Presstitútky a útok CIA na Charlie Hebdo
Americké tajné služby sami zbombardovali dvojičky a najnovšie zorganizovali aj teroristický útok v Paríži.
Americké tajné služby sami zbombardovali dvojičky a najnovšie zorganizovali aj teroristický útok v Paríži. Svet riadi úzka skupina ľudí, ktorá chce zaviesť nový svetový poriadok. Sorosovci, Bilderbergovci, tajné služby a prípadne slobodomurári stoja prakticky za každou väčšou tragédiou 21. storočia. Toto je základný a veľmi rozšírený stereotyp o konšpiračných teóriách, konšpiračných médiách a ich čitateľoch. Lenže v mnohých prípadoch nemáme na podobný výsmech dôvod. Za situáciu, do ktorej sa priaznivci a šíritelia konšpiračných teórii dostali, totiž nemôžu len oni.
Čo je a čo nie je konšpirácia
Nikto nepopiera, že podvody a špinavé machinácie sú nepríjemnou súčasťou biznisu i politiky. Množstvo takýchto aktivít sa líši od krajiny ku krajine, od odvetvia po odvetvie, od firmy ku firme. Napríklad ešte začiatkom deväťdesiatych rokov bola zaujímavou konšpiračnou teóriou fáma, že výrobcovia cigariet modifikujú nikotín tak, aby cigarety boli návykovejšie. V podstate tým mali manipulovať ľudí aby si zabezpečili rozprávkový biznis. Konšpirácia to však bola len do roku 1994. Vtedy sa totiž americkému investigatívnemu novinárovi Waltovi Bogdanichovi podarilo dokázať, že sa to naozaj deje. Znamená to, že konšpirácie bývajú pravdivé? Nie, dokazuje to len dve veci. Prvou je, že podvody sú súčasťou nášho sveta. Čím väčší hráč na trhu, tým väčší potenciálny podvod. No koľko z ďalších desiatich teórií o výrobe cigariet sa potvrdilo? Druhou, že vždy by tu mal byť niekto, kto také teórie overí. Napríklad kvalitné médium.
Pri cigaretách ale pochopenie pre konšpirátorov zďaleka nekončí. Olej do rozpálených konšpirátorských pecí totiž dolievajú aj politici väčšiny západných krajín. Na Slovensku (a v Čechách) ani netreba popisovať, koľkokrát boli politici verejne usvedčení z lúpeže či v lepšom prípade z klamstva. Čo sa potom deje vo veľkých a mocných krajinách sveta, ktorým nedovidíme ani na prah? A ako ich dôveryhodnosti prispievajú napríklad správy o tom, že tajné služby USA odpočúvajú nemecké politické špičky? Keď nám i sebe navzájom klamú v takýchto veciach, ako môžeme veriť oficiálnym verziám o priebehu teroristických útokoch a podobne? Jedna odpoveď by bola. Na základe dôkazov.
Informácie, no nie dôkazy
A práve tu sa línia konšpirácií rozchádza s racionalitou. Pomôžme si rovnako ako na začiatku útokom na americké dvojičky. Jedna z obľúbených teórií hovorila, že tie budovy nemohli po náraze lietadiel spadnúť celé. Oficiálna správa síce obsahovala aj stanoviská a prepočty serióznych statikov a fyzikov, no nestačilo to. Ako na povel sa totiž objavili ďalšie štúdie iných statikov, prípadne aj pôvodných, ale „prepracované“. Čo si o tom myslieť? Myslieť si bude každý, čo chce. Ani promile respondentov textov tradičných či konšpiračných médií totiž nie sú vysoko kvalifikovaní statici a zároveň právnici, politológovia... doplňme si čokoľvek. A navyše nevenujú svoj čas primárne tomu, aby si všetky spomínané štúdie naštudovali. Nakoniec tak preberú verziu, ktorá najlepšie zapadá do schémy ich chápania sveta.
Ešte väčším problémom je pritom rýchlosť, s akou sa dnes informácie a názory šíria, preberajú a nakoniec prepierajú. Teraz pre zmenu použijeme ako príklad útok na parížske sídlo Charlie Hebdo. Už v deň útoku konšpirátori špekulovali, že za ním stojí americká tajná služba CIA. Do toho veľmi dobre zapadla správa, že vyšetrujúci komisár spáchal samovraždu. Podľa konšpiračnej teórie ho zastrelili. Kto a prečo, to sa nevie.
No práve tá rýchlosť, akou sa fáma rozšírila, je paradoxná a nebezpečná. Čo totiž na tom, že pár dní na to sa k útoku priznala Al_Kajdá. Odpoveďou konšpirátorov je, že keby to Al-Kajdá spravila, priznala by sa hneď. Teraz sa chce len priživiť na popularite témy.
Ešte viac však rýchlosť škodí samotnému racionálnemu vyhodnoteniu situácie. Čo totiž po tom, keď francúzska polícia napríklad zistí, že spomínaný vyšetrovateľ spáchal samovraždu preto, lebo cítil za útok zodpovednosť a neuniesol ju? Povedzme práve on mal na starosti ostrahu sídla magazínu, ktoré teroristi vystrieľali. Alebo vyjde najavo, že mal paralelne doma rodinné problémy a ďalší šok nezniesol? Pre konšpiračné teórie to už bude neskoro. Odpoveďou znova bude, že si to Francúzi len vymysleli aby umlčali kritiku prezieravých ľudí. Keby to tak bolo, mali to predsa povedať hneď! A prečo vlastne veriť francúzskej tajnej službe a polícii? Síce má k informáciám a dôkazom najlepší prístup a má prostriedky na to, aby to vyšetrila, no predsa len je to iba parta prisluhovačov americkým záujmom.
Konšpirátori a presstitútky
S konšpiračnými teóriami je iste možné nesúhlasiť, no nie je na mieste sa im vysmievať. A to popri už spomenutých dôvodov aj preto, že najzásadnejšiu časť zodpovednosti za ich vznik nesú médiá. A to nie konšpirátorské, ale tradičné. Tie totiž vôbec nezvládli následky globalizácie. Pomôžme si znovu príkladom z Paríža. Čo tradičné médiá urobili pre dôveryhodnosť svojho spravodajstva? Tragédiou je, že nič. Hoci každé väčšie médium v našom regióne malo o udalosti na webe live prenos, celá šou sa skončila len pri kopírovaní správ z agentúr. A bola to doslova šou. Všetko spravodajstvo o udalosti bolo postavené na „televíznom“ efekte; teda okamžite zaujať, ponúknuť priehrsť emócií, výpovede šokovaných svedkov a prípadne pridať informáciu o počte prichádzajúcich a odchádzajúcich policajných áut a sanitiek. Spolu s naháňačkou to bol v podstate hotový akčný film. Sledovanosť a čítanosť bola. A potom sme šli spať. O čom to vypovedá, ak je základnou úlohou médií kontrolovať moc a mocných v demokratickej spoločnosti? No všetky veľké médiá pri podobných témach iba otrocky preberajú oficiálne verzie, nič neoverujú, nič nevyšetrujú, len šíria do celého sveta. Lebo však nie je čas. Mať niečo potvrdené, no neskôr (a nedajbože rovnaké ako deň predtým) by totiž bol žalostný fail. Ktoré médium by do toho šlo?
Aby nedošlo k omylu, samozrejme, médiá nikdy nebudú mať prostriedky porovnateľné s políciou a tajnými službami (a ani by nemali mať). Ale nikto ich nedonúti napísať niečo, čo nemajú potvrdené. A nikto im nebráni pýtať dôkazy a vyvarovať sa emocionálnej nadsázke. Existuje viacero príkladov skvelej investigatívnej práce, napríklad ten o cigaretách. Lenže pri tragických udalostiach parížskeho typu to nejde. Tam ide o čas a všetko, čo majú médiá na webe o hodinu neskôr ako konkurencia, akoby už bolo týždeň staré. To už by nebola šou.
Konšpiračným teóriám sa môžeme smiať. Je to ale silnejúca a hlučná názorová menšina, ktorú už je potrebné brať na vedomie. Ale nemôžeme od nej pýtať dôkazy o ich teóriách, ak ich nevyžadujeme aj od tradičných médií. Tie by totiž mali byť nositeľmi pravdy.
Ján Kuciak
Čítajte tiež:
Slovensko za celý minulý rok zaznamenalo defláciu. Aj kvôli vlakom zadarmo
Sulík: Na pomoc pre Babišove Duslo sa poskladá 40477 malých firiem
Bild: Nemecko sa pripravuje na možný odchod Grécka z eurozóny
DPA: Najlepší vzťah k euru majú z postsovietských krajín Slováci