Sorry, babka, prejedlo sa. Budú penzie aj o 25 rokov?

Uštipačná dôchodková skepsa sa nám úspešne zakorenila medzi žánrami ľudovej slovesnosti. Prejavuje sa napríklad rozšíreným spytovaním typu: „A to naozaj veríte v dôchodok?“

Nuž, ak patríte medzi slniečkárov, odpoveď znie, že to nemáte úplne beznádejné. Občas sa prihodia aj zázraky. Pre ostatných je tu utešujúca ruka vlády.

Na popud protestujúcich odborárov ju ponúka sám Robert Fico, ktorý sa v kurze svojej tretej vlády podujal odstrániť dôchodkovú krivdu, ktorá bola spáchaná… počas jeho druhej vlády.

Prisľúbil totiž zavedenie pevného stropu pre vek odchodu do dôchodku. Napríklad na 65 rokov ako v susednom Česku.

Tým možno ubral na obavách kuvikom, ktorí sa obávajú, že sa dôchodku vôbec nedožijú, na druhej strane však pridal na obavách tým, ktorí neveria, že na dôchodky ešte zvýšia nejaké peniaze.

Reforma z čias druhej Ficovej vlády totiž nastavila predlžovanie penzijného veku automaticky podľa očakávanej dĺžky života pri narodení. Skrátka, čím dlhšie budú Slováci žiť, tým neskôr by mali ísť do dôchodku.

Ak by sa pravidlá nezmenili, dnešných tridsiatnikov čaká penzia zhruba v 67 rokoch. Zaiste, voličom sa to vysvetľuje ťažko, ale oplatilo by sa to aspoň skúsiť.

Roky, ktoré priemerný Slovák strávi na dôchodku, sa totiž vplyvom automatického predlžovania penzijného veku nijako nemenia. Neskracujú sa, ako sa poniektorí obávajú. No zároveň sa ani nepredlžujú.

A práve to je dôležité pri adresovaní takzvaného rizika dlhovekosti, ktoré by inak spôsobilo, že penzie by Slováci poberali čoraz dlhšie, čo by systém stálo citeľne viac peňazí.

Pravda, ekonomike sa darí a vláda s potechou rozosieva nové a nové sociálne balíčky. Ten v podobe pevného stropu pre penzijný vek si však dovoliť rozhodne nemôžeme.

V tomto bode nastal vhodný čas na menšie stretnutie s realitou: Slovensko sa rúti do jednej z najhorších demografických zmien spomedzi krajín Európskej únie. A keďže v štátnom penzijnom systéme máme už dnes viac ako polmiliardovú dieru, ktorú je nutné plátať z daní, môžeme odvážne vyhlásiť, že už súčasní dôchodcovia si žijú nad pomery.

Akokoľvek zvrátene to môže znieť. No skutočné problémy nás predsalen ešte čakajú – akonáhle sa do penzie poberú populačne silné ročníky 1975 až 1985. V tomto bode sa patrí spozornieť, pretože sa to týka pracujúcich, ktorí sú dnes na vrchole síl.

Podľa vlaňajších prepočtov Inštitútu sporenia a investovania bude na ich dôchodky pri súčasnom smerovaní systému chýbať zhruba 115 miliárd eur. Do tuhého pôjde už o 25 rokov.

Čítajte ďalšie komentáre autora:

Talianske upratovanie: ozdravenie, či kopanec bankovej únii?

Štát hltá koľko vládze. Vie však čo s verejnými peniazmi?

Gripen: Na krídlach obstarávania

Znie to ako vzdialený problém, no nezabúdajme, že dôchodkové sporenie je celoživotný proces. Čas, aby sme dieru zaplátali včas a relatívne bezbolestne, sa preto povážlivo kráti.

No ešte stále je čas stlmiť dosahy demografickej zmeny kde-tu úpravami systému a kde-tu reformami. Ale tentoraz poriadne. Nevyhneme sa pritom ani snahám priviesť občanov k tomu, aby sa v otázke svojej penzie plne nespoliehali na štát a na dôchodok si sporili aj sami.

Minister práce Kaník sa svojho času postaral o II. pilier a ten priebežný riešil s tým, čo ostalo. Minister práce Richter na to šiel presne opačne. Čo tak akceptovať, že ide o dva piliere jedného systému a riešiť ich naraz?

Napríklad mladých by štát mohol motivovať k vytváraniu súkromných úspor tým, že by im umožnil, aby zo začiatku svojej kariéry prispievali všetky svoje odvody na súkromné účty v II. pilieri.

Neskôr by sa pomer preklápal, až pokým by pracujúci ku koncu kariéry odvádzal všetko do Sociálnej poisťovne. Súkromné úspory by tak získali podstatne viac času na zhodnotenie… a keďže mzdy zvyknú v priebehu kariéry rásť, ukrátená by nebola ani štátna schéma.

Núkajú sa ešte automatické stabilizátory aké využíva Nemecko či Švédsko. Tie zahŕňajú automatické zvyšovanie odvodov či znižovanie valorizácie penzií, ak systém nie je v rovnováhe.

Na čo čas rozhodne nie je… demontáž aj toho mála opatrení správnym smerom. Len pre ilustráciu, v takom prípade nás v príhodnej chvíli čakajú tie bolestnejšie riešenia, ktoré zahŕňajú napríklad (1) výrazné zvýšenie daní a odvodov tak, aby dokázali pokryť prehlbujúcu sa dieru v systéme, (2) citeľné zadlženie krajiny, (3) zníženie budúcich dôchodkov až kdesi na úroveň „sorry, babka, prejedlo sa“, prípadne (4) si môžeme zadovážiť menšiu populáciu migrantov, ktorí na Slovensko prídu pracovať na naše dôchodky.

Rozhadzovačné chúťky vlády tak nakoniec dávajú tušiť, že uštipačná dôchodková skepsa bude ešte hodnú dobu v kurze.

 

Tomáš Púchly, analytik Nadácie F. A. Hayeka

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope