ŠTOKHOLM. Akú hru so mnou hrajú?
Slovensko, štátna správa, terorizmus, spravodajské hry a xenofóbia. Aká je hranica medzi adorovaním, success story, falošnými mesiášmi, propagandou a zatratením? Ukážka 6. kapitoly knihy Štokholm Tomáša Lemešaniho.
Jednou z hlavných bolestí súčasnej informačnej doby je aj neobmedzený prístup k informáciám, na ktorý nie je populácia bez kritického myslenia pripravená. Často tak nekriticky preberá nepravdivé informácie posilňujúce jej predsudky. Na druhej strane ukazuje možnosti selektívneho marketingového spracovania imidžu vybraných verejných postáv.
Prečítajte si o tom vo fiktívnom príbehu Tomáša Lemešaniho o diplomatovi unesenom na služobnej ceste v Alžírsku. Dielo vzniklo s prispením Fondu na podporu umenia.
Eknihu objednáte na Martinus.sk , v našom eshope , alebo mailom na marketing@biztweet.eu
POČET STRÁN 124
ROK VYDANIA 2021
JAZYK Slovenčina
VYDAVATEĽSTVO Independent Media Publishing
Formát Ekniha: .epub, .pdf
Ukážka Kapitoly 6.
Prebudil sa až na obed, opäť na neznesiteľnú teplotu a v nedýchateľnom ovzduší. O čase už stratil pojem, a tak netušil aké ranné drezúry prebiehali za tienením jeho okien. Nočné vypočúvanie už nepripomínalo čajový večierok. K slovu sa dostali aj údery do tváre vypočúvaných, zopár pľuvancov a nepretržité psychické vydieranie. To vyvrcholilo streľbou do končatín jedného z unesených mužov. Bolestivé výkriky postavili v noci na nohy celý tábor, Alex bol jedinou výnimkou.
Až na poludnie nasledujúceho dňa, ktoré považoval za ráno však zistil, že v tábore došlo k niečomu nepríjemnému. V tmavej nore sledoval oslepujúci lúč slnka, ktorý do interiéru vchádzal malou štrbinou jedného z tienidiel, ktorú mu tam zámerne nechali strážcovia. Po tom, čo si jeho zrak privykol na slnkom zaliatý horizont, zbadal dvoch ozbrojencov, ako z dvora odpratávajú roztrhané kusy látky. Keď sa cez štrbinu s námahou pozrel lepšie, jasne videl, že sú od krvi. Jeden z chlapov vzal do ruky hrable a začal upravovať piesočnatý terén tak, aby sa bolestivo znečistená zemina dostala pod tú, ktorá nejavila žiadne známky drsného vypočúvania.
Keď sa Alex celej scenérii so zvrašteným obočím prizeral, pochopil, že sa nenachádza v žiadnom výletníckom tábore. Vedel aj to, že jeho pobyt v tme zrejme tak skoro neskončí. Nevýslovné sparno zrovnateľné s pocitom, akoby mal hlavu strčenú v mikroténovom sáčku, mu postupne prestávalo prekážať, zvykal si naň. Trápilo ho skôr to, že do svojho žalúdka už niekoľko desiatok hodín nedostal ani štipku jedla. Cítil sa preto nevýslovne slabý. Po tom čo sa z posledných síl vynadíval na malý horizont, ktorý štrbinou dokázal pokryť, poklesol k zemi. Nevládal už nič, ani sa jedovať.
Niekoľko ďalších minút iba premýšľal. Posledným pocitom, ktorý v ňom ostal bol strach. Čo ak aj jeho čaká tvrdšie vypočúvanie, čo ak budú aj po ňom upratovať krvou znečistený piesok. Bolesti sa nebál tak veľmi ako toho, že ho dokántria s následkami. Ak sa odtiaľ dostane, nechcel vyzerať ako mladý vojnový veterán. Hlavou mu hmýrili až podivne detailistické predstavy o tom, čo všetko by sa mu mohlo stať. Vo filmoch videl lámanie končatín, trhanie nechtov, vlasov, pálenie kože. Nevedel však ako to funguje v praxi. Zistiť to nechcel, no na poriadnu nakladačku sa radšej psychicky pripravoval. Tú už zopár krát zažil. „A čo, tá bude arabská. Veľký rozdiel v tom nemôže byť,“ hovoril si a s nepríjemnými predstavami a čiernym humorom. S pasívnym prístupom upadal do ďalšej zo série driemot.
Neprebudili ho ani otvorené dvere, ktoré po niekoľkých desiatkach hodín uvoľnili dvaja strážcovia. Zareagoval až na šťuchance do ramena. Jeden z mužov naň anglicky pokrikoval „Move, Move“. Najprv ho to vydesilo. Vzhľadom k jeho tragickým predstavám o tom, čo ho čaká predpokladal, že pokyny únoscov znamenajú jeho odvedenie na jedno z nepríjemných vypočúvaní, ktoré si v hlave dookola analyzoval. Keď sa z posledných síl postavil, cítil nezvyčajnú slabosť v kolenách. Sám seba považoval za chlapa s dospelým postojom k životu, no teraz sa cítil slabo a bezbranne.
Pomaly sa mu kolená podlomili, keď jeden zo strážcov spustil smiech. Všimol si totiž, že je v Alexovej nádobe na pitie moč. Keď totiž nepremyslene vypil celú svoju zásobu, rozhodol sa nádobu použiť. Arabské posmešky a gestá chlapov držiacich sa za nosy, zmoreného Alexa rozčertili.
„Vy debili. A čo som mal robiť? Myslíte, že som hovädo ako vy a budem si oštiavať steny okolo seba? Vo svojich hovnách spať nebudem,“ odpovedal razantne, neuvedomujúc si, že steny jeho nového príbytku už, čo sa týka čistoty, dávno nemajú čo stratiť. Smiech okolostojacich to však nijak nezastavilo.
Alex sa upokojil až po zistení, že návšteva mužov nesledovala žiaden agresívny cieľ. Iba vzali omočené vedro a vymenili ho za bandasku plnú vody. Kýbeľ moči mu demonštratívne vyliali na prahu a odišli.
Už bol pokojný. Stále mu nikto neublížil. Teda ak neráta vyhladovanie a provokatívne olievanie močou. Mohol by takmer povedať, že k nemu boli chlapi s puškami a samopalmi milí. Evidentne s nim radi vtipkovali. Z nejakej príčiny sa im zrejme zdal byť zábavným. Keby len vedeli akého paholka u seba hostia. Anarchistický kritik systému, bojovník proti porušovaniu ľudských práv a kritik ortodoxného Islamu. To by ich zrejme zaujalo najviac. Keby zistili, že na strednej škole na výročie iránskych represií voči zahraničným pracovníkom pálil vlajku pred iránskym veľvyslanectvom vo Viedni. Asi by na neho zmenili názor. Teda minimálne podstatná časť tábora. Hoci tam boli, ako si všimol, národnostne aj nábožensky rozdielne skupiny, modlitby, ktoré na dvore pozoroval aj správanie vodcov ozbrojencov napovedalo, že predsa len rešpektujú väčšmi svojho ajatoláha než listinu ľudských práv.
Čítajte aj:
Do úvah mu v rohu miestnosti vstúpil najprv kyslý pach moči vyparujúcej sa v privysokom sparne pri dverách. Následne ho ovanul príjemný svieži a o čosi chladnejší vzduch, ktorý do temnice vpustili strážcovia pri svojej humornej návšteve. Keď jeho pľúca ochutnali kúsok sviežosti, chcel viac. Spomenul si na nádobu s vodou. Ó bože ako po nej túžil, už bol na hranici dehydratácie, s ktorou bolo jeho telo schopné bojovať. Strach z mučenia mu na tento fakt pomohol v posledných hodinách zabudnúť. Po kolenách sa pomaly posunul k vytúženej nádobe a s chuťou do seba špinavú brečku z neďalekej studne nalial. Vôbec mu neprekážali ani zrniečka piesku, ktoré v nej plávali, cítil, ako každým dúškom naberá sily.
Keď vypil hádam liter tekutiny jedným ťahom, rýchlo si nádobu od úst odtiahol. Spomenul si na to, ako sa pred dvomi dňami nenažraným hltaním pripravil o možnosť prežiť svoj trest v temnici o čosi ľudskejšie.
Stačilo tak málo. Zopár hltov. A už boli jeho sily zresetované natoľko, že dokázal na nohách stáť pevne, hoci v šere bezcielne. Vrátil sa aspoň k štrbine na okne, pokúšal sa sledovať, či sa vonku niečo deje. Nedočkal sa výrazných výsledkov, videl iba niekoľko chlapov, ako zrejme v rámci nejakého cvičenia pobehujú s puškami na ramenách medzi plechovými nádobami, ktoré slúžili ako zásobníky vody. Kľakali, ľahali, skladali si pušky z ramena na hrudník a späť, pod horúcim slnkom šlo naozaj o tvrdý dril porovnateľný s cvičeniami Vermachtu, ktoré Alex videl v dokumentoch.
V tme sa ticho chichotal. Chlapi sa zaiste natrápili viac ako on so statusom zajatca. „Ale vám aspoň dávajú nažrať, “ zašomral si popod nos. Nečakaná situácia, do ktorej sa dostal mu už pomaly liezla na mozog. Síce bol pokojný, no tým, že zoslabol začal uvažovať trocha inak ako mal vo zvyku. Svoje robila aj samota. Bol zvyknutý na stretnutia so svojou partiou. Keď si na ňu spomenul, zacnelo sa mu. Ako mu liezol na nervy večný kritik Martin, ako ho otravovali dizajnérske „keci“ Karin a ako sa zabával na mudrovaní neúspešného bubeníka Michala.
Teraz by dal za to, aby sa s nimi videl čokoľvek. Vyrozprával by im do akého dobrodružstva sa zamotal. Tí blbci by sa na tom isto s chuťou zasmiali. Martin by sa teroristickej irónii zasmial asi najviac. Najprv Alex chválenkár chytrácky hovoriaci o tom, aký úspech pre neho Alžírsko znamená, potom vyhladovaná troska smrdiaca močou a uväznená v tmavom brlohu. Keď si Martinove slová v duchu predstavoval, zasmial sa na sebe aj samotný Alex. „Len blbec a lúzer ako ja môže dopadnúť takto,“ krútil hlavou.
Smiech ho však prešiel, keď si spomenul na Karin. Tá babráčka. Rovnaká ako on. Tá by dokázala stratiť aj na miliónovej výhre. Práve preto bolo medzi nimi od kedy sa poznajú špeciálne puto. Keď si Alexa niekto zo skupinky doberal, bránila ho ako vedela. Podobne to fungovalo aj naopak. Karin bola chytrá a v cudzích vzťahoch veľmi racionálna. O seba sa však starať nevedela. Dievča bez výchovy s rodičmi, ktorí mu vštepili len podlomenú sebadôveru, strach a úzkosť z nových vecí.
Chúďa, čo si len môže myslieť. Určite sa strachuje. Tie reči, hypotézy o tom, že je už Alex pod zemou. Určite je z toho celá hotová. To mu bolo jasné. Asi si aj sama v tej svojej hlavičke vytvorila zopár ilúzií o tom, ako hrdinsky jej blízky priateľ padol v paľbe teroristov. „Hah, keby videla ako tu živorím ako posledný chudák v smradľavej tme..“ snažil sa opustiť paranoidné myšlienky a opäť sledoval, čo sa deje za štrbinkou v tienidle.