Štát hltá koľko vládze. Vie však čo s verejnými peniazmi?

Blaho sa rozlieva našou domovinou. Podľa júnového hodnotenia OECD sa slovenskej ekonomike tento rok darí výborne, finančný sektor je zdravý, rozpočtová sekera nám pomaly mizne pred očami a verejný dlh máme pod kontrolou.

Ak prijmeme otrepanú, no beztak populárnu tézu, že v dlhodobom horizonte sme aj tak všetci mŕtvi, tu sa môže príbeh rovno skončiť. Zvonivým úspechom. Pre milovníkov zložitých zápletiek a pochmúrnych výhľadov je tu však aj zvyšok hodnotenia.

Napríklad zo spomínaného rastu sa nemôžu tešiť úplne všetci. Napríklad pre priepastné rozdiely medzi regiónmi, inak jedny z najvyšších v rámci klubu vyspelých krajín. A tiež pre ignorovanú otázku integrácie Rómov a pod koberec viac či menej úspešne zametanú otázku privysokého počtu dlhodobo nezamestnaných.

A ak tieto posledné dve veličiny ešte spojíme s neblahou trajektóriou rýchleho starnutia slovenskej populácie (už do roku 2060 sa zrejme prepracujeme z aktuálne jednej z najmladších populácií na jednu z najstarších v rámci OECD), dokopy to v najbližších dekádach môže ohroziť tempo nášho dobiehania Západu.

Ešteže máme v zásade zdravé verejné financie. Budeme ich určite potrebovať. Až teda zistíme na čo vlastne. A tu prichádza povážlivo najhoršie hodnotenie: efektivita slovenského verejného sektora je veľmi nízka. Dokonca najnižšia spomedzi hodnotených krajín klubu OECD. A za ostatné roky sme sa nikam neposunuli.

Ak by sme si chceli prisoliť ešte viac, môžeme sa pozrieť na to, že efektívnejšiu verejnú správu majú ešte aj Gréci a Taliani, ktorých inak radi používame ako príklad organizovaného byrokratického chaosu. O čom vlastne tento index efektivity verejného sektora hovorí? Zachytáva kombináciu hodnotení kvality súdnictva, miery korupcie, miery byrokracie a neefektívnosti riadenia krajiny. Pravda, niektoré údaje sú pre zložitosť vytvárania takýchto štatistík o niečo staršieho dáta, takže najnovšie vládne iniciatívy sa v nich ešte prejaviť nemuseli.

Pri podivuhodných daňových prípadoch, ktoré hýbu Slovenskom, by sa mohlo javiť, že najpálčivejším problémom bude práve korupcia. Iste ju netreba podceňovať. No predsalen neleží v jadre problému plytvania.

Toto miesto patrí prachobyčajnej neefektivite z neznalosti. Skrátka, chýba nám kultúra hospodárenia s verejnými zdrojmi. Od vzniku republiky sa na rôzne opatrenia a politiky minuli desiatky miliárd eur daňovníkov… a doteraz nikto systematicky nepremýšľal, či mali žiadaný efekt. Alebo vôbec nejaký.

Čítajte ďalšie analýzy a komentáre autora:

TPP vstáva z mŕtvych. Voľný obchod má nádej aj v ére Trumpa

OPEC si vylámal zuby. Americká bridlica opäť naberá na sile

Mýtus o trýznivom diktáte z Bruselu

Jeden z veľavravných príkladov – spomínate si ešte na program štátnej podpory zatepľovania budov, ktorým sa premiér Fico hrdil ešte v roku 2013? Ministerstvo financií neskôr podrobnejšie hodnotilo tento aj ďalšie podobné projekty. Záver: „Financovanie nebolo podmienené overeným znížením spotreby energie, a preto nie je možné presne odmerať vplyv takto vynaložených financií na zamýšľaný cieľ.“ Rozkošné, no nie?

Problém je skrátka v tom, že štát zakaždým z našich peňazí zhlce, koľko to vydá. Až potom sa premýšľa, ako s prostriedkami vlastne naložiť. Pohnútky politikov sa pritom, nie prekvapivo, riadia prevažne volebným cyklom. A v dlhodobom horizonte… veď zvyšok už poznáte.

Slovensko sa takto od krízy stalo šampiónom EÚ v disciplíne zvyšovania rozpočtových príjmov aj výdavkov. Deficit nás pritom stále sprevádza a na lepšie služby tiež ešte čakáme. Na jednej strane nevieme, koľko nás stáli a budú stáť nové dane a regulácie. Na strane druhej nevieme, akú hodnotu nám štátom utratené peniaze priniesli.

No je tu istá nádej. Nemusíme ani nanovo vymýšľať bicykel. Riešenia dávno poznáme. Na Západe fungujú roky. Prvým je agenda pod názvom Lepšia regulácia, vďaka ktorej je možné vyčísliť náklady akejkoľvek novej legislatívy a regulácie.

Druhým je princíp Hodnoty za peniaze, ktorý nám zas dokáže povedať, čo dostaneme za utratené verejné prostriedky. Tieto iniciatívy sa u nás nerozbiehajú práve ľahko. No úspechom je, že vôbec sú. Ono to totiž značí, že okrem eurofondov k nám zo Západu začali prenikať aj nové, na tunajšie pomery radikálne myšlienky na spravovanie štátu. Napríklad, že meradlom úspechu pre verejnú správu nie je minúť čo najviac peňazí, ale efektívne fungovať s tým, čo má.

 

Tomáš Púchly, analytik Nadácie F. A. Hayeka

 

Zaregistrujte sa a získajte exkluzívne info z Biztweetu. Ak ho chcete iba podporiť, posilnite nezávislú žurnalistiku na účte IBAN CZ8920100000002100602454. Ďakujeme