Dosadili ho do vedenia jednej z najvýznamnejších dojných kráv mečiarizmu – Východoslovenských železiarní (VSŽ), budovali mu imidž a zvažovali jeho nomináciu na post prezidenta Slovenskej republiky. Ján Smerek zažil po páde komunizmu naozaj snovú kariéru. Dodnes si jej ovocie s rodinou užíva.

I keď mal dokonalý profil politika v čele nanovo sa vytvárajúcej politickej reprezentácie a bol blízky samotnému Vladimírovi Mečiarovi, počiatky a de facto gro jeho kariéry bolo spojené s košickými železiarňami. Znie to možno zvláštne, ale v tom čase šlo o jeden z najvýznamnejších podnikov bývalého Československa s rozsiahlym majetkom a značnou anarchiou vo vnútri. Ideálny nástroj na zisk kapitálu a upevnenie moci.

Vedel to aj Vladimír Mečiar, ktorý nezaháľal a po dohodách s Alexandrom Rezešom, ktorý neskôr istý čas viedol aj rezort dopravy, spustil plán, z ktorého dodnes žije nejeden mečiarovský zbohatlík. Kľúčovú úlohu v ňom zohral sympatický seriózny manažér Ján Smerek, tiež člen Mečiarovho hnutia.

Rezeš aj Smerek poznali situáciu vo VSŽ veľmi dobre. Prvý menovaný tam pracoval od roku 1967. Druhý od rolu 1979. Navonok teda verejnosť nemala ako namietať profesionálnu, či odborovú kvalitu týchto dvoch mečiarovských privatizérov.

Expresný predaj na poslednú chvíľu

V roku 1991 VSŽ generovala zisk vo výške na tú dobu závratných 4 miliárd korún. Proces ich privatizácie sa spustil ešte formou takzvanej kupónovej privatizácie.
Fond národného majetku v tom čase držal 37,67 percenta akcií firmy, Slovenský investičný fond 22,83 percenta, české investičné fondy 9,9 percenta a zvyšok bol rozdelený medzi zhruba 600 malých akcionárov.

Po vyslovení nedôvery prvej Mečiarovej vláde kabinet v posledný deň mandátu rozhodol o predaji 9,52 percenta akcií VSŽ spoločnosti Manager. Tá vznikla v ten istý deň a aj ten istý deň bol vydaný príkaz na prevod akcií Stredisku cenných papierov Slovenskej republiky.

Firmu Manager vlastnili rovným dielom Alexander Rezeš, Ján Smerek, Peter Hrinko, Ferdinand Petrák a Vladimír Balánik blízky Jurajovi Širokému. Hovorí sa, že len za schválenie predaja museli vyplatiť špičkám strany HZDS, do ktorej sami patrili, zhruba pol miliardy korún. Bolo na kampane a čosi aj pre súkromné prilepšenie členov vedenia.

Noví majitelia akcií si štedré provízie dovoliť mohli. Akcie za odhadom 1,5 miliardy totiž kúpili za 314 miliónov. V prvej splátke stačilo zaplatiť 15 percent.

Požičali na vlastný predaj

VSŽ taktiež založili Priemyselnú banku, kde firma držala 9,26 percenta. Samotná banka potom poskytla úver pre Manager. Teda železiarne poskytli kupujúcemu úver z vlastných peňazí. Nič okrem prvej splátky naviac Manager Fondu národného majetku nezaplatil. VSŽ tak dostala skupina manažérov prakticky zadarmo. Spoločnosť Manager skončila v roku 1999 v konkurze.

O ďalších 8 – 10 percent akcií VSŽ prejavila záujem spoločnosť Hutník. Šlo o spoločnosť, ktorú založili odbory. Čoskoro sa však ukázalo, že koná nie v záujme zamestnancov, ale majiteľov a tých, ktorí mali s VSŽ jasný plán od pádu socializmu.

Mečiarova 3.vláda v roku 1995 súhlasí s nákupom balíka 10,34 percent akcií VSŽ Hutníkom. Aj tento balík odhadom za 1,64 miliardy bol predaný pre kupujúceho výhodne za 329 miliónov korún.

Hneď po prevedení akcií prichádza hviezdna chvíľa Jána Smereka. Nielenže držal istý balík VSŽ, ale ovládol aj Hutník. Stal sa prezidentom firmy, a tak cez fiktívnu odborársku spoločnosť získal vo VSŽ veľmi silné slovo, stal sa aj jej prezidentom.

Špekulácie s cennými papiermi

Okatá koncentrácia do rúk Rezeša a Smereka pokračovala v tom istom roku. Hutník založila dcérsku firmu Ferrimex a tá odkúpila 15,2 percenta akcií VSŽ. Štvrtinu Ferrimexu vlastnil Hutník, zbytok obchodník s cennými papiermi ARDS. Tú ovládali tiež Rezeš, Drábik a Smerek. Spoločne tak ovládli dianie vo firme. Hlavne Rezeš a Smerek získali pod cenu dojnú kravu generujúcu obrovský kapitál.

Nestačilo im to však. Mečiarovci na nich tlačili a chceli čoraz vyššie provízie, časť peňazí tiekla aj k ďalším špekulantom a podsvetiu. Majitelia VSŽ preto začali oceliarne tunelovať. Zakladali fiktívne firmy, ktoré faktúrami za fiktívne služby vyvádzali z podniku peniaze preč. Známe sú aj špekulatívne a podvodné obchody s cennými papiermi.
Tunelovaniu sa venujeme v inom texte. Spomeňme preto len niekoľko príkladov, ktoré sa dostali až pred súd.

Napríklad škodu 362 miliónov korún podľa obžaloby v rokoch 1996 až 1998 VSŽ spôsobil košický podnikateľ Ivan C. VSŽ v prípade uzavrela v júni 1996 a vo februári 1997 s firmou ARDS, dve zmluvy o obstaraní kúpy cenných papierov. Ivan C. ako zástupca spomínanej firmy prevzal od VSŽ 528,5 milióna korún. Peniaze mal podľa zmlúv minúť na nákup 430-tisíc akcií troch spoločností. Podľa polície však 255 miliónov korún použil inak, ako bolo vopred dohodnuté.

Fiktívne faktúry

V roku 1998 už so spoločnosťou VSŽ Holding Košice uzavrel obchodník s cennými papiermi ďalšiu zmluvu. Zmluvne zverila Ivanovi C. do správy 110-tisíc akcií spoločnosti, ktoré VSŽ vlastnila. Obvinený mal cenné papiere predať za najmenej 254 miliónov korún. Zverené akcie predal za 210 miliónov korún spoločnosti, voči ktorej mala firma ARDS dlh.

Nemusíme pripomínať kto ARDS aj VSŽ ovládal a kde sa zrejme peniaze stratili. Na papieroch v čase skutku sedeli vo vedení ARDS Edita Rezešová a Silvia Smereková. Ich manželia Július Rezeš (syn Alexandra) a Ján Smerek pôsobili vo vedení VSŽ. Ide len o jeden z príkladov ako sa peniaze zo železiarní vyvádzali.

Ešte okatejšie fungovalo vyvádzanie na fiktívne faktúry. V komplexnom prípade tunelovania VSŽ sa jedna časť týkala aj tunelovania cez fiktívnu rekonštrukciu budovy na Jégého ulici v Bratislave. Ján Smerek bol dokonca na súd predvolaný.

Pred senátom tvrdil, že ako predseda predstavenstva nemohol vedieť o zmluve s firmou Ferrost, ktorej za neexistujúcu rekonštrukciu bratislavskej expozitúry zaplatili železiarne 125 miliónov korún. Pripomeňme, že danú budovu dlhodobo vlastnila strana HZDS. Za okatý podvod si napokon odniesli menšie tresty len menej významní manažéri. Časť káuz sa na súdoch ťahá roky dodnes. Niektoré hrozia aj súčasnému majiteľovi U.S.Steel Košice – napríklad spor o nedoplatenie peňazí schránke Adams & Co, ktorý dokonca v roku 2017 rozhodil záujemcov o kúpu košickej fabriky.

Čítajte aj:

Príbeh Harabina. Muž paradoxu s citom pre dobu

Železná Anna: Príbeh sekretárky, ktorá vedela ako na to

Vladimír Mečiar a jeho krátka ministerská kariéra

Po nepresvedčivom volebnom výsledku v roku 1998, ale aj tesne predtým dochádzali HZDS „noví ľudia“, a tak v politike dostali verejnejšiu rolu aj Rezeš so Smerekom. Prvý už bol ministrom dopravy pred oslabením pozície HZDS. Smerek mal byť novou tvárou po roku 1998. Bol to práve on, kto mal za Mečiarove hnutie viesť rozhovory o možnom zostavení vlády. Mal však smolu, so stranou nechcel rokovať nikto okrem SNS.

HZDS čoskoro v opozícii zvažovalo, že zasiahne aspoň do voľby prezidenta. Možným kandidátom mohol byť práve Ján Smerek. Záchrana pozície strany však nevyšla a Smerekova politická hviezda začala prudko padať.

Nič to však nezmenilo na jeho majetkových pomeroch. Tie ho zaradili medzi mečiarovských boháčov, časť peňazí si užíva, časť má zrejme na spoľahlivých zahraničných účtoch, nikdy nebol potrestaný a jeho rodina podniká dodnes.

Smrť a ťažké poškodenie zdravia za pokutu

Stále je konečným užívateľom výhod vo firmách Omnitrade a Icos. Spoločnosti majú aktíva vo výške zhruba 14 miliónov eur. Je taktiež členom dozornej rady spoločnosti Meerks. Vo všetkých spoločnostiach sedí aj s manželkou Silviou a nevestou Erikou Filipskou Smerekovou.

Rodina je známa aj tragédiou z roku 1997. Dcéra Smerekovcov Silvia vtedy v 18 rokoch zbúrala na otcovom Jeep Grand Cherokee taxi. Taxikár zahynul. Pasažier utrpel vážne poranenia, prišiel o dolnú končatinu a celý život sa potýkal (v roku 2015 zomrel) s vážnymi následkami. Gymnazistka Silvia bola v poriadku, dostala pokutu 90 tisíc korún a zákaz šoférovať na štyri roky. Dodnes po Košiciach koluje historka, že v čase nehody ani nemala vodičský preukaz, ktorý jej na základe pokynov vtedajšieho prezidenta VSŽ doniesli čerstvo vyhotovený na policajnú stanicu. Veľkú spravodlivosť nepriniesli ani ďalšie súdy. Rodina nebožtíka a ťažko zraneného sice vysúdili odškodné 6,7 milióna korún, gro ale zaplatila poisťovňa.

"Ukradnúť znamená zobrať niečo. My sme nič nevzali. Dali sme peniaze a za to sme dostali akcie. To je obchod. Platíme za akcie, ktoré je možné legálne si kúpiť na trhu," povedal v roku 1998 Národnej obrode o kúpe VSŽ Ján Smerek.

Tomáš Lemešani

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope