DÔVOD: MYSLEL SI, ŽE EXISTUJE DOBRÁ SMRŤ. MÝLIL SA

Legálna samovražda ako biznis. Ukážka Kapitoly 12 z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.

Ďalšie ráno v hoteli už nebolo také nepríjemné ako deň predtým. Na režim hosťa v ubytovacom zariadení bol zvyknutý najmä z minulosti, z pracovných ciest. V reštaurácii nestrávil veľa času, tentokrát už dokonca vyzeral celkom normálne, odpočinuto. Cestou do práce sa zastavil v kaviarni. Hotelová ponuka mu v tomto smere nepostačovala. Taxikára napokon prekvapil ďalším nečakaným rozhodnutím. Namiesto priamej cesty do sídla projektu sa rozhodol vystúpiť približne kilometer pred jeho budovou.

Chcel sa trochu poprechádzať a prísť do styku s bežným prostredím. Pracovníkom ochranky sa toto jeho správanie, samozrejme, nepozdávalo. Nebolo to bezpečné, a ako pri každom dôležitom členovi projektu, pociťovali aj značné riziko informačného úniku. Úplne by stačilo, že začne o pracovných veciach hovoriť v nesprávnom prostredí. Félix bol tvrdohlavý. Nedal na žiadne varovania aj napriek tomu, že sa v minulosti obavy bezpečákov opakovane naplnili.

Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku alebo stručným mailom na marketing@biztweet.eu

Často mu prekážalo, že väčšinu svojho času trávil v kanceláriách a zasadacích miestnostiach. V noci mu veľa času na styk s bežným prostredím neostávalo. Niekedy sa mu zacnelo za ruchom mesta, davmi ponáhľajúcimi sa ulicami do práce, domov, či len tak blúdiacimi ľuďmi, hľadajúcimi nejakú kaviareň. 

Dnes si veľa romantiky neužil. Na ulici ho stretol len kanalizačný zápach a ľudia so zvesenými hlavami. Preto radšej čo najskôr vošiel do najbližšej stanice metra a po desiatich minútach nastúpil do prvého vozňa, v ktorom sa nemusel tlačiť. 

Predošlá kapitola: Dôvod: Myslel si, že existuje dobrá smrť. Mýlil sa

„No, dočerta, toto ma má upokojiť a inšpirovať? Hádam tak k samovražde,“ nadával v mysli pri pohľade na svoje okolie. „Poškodený vozeň, trčiace káble, smrad a tí ľudia...“

Vpravo tehotná bezdomovkyňa, na ktorej bosých nohách spal smradľavý a nepokojný pes. Vľavo rómska dvojica s očami vyprahnutými po toluéne.

Zvyšok cestujúcich, na prvý pohľad spoločensky vyššie postavený, nepôsobil o nič príjemnejšie. Zrejme marketingový pracovník v saku a s kufríkom, smrdel ako starý chlap po futbale. Vychudnuté dievča, čítajúce Cosmopolitan, si s bláznivým výrazom tváre okusovalo nechty.

Ráno ho predstava pozorovania ľudí okolo seba lákala, teraz bol rád, že má možnosť ponuré priestory metra opustiť. Už-už sa dvere otvárali a on vystupoval, keď si s nepríjemným pocitom všimol, že mu do ramien vypaľujú dieru oči nepríjemne zízajúceho mladíka v športovej bunde. Pocit bol umocnený tým, že mladíkov prenikavý záujem podvedome vnímal už zo desať minút. Nič príjemné. Konfrontovať dotyčného s vyčítavým pohľadom sa mu však nechcelo. Nevedel o koho ide a absolvovať bitku sa mu pred prácou naozaj nechcelo. Veď v práci si užije aj bez nej dosť. Šiel po prvom z eskalátorov, keď zistil, že nemiestneho spolucestujúceho sa stále nezbavil. Stál tri schody za ním a svoje nepriateľsky zvraštené obočie nevyrovnal, ani keď sa Félix otočil jeho smerom.

„Dočerta, ešte toto mi chýbalo. Pre nejakého podivína mi príde z očí a celý deň bude v háji!“ Chcel sa pokúsiť predbehnúť ľudí na eskalátore, no pre mladú rodinku, zaberajúcej celú šírku schodov zhruba desať metrov nad ním, to ne￾malo význam. Musel trpieť ďalej. 

Pozorovateľ ho sprevádzal až na ulicu, kde sídlil projekt. Mladík s rukami vo vreckách sa síce miestami stratil z dohľadu, no napokon vykukol z klbka ľudí, kráčajúcich rovnakým smerom. Keď Félixa indivíduum prenasledovalo aj za križovatkou so semaformi a na úzkom chodníku, vedúcom k projektovým kanceláriám, pochopil, že nejde o žiadnu náhodu. Nepríjemnosť a napätie sa len stupňovali. Pridal do kroku, sklonil hlavu. Už sa radšej ani neobzeral a v rýchlej voľbe mobilného telefónu navolil číslo bezpečnostného agenta z firmy. Po incidente vo svojom dome nechcel na seba zbytočne pútať viac pozornosti. Napokon sa tomu tak či onak nevyhol.

Zadychčaný zastal pred vstupnou mrežovanou bránou spoločnosti a v napätí sa otočil. Celý čas držal mobil, pevne zovretý v ruke. Po pohľade za seba zistil, že tam stojí sám. Napriek tomu ho oblial studený pot a dostal mierny závrat. 

„Veď to je klasické prenasledovanie, čo sa okolo mňa v poslednom čase deje,“ hovoril si v mysli. Podľahol sile okamihu a pod klamom zdanlivého bezpečia ho opanoval pocit falošného hrdinstva.

Prudko sa otočil a rýchlym tempom vykročil späť, smerom, z ktorého pred chvíľou unikal.

„Kam len zmizol? Nie, to nebola náhoda. Veď počkaj, ja sa ťa nebojím. Do očí mi povieš, o čo ti ide,“ prebiehali mu hlavou myšlienky chaotického hnevu a bojazlivej túžby po spravodlivosti. Zrýchleným krokom zahol za roh budovy pred križovatkou, no nič. 

Po záhadnej a nepríjemnej postave neostala žiadna stopa. Amatérsky detektív sa upokojil a vrátil späť k bráne. Po ďalšom zvláštnom zážitku posledných dní jeho vnútro opäť naplnila paranoja. Naplno sa prejavila, keď ho pri vstupe do areálu spoločnosti zozadu chytila za rameno Lara.

Strhol sa, prudko sa otočil a jemne ju sotil. Mala však dobrú náladu a odpoveďou na situačný skrat bol len hlasný smiech oboch zúčastnených. Spoločne vošli do budovy, Félix Laru pozval do kancelárie, kde im zišla na um myšlienka spoločného obeda. Dávno spolu nejedli. Ako sa neskôr ukázalo, bol to vynikajúci nápad. Náramne sa bavili, po absencii vzájomnej spoločnosti odstránili ponorkovú chorobu a mali si čo povedať.

Čas zbehol a z nevinného posedenia pri jedle sa pomaly, ale isto stával celodenný program. Félix si dokonca vypol mobil. O svojom nerozvážnom vrtochu informoval len sekretárku, na tú sa spoliehal.

Z premárneného dňa nemal zlý pocit, v telefonáte sa dozvedel, že nemá na programe žiadne nutné stretnutie. Na kopu spisov, rastúcu na jeho stole rýchlo zabudol.

Potešila ho aj správa, že zajtra odcestuje do Nemecka a opäť uvidí šarmantnú psychiatričku Wilhelmovú. V spleti príjemných dojmov ho počas návštev rôznych sushi a koktejl barov držalo pri zemi jedine vedomie o nadchádzajúcom večernom vyjednávaní s právnikom manželov Komratovovcov. Podvedome čakal, že bude nepríjemné. Tajne sa však spoliehal na podporu šikovného zástupcu, ktorý pre firmu pracoval dlhší čas. Už viackrát vytiahol Félixa z kaše.

Keď príjemnejšiu a ľahkovážnejšiu časť dňa ukončil, odišiel na prekvapivo rýchlo zjednané právnické sedenie, kde sa jeho poznatky o advokátovi projektu potvrdzovali.

Prvá polhodina oficiálneho stretnutia prebiehala v striktne formálnom duchu, v nudnej atmosfére, šedej ako projektová zasadacia miestnosť, v ktorej sa sedenie odohrávalo. Právnici manželov sa v nezrozumiteľných formuláciách rozprávali o tom, že manželia Komratovovci napádajú rozhodnutie projektu o dočasnom pozastavení vykonania nimi požadovaného zákroku. Právnik spoločnosti sa zas márne pokúšal nájsť spoločnú reč tým, že zdôrazňoval dôležitosť vykonania spomínaného zákroku aj pre samotnú firmu. Protesty právnikov syna manželov Komratovovcov boli však natoľko kvalitné, že v momentálnej situácii nebolo vykonanie možné. 

Zákrok pozastavili na základe podnetu ich syna, ktorý spochybnil svojprávnosť svojho otca a beznádejnosť stavu oboch rodičov. Félix sa snažil počas celého rozhovoru držať stranou. Bál sa vstupovať do rozhovoru dvoch líšok, čakajúcich na zaváhanie protivníka. Navyše, k téme v podstate nemal čo dodať.

„Syn napáda rozhodnutie svojho otca, otec napáda synovo a naše rozhodnutie a my napádame otcovo a možno aj synovo napadnutie. Kam sme sa to dostali?“ mlčky krútil hlavou zo strany na stranu a pozeral do stola. 

Na pokusy vtiahnuť ho do jednania odpovedal len pohľadom na právneho zástupcu, správal sa skúsene. Po polhodine sa v debate pritvrdilo, obhajca Komratovovcov prekročil hranicu. Začal hovoriť o Choice, o celkovej bezútešnej situácii v projekte a nebezpečne naznačoval, že by k peknej kôpke žalôb, podaných na firmu, mohla pribudnúť aj jedna z jeho rúk.

Mladší z právnikov projektu to nevydržal a začal reagovať príliš prudko. Félix naraz postrehol, že sa dostali do situácie, kedy bol v úlohe skúsenejšieho tlmiča dusnej atmosféry on. Pôvodne čakal skôr opak. Našťastie do toho opäť vstúpil najstarší muž v miestnosti, hlavný obhajca. Pod svojou taktovkou utiahol stretnutie do diplomatického konca. Štyria právnici – štyria víťazi, no každý z nich vedel, že nedošlo k žiadnemu riešeniu, ba ani len k posunu predmetnej veci. Rozhodne arbitráž.

Spoločne odišli do garáží pod železobetónovým kancelárskym kolosom a každý sa vydal k svojmu autu. Félix sa pohol do zadnej časti tunela. Čakalo ho vozidlo, ktoré mu tam medzičasom zaparkoval zamestnanec firemnej ochranky. Unavený strkal štartovaciu kartu do zámku na dverách, keď začul kroky ozývajúce sa len zopár metrov za zákrutou tunela. Najprv mu to pripadalo normálne, no náhle si uvedomil, že je pokročilá hodina a v priestoroch parkoviska, kde má autá len manažment, sa o takom čase zvyčajne nikto nenachádza.

Akonáhle spozornel a prestal dverami auta manipulovať, kroky stíchli. Keď pokračoval, opäť ich začul. Bolo mu to podozrivé, a tak zo strachu rýchlo sadol do auta a zamkol dvere.

Chvíľu sa nič nedialo. So zatajeným dychom sledoval svoje okolie a spätné zrkadlá. Už-už sa chystal zaradiť spiatočku a z garáží vycúvať, keď mu do pohľadu v spätnom zrkadle vošla postava. 

Félix bol zarazený. Stál tam mladík z rána. Športová postava, mikina, čierne rifle, skejtové tenisky. Všetko sedelo, navyše mal len šiltovku na hlave a masku na tvári. Taká, akú používali vo svojich internetových prejavoch teroristické skupiny. Félixovi búšilo srdce, chvíľu meravo zízal do spätného zrkadla, potom sa spamätal. Zaradil rýchlostný stupeň a celou silou šliapol na pedál. Postava ostávala nehybná až do momentu, keď spod pneumatík Félixovho auta začal fučať prach a dym a auto sa rozbehlo do tmy tunelovej zákruty.

Félix v chvate takmer narazil do steny naproti. Auto ledva zabrzdil a nasmeroval do tunela, tam mu cestu skrížilo údržbárske vozidlo. Po tom, čo on, aj vodič druhého auta vyskočili spoza volantu a vymenili si zopár šťavnatých názorov o štýle jazdy toho druhého, sa Félix údržbára opýtal, či v okolí nespozoroval mladíka v mikine. 

„Hej, ten debil mi skočil pod auto. Čo to s vami, ľudia, je? Mal som chuť vyskočiť a ukázať mu ručne stručne, čo sú to slušné móresy. Vbehol do bezpečnostných dverí, tých, ktoré sú blokované a dajú sa otvoriť len s kartou ochranky. Nemohol som tam za ním skočiť. Mal šťastie.“ 

Félix zlostne sadol do auta a naštartoval. Piskot jeho kolies sprevádzalo hlasné hromženie účastníka nedávnej kolízie. Zastavil sa na sekretariáte a snažil sa čo najpresnejšie vykresliť nepríjemný zážitok. Pracovníci ochranky na neho zízali ako na hlupáka. Boli zvyknutí, že mnoho zamestnancov projektu malo vzhľadom na charakter ich práce paranoické predstavy. Keď Félix konečne pochopil, že jeho rečnenie sa míňa účinku, zobral si firemnú poštu a odišiel do hotela. Ráno ho čakala cesta do Nemecka. Svojím spôsobom sa na ňu tešil. Zmena prostredia a príjemná ženská spoločnosť šarmantnej doktorky mu náladu určite vyepšia.