starostlivo nachystal, no rannou nepozornosťou zabudol. Nastúpil do lietadla, kde na neho konečne doľahli mrákoty a prinútili jeho zmorené telo v spánku odpočívať.