Dôvod Tomáša Lemešaniho. Kapitola 13
Legálna samovražda ako biznis. Ukážka Kapitoly 13 z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.
Tma, pocit chladu a nepríjemný reštauračný smrad – tri najzreteľnejšie spojitosti s Félixovým prebúdzaním v ďalšom, mimoriadne očakávanom dni. Po počiatočnej úzkosti si spomenul, čo ho čaká. Jeho myseľ nezamestnávala ani dôležitá práca. Jeho myšlienky sa točili okolo anjelskej tváre príjemnej psychiatričky.
Na ňu sa tešil, chcel jej zasvätiť deň. Bola to trochu naivná ranná predstava, čakala ho totiž nekresťansky dlhá cesta na letisko, samotný let, letiskové vybavovania, ubytovanie, ladenie harmonogramov, a hoci si to nerád priznával, aj neodkladné pracovné úkony. Ak by sa na to pozrel pragmaticky, ako zvyčajne, nestíhal by ani len očakávať stretnutie s paňou jeho myšlienok. Vôňa doktorkinho parfému a záhadný výraz v jej pohľade mu však vymietli z hlavy všetok realizmus. Chcel prijať túto výzvu, rozlúsknuť tajomstvo ženy, ktorá určite vo dne, v noci múti mysle mužov.
Nezdržiaval sa, jediné čomu obetoval v hotelovej izbe čas bolo sprchovanie. Tento raz veselé, dlhšie ako inokedy, akoby veril tomu, že mu sviežosť vydrží do očakávaného stretnutia.
Po absolvovaní skrátenej verzie svojich ranných rituálov si prehodil sako cez rameno, nazrel von oknom. A keď v tme zbadal svietiace reflektory firemného auta, vybral sa naproti šoférovi, ktorý ho už čakal s batožinou naloženou v kufri.
Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku alebo stručným mailom na marketing@biztweet.eu
Nasledujúce hodiny sa akoby zliali do jednej. Félix si uvedomil, že sa nachádza v cieli svojej cesty, až keď sedel v hoteli. O jeho ubytovanie sa postaral personál liečebne, kde bola Wilhelmová primárkou. Psychiatri opäť ukázali svoj špecifický, no vyberavý vkus. Budova hotela bola postavená v gotickom štýle, jej múry boli bledé, podperné stĺpy biele, veľké priestranné okná lemované pozláteným rámom. Človek sa cítil naozaj renesančne a vzdušne. Jedinečnú atmosféru umocňovala krásna sýto zelená farba záhrady s fontánou.
Po malom olovrante nezaháľal a vytočil číslo firemného zástupcu v krajine. Zástupca mal na starosti plánovanie jeho harmonogramu. Prioritne sa dohodli na stretnutí, aby mohli prebrať detaily pobytu, potom prešiel Félix k veci a vybavil si okamžitú obhliadku liečebne v Mainzi.
Podobných zariadení už v minulosti navštívil niekoľko, no teraz sa na cestu mimoriadne tešil. Nové prostredie ho veľmi zaujímalo. Nové nielen z geografického hľadiska, ale predovšetkým preto, že táto klinika bola v celej Európe chýrna svojimi alternatívnymi metodikami a špecifickým druhom pacientov. Nebolo ľahké dostať sa do nej. Chúlostivé príbehy prominentov umiestnených v zariadení a experimentálne metódy miestnych odborníkov dali klinike tabuizovaný prívlastok najstráženejšieho blázinca v Európe. Dovtedy sa tam nedokázal dostať ani žiadny zástupca firmy Choice, ktorej klienti ju často s klinikou priamo spájali.
Keď ho taxislužba priviezla do kliniky, privítalo ho očakávané pompézne divadlo. Mohutná historická budova, záhrada plná bohatých parkov. Neskôr sa dozvedel, že ide o zámok, na ktorom bola po druhej svetovej vybudovaná nemocnica, až neskôr sem premiestnili malomyseľných pacientov.
Na vrátnici ho napriek jeho postaveniu čakali zdĺhavé bezpečnostné previerky. Musel sa legitimovať, podpísať niekoľko čestných prehlásení, absolvovať krátke bezpečnostné školenie. Po objekte sa nesmel pohybovať bez dozoru. Pridelení mu mali byť hneď dvaja ošetrovatelia. Po celý čas sa chcel opýtať na primárku, no strohých administratívnych pracovníkov to nezaujímalo. Musel na nich len pokorne hľadieť a čakať.
Predošlá kapitola: DÔVOD: MYSLEL SI, ŽE EXISTUJE DOBRÁ SMRŤ. MÝLIL SA
Približne po dvadsiatich minútach mohol vykročiť ďalej. Prešiel tromi bezpečnostnými dverami, na záver aj zamrežovanou chodbou. Cítil sa nesvoj, vedľa seba mal mĺkvych ošetrovateľov a s návlekmi na nohách si pripadal tak trochu ako klaun.
„Po tých vašich bezpečnostných opatreniach sa cítim skôr ako pacient, než návšteva,“ snažil sa s úškrnom rozprúdiť debatu s ošetrovateľmi. Tí mu však odpovedali len neprítomnými pohľadmi, z ktorých mrazilo.
Čítajte aj:
Hoax o mobilizácii je ruským prieskumom verejnej mienky na Slovensku, tvrdí autor Independence
Svoju iniciatívu prelomiť ľady nemienil za žiadnych okolností vzdať.
„Naozaj, bol som už na mnohých podobných miestach, dokonca aj vo väzniciach, kde boli trestanci odsúdení na doživotné tresty, no nikde nemali také prísne a zdĺhavé opatrenia ako vy“.
„Na tom nie je nič zvláštne,“ prerušil mlčanie mladší z robustných ošetrovateľov, „ľudia, ktorých tu okolo seba môžete vidieť, vyzerajú síce krotko, no často majú omnoho nebezpečnejšie sklony k násiliu, než väzni v tých najstráženejších nápravnovýchovných zariadeniach.“
„Pacienti okolo mňa? Veď chodby sú prázdne. To tu máte také vážne prípady? Veď Wilhelmová vravela, že vaša klinika zaujíma verejnosť práve slobodou pohybu pacientov a novými metódami ich liečby. Vraj nejde o jeden z typov mučiarne s putami a náhubkami.“
To sa už do debaty zapojil aj druhý ošetrovateľ: „Určite by som to nenazýval mučiarňou. Lôžka sú zabezpečené predovšetkým preto, aby si pacienti neublížili. Krídlo, ktorým prechádzame je určené pre klientov v ťažkých stavoch, ktorí často trpia sebadeštrukčnými sklonmi a ohrozujú aj personál. Liečba pod upokojujúcimi liečivami a často v zafixovanej polohe, či obmedzenom pohybe je, žiaľ, nutnosťou.“
Keď prechádzali za roh šedo pôsobiacej chodby s nepríjemným formaldehydovým ovzduším, zazrel Félix jedno z malých, zvnútra sieťovinou pokrytých okienok pacientovej izby. Pohľad to nebol príjemný. Na lôžku bolo v zadnej časti izby vidieť človeka, ktorý bol celý doráňaný a mal pretočené očnice na bielka. Robil pri tom nekoordinovaný repetetívny pohyb celého tela. Félixa až zamrazilo. Za ďalším rohom to vyzeralo nádejnejšie, chodba končila ďalšími bezpečnostnými dverami a malou zasklenou aulou.
Mladší ošetrovateľ ukázal prstom cez okno a malý park medzi krídlami budov.
„To je oddelenie, ktoré vám zrejme opisovala pani Wilhelmová. Jeho špecialisti sa venujú rôznym metódam výskumu liečby raritnejších ochorení. Pôjdeme sa tam pozrieť, ako ste si priali, ale až neskôr. Teraz tam prebieha terapia, nesmieme ich rušiť. Zatiaľ vám ukážeme iné oddelenia.“
„A čo môj klient? Richard Holler. Veď sme na jeho oddelení,“ zastavoval Félix chôdzu, kým z krídla budovy prichádzali k zamrežovanej bezpečnostnej časti.
Ošetrovateľ ho posunul v pohybe.
„Pán Holler je špecifický prípad. Niekedy sa s ním natrápime a musíme ho fixovať, inokedy je zabávačom celého oddelenia, dokonca dobrým spoločníkom. Často by ste ho od zdravého človeka nerozoznali. Máte šťastie, práve je v stave, kedy podstupuje ambulantné vyšetrenia. Nie je síce vo svojej najžiarivejšej forme, ale komunikovať s vami bude normálne. Je v ďalšej časti budovy.“
Félixa nepotešilo, že aj pri nasledujúcom prechode medzi sekciami objektu musel čakať polhodinu na ďalšiu dvojicu ošetrovateľov. Každé z oddelení disponovalo vlastným, špeciálne vyškoleným personálom. Na rizikovejšom oddelení fyzicky zdatnejším, na menej rizikovom, naopak, takým, aby pacientov neznervózňoval.
Hneď po zoznámení s novými sprievodcami sa Félix opäť spýtal sa na primárku Wilhelmovú.
„Pani Wilhelmová vám odkazuje, že ju to mrzí, no dnes sa venuje veľmi dôležitému výskumu a nesmie pracovisko opustiť ani na minútu,“ dostal odpoveď, s ktorou nerátal.
„Nechápem, veď ma mala čakať. Tvárila sa, že sa na to teší rovnako ako ja. Jedine... jedine, že by som si všetky tie signály vysvetlil zle... hm,“ behali mu myšlienky hlavou ako mráz po chrbte.
Počas mĺkveho hĺbania ani nepostrehol, ako rýchlo sa dostal k veľkej ambulantnej miestnosti, do oficiálneho cieľa svojej pracovnej cesty. Na prvý pohľad šlo o odlišné prostredie než na predošlom oddelení. Pôsobilo však rovnako nehostinne.
Stropy miestností boli síce vyššie a okná ich presvetľovali viac, opadaná omietka na ich okrajoch nasvedčovala, že sú v rovnakom stave niekoľko desaťročí. Kvetináč s umelou palmou pred vchodom do ambulancie vyznieval groteskne. Na to, že išlo o uznávanú kliniku, jej interiér pôsobil v niektorých momentoch gýčovito.
Prvá vyšla z miestnosti mladá psychiatrička.
„Dobrý deň, pacient je v poriadku. Je pripravený vidieť vás. Kvôli bezpečnosti odporúčam, aby vás sprevádzal dozor. Je síce v dobrom stave, ale neustále pod vplyvom liekov. Jeden nikdy nevie... Bude to tak lepšie.“
Félix súhlasne prikývol a pohľadom si vybral jedného z ošetrovateľov, toho nižšieho. Pôsobil na neho sympatickejšie. Po vstupe do miestnosti bol nemilo prekvapený.
Každý z ošetrovateľov a lekárov ho dovtedy presviedčal, v akom dobrom stave sa Holler nachádza. To, čo videl, ich tvrdeniam absolútne nezodpovedalo. Mladý muž mal na hlave potrhané vlasy, podliatiny na tvári a dlaniach, viditeľné na prvý pohľad, pod nosom zaschnutú krv a reznú ranu na lýtku. Félix sa s Richardom Hollerom zoznámil len veľmi rozpačito.
Pôvodne plánoval podrobiť pacienta hĺbkovejšiemu výsluchu. Vplyvom vlastného šoku a mimoriadnej malátnosti klienta svoj plán pohotovo prehodnotil a radšej s ním prebral len zdvorilostné témy a položil nepriame otázky o jeho zdravotnom stave. Alibisticky sa rozhodol, že pred ďalším stretnutím preberie s odborným personálom ako naňho. Ale neskôr, nie v tento deň.
Pri odchode z dverí sa cítil naozaj zvláštne.
„Skončí sa to?,“ ozvalo sa mu spoza chrbta, keď sa naťahoval za kľučkou. Veľmi mu to nepomohlo.
Meravo pozrel najprv na ošetrovateľa, potom na pacienta a ako pubertiak s červeňou v tvári a búšiacim srdcom pridal do kroku, aby to mal čím skôr za sebou. Srdce mu tĺklo ako bláznivé. Situácia bola nepríjemná a odpoveď na záludnú otázku nepoznal.
Červenal sa, lebo sám seba nespoznával. V podobných situáciách sa ocitol veľakrát, no málokedy zareagoval takto zbrklo. Amatérsku auru sa snažil narušiť vonku, za dverami, v rozhovore s ošetrovateľmi. Nepodarilo sa mu to. Aj oni boli nesvoji z toho, že v úzkych videli človeka, od ktorého očakávali suverenitu. Félix si bol vedomý, že na situáciu mohol zareagovať chlapsky. A čo je najdôležitejšie, mohol ju využiť vo svoj prospech a niečo z pacienta vytiahnuť.
Ale už bolo neskoro. Mal dosť času na chystanie nápravy. Zvyšok dňa strávili prehliadkou zariadení strediska. Na Félixovo veľké rozčarovanie sa k Wilhelmovej a jej krídlu ani nedostali. Pracovisko ho síce zaujalo, no vo svojich plánoch nepokročil. Ani pracovne, ani súkromne.
Na záver sa stretol s dvoma lekármi, ktorí mali prehľad o zdravotnom stave Richarda Hollera. A síce sa nedozvedel prakticky nič nové, zabezpečil si aspoň alibi na svoje neslávne správanie a predčasné prerušenie pohovoru. Dohodol ďalšie stretnutie s pacientom a vypýtal si rady, ako v jeho prítomnosti vystupovať. Rady mali minimálnu výpovednú hodnotu, pre mienku okolia a jeho svedomie však znamenali kvalitnú výhovorku. Deň tak mohol uzavrieť malou prechádzkou mestom a posedením v kaviarni útulného hotela v spoločnosti projektového koordinátora.
Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope alebo darom na Číslo účtu:1027300577/5500 IBAN: CZ1455000000001027300577 BIC/SWIFT: RZBCCZPP