Áno, nebol len dlhoročným predsedom vlády, ministrom vnútra, ale aj ministrom pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. V rokoch 1993-1994 tak štátu narobil niekoľko šrámov, ktorých sa nikdy nezbavil.

Do kresla ministra sa Vladimír Mečiar vymenoval sám po tom, čo nezvládol ustrážiť svojho predošlého ministra Ľubomíra Dolgoša. I keď naň tlačil, aby privatizáciu štátnych firiem akokoľvek urýchlil, Dolgoš odmietol. Nechcel umelé rozdávanie majetku a narážal na odpor šéfov štátnych podnikov, ktorí si uvedomovali, že bez riadnych súťaží o podniky, budú z hry vynechaní.

Mečiar preto miesto Dolgoša navrhol do kresla, v ktorom dnes sedí minister hospodárstva Ivana Lexu. Vzhľadom ku kontroverziám tejto negatívnej postavy slovenskej histórie ho za ministra privatizácie odmietol vymenovať prezident Michal Kováč.

Mečiar to vyriešil tak, že sa rezortu, ktorý rozdával štátny majetok, chopil sám. Hneď prvý krok v ministerskej funkcii viedol k tomu, aby sa mohli podniky rozdať podľa dopredu napísaných inštrukcií.

Spoločne s Lexom, ktorého na ministerstvo dosadil aspoň na pozíciu námestníka začali útočiť na banky. Mali podľa nich príliš veľkú moc. Obvinili ich, že berú úplatky za pridelenie úverov, bez ktorých výberové konania, v ktorých rozhoduje najvyššia cena, nebolo možné vyhrať. Dosiahli preto zmeny súťaží o štátne firmy a prešli na takzvané priame predaje, kde mohol podnik kúpiť aj podnikateľ s menším kapitálom, ale lepším podnikateľským projektom. Týmto argumentom potom mohli podnik priradiť prakticky komukoľvek. Za províziu, ktorú zinkasovali sami.

Medzi najpodivnejśie predaje štátnych firiem v temnom období patrili napríklad odštátnenie a pokus o zneužitie Matice Slovenskej na privatizáciu nakladateľstva a tlačiarní Neografia, privatizácia spoločnosti Novofruct Nové Zámky manželkou poslanca Vlastimila Vicena, privatizácia niekoľkých podnikov manželkou Víťazoslava Mórica, Železničných opravovní vo Vrútkach, či Trnave.

Čítajte aj:

Ľudovít Kaník: nenávidený reformátor

Jirko Malchárek: Z automobilového pretekára symbolom Gorily

Gustáv Krajči: Mečiarov muž, ktorý chcel zdolať demokraciu

Ďalšími zvláštnymi privatizáciami boli predaje Skloobalu Nemšová, VAP Prešov, Kovohút Krompachy, či Polygrafických závodov v Trnave. Podniky končili priamo u vládnych poslancov, či vedúcich ľudí z Mečiarovho okolia. Bežne sa stávalo, že podklady predkladali na úrady niekoľko dní po tom, čo ich projekty schválila Mečiarova komisia.

Rekordom bolo, keď vláda schválila za jeden mesiac 45 privatizačných projektov. Podniky vytvorili dnešných oligarchov, Mečiarovi a jeho spolupracovníkom priniesli nesmierne zisky. Najtemnejšie obdobie Mečiarovho ministrovania trvalo od 22.6.1993 do 15.3.1994.

Rekordom predaja majetku v celkovej hodnote 110 miliárd korún bola privatizácia Východoslovenských železiarní. Schválili ju v deň známej prezidentovej správy o Stave republiky 11. marca 1994. Železiarne získala novovzniknutá spoločnosť s ručením obmedzeným, za ktorou stál Alexander Rezeš. Podnik získal bez plánu a kapitálu. V ďalších rokoch z neho vytunelovali miliardy korún a priviedli ku krachu.

Tomáš Lemešani

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope