Historické a ekonomické podmienky v Československu priali vzniku síce úzkej ale vysoko motivovanej skupiny podnikavcov, ktorí budú po páde železnej opony na koni. Nepotizmus, elitárstvo, či všadeprítomné malé domov a kšeftárstvo namiešali v kombinácii s donášaním, špicľovaním a perzekúciou nekomunistických elít, jedovatý koktail osôb, ktoré síce oddane bozkávali komunistom topánky, v skutočnosti však už pod jarmom bývalého režimu budovali svoje neskoršie podnikanie.

Napospol išlo o manažment podnikov, ktoré mali k dispozícii kontakt s otvoreným podnikaním v kapitalizme. Táto smotánka mala pracovať pre štát, ale dotyk s možnosťami kapitalizmu v nej neodvratne prebúdzal poznanie, ako skryto zarábať.

Medzinárodný obchod – a to ako v exportnom, tak aj v importnom smere – riadili medzinárodné zmluvy. Tie podpisovala ČSSR s každou cudzou krajinou samostatne a konkrétne. Neraz však vznikali aj prípady, keď boli medzinárodné dohody podpísané rámcovo a so zoskupením krajín – napríklad RVHP. Tu vznikali zárodky toho, čomu dnes hovoríme lobizmus. Pre kšeftárov bolo zaujímavé presadzovať dohody posilňujúce obchod s tovarom, na ktorý mali dosah.

Obchodnú činnosť mala legálne na starosti skupina podnikov zahraničného obchodu (PZO). Hoci do ich rozvoja zasahovali externé faktory, z dôvodu rastu priemyslu po ústupe následkov druhej svetovej vojny došlo k dynamizácii najlepšie ilustrovanej faktom, že zatiaľ čo v roku 1953 v ČSR existovalo 27 podnikov zahraničného obchodu, v roku 1990 ich bolo už 52. Pre pravdivý obraz je však nutné doplniť, že rast nespôsobila iba rastúca produkcia v krajine, ale aj zúfalý nedostatok niektorých komodít, ktoré nebola schopná vyrobiť.

Do obchodu so západnými krajinami hovorili pravidlá dohodnuté v rámci RVHP a najmä noty z Moskvy. Je teda jasné, že pokiaľ chcel manažment slobodne pracovať nielen na raste spoločného socialistického majetku, ale aj majetku vlastnom, musel dbať na dobré vzťahy s príslušníkmi tajných služieb. Tí boli na manažéroch jazdiacich do cudziny nalepení od rána do večera. Neraz nie len kvôli ich službe, ale aj zo závisti, či v snahe zapojiť sa do tajnostkárskych kšeftíkov. K elite tvorenej manažmentom podnikov zahraničného obchodu to tak vytvorilo dvojičky v podobe agentov ŠtB, ale aj služieb ďalších komunistických krajín.

Prvé obchody na vlastné tričko prebiehali prirodzene skryto. Zvykom bolo robiť nenápadné malé domov, či skryté vývozné a dovozné obchody. V socializme bolo oficiálne z ideologických príčin, v skutočnosti však z dôvodu nedostatku v Československu zakázané vyvážať určitý tovar do cudziny, a to najmä do západných krajín. Manažment podnikov však na služobných cestách dohováral limitované výhodné a utajené dohody na vývoz týchto komodít. Do všetkého sa samozrejme muselo zapojiť niekoľko úradníkov s krytím tajných služieb.

Provízie išlo zarobiť aj na neoficiálnych príplatkoch. Za výhodnú cenu tovaru nakúpeného od československého podniku zahraničného obchodu stačilo zaplatiť menšie sumy obyčajne v hotovosti alebo na zahraničné skryté kontá manažmentu PZO. O provízie ostatných členov v podvodnom reťazci sa potom postaral manažér samotný.

Podobne to fungovalo v opačnom smere. Pokiaľ sa zahraničný podnik dohováral na kontraktoch na dovoz ceneného zahraničného tovaru do Československa, s manažmentom bolo možné dohovoriť pre štát nevýhodné a pre dodávateľa výhodné podmienky, taktiež za províziu. Provízie mali rozličné formy od finančných darov až po to, že sa z počtu dovezeného tovaru v dovozných dokumentoch v realite čo-to stratilo. Nebolo preto výnimočné, že sa pohlavári bývalého režimu radi prezentovali luxusnými západnými výrobkami, alebo ich neraz zo strachu ukrývali v stodolách a po pivniciach.

Čítajte aj:

Slovensko si za obdobie Hegerovej vlády v Indexe právneho štátu polepšilo

Slovenské podniky to po prvom roku nezabalia. Je za tým aj byrokracia

SLOVENSKO NEVYUŽÍVA TEKUTÉ BOHATSTVO. JE NEGATÍVNYM LÍDROM VO VYUŽITÍ PITNEJ VODY

Hoci je známe, že niektorí z manažérov podnikov zahraničného obchodu disponovali majetkom, na ktorý si napriek režimovému štandardu nadštandardnými zárobkami zarobiť nemohli a hoci bolo známe, že niektorí z nich jazdia do cudziny nielen pracovne, ale aj na dovolenky a niekedy aj do vlastných víkendových domčekov, pohlavári volali po potieraní buržoázie na iných miestach.

Ruka ruku umýva, já na bráchu, brácha na mně a podobné zľudovené príslovia vznikali práve v daných dobách. Súbežne s nimi aj základné štruktúry budúcich elít v biznise a kriminálnom prostredí.

Z hľadiska šedého biznisu sa ľudia z daných štruktúr už za komunizmu učili ako podplácať, ako vytypovať podplatiteľných partnerov, ako nachádzať ich slabiny, ako ich vydierať, ale keď to bolo nutné, tiež umlčať.

Z hľadiska podnikania však manažéri zapojení do obchodov Československa so zahraničím získavali ešte viac (a to si teraz odmyslíme ono nelegálne privyrobenie).

Zástupcovia, ktorí sa zúčastnili obchodných procesov so zahraničnými partnermi videli, ako vyzerá voľný trh. Videli, ako vyzerá súťaž. Naučili sa porozumieť potrebám partnerov a potrebám zákazníkov, na ktorých centrálne riadená ekonomika zabúdala.

Do budúcna táto skupina manažérov získala zručnosti vo vyjednávaní, pochopila, ako využívať slabé miesta druhých strán a prezentovať vlastnú expertízu. Naučila sa princípy optimalizácie nákladov a maximalizácie ziskov, či tomu, ako sa adaptovať na trhové špecifiká. Budúca podnikateľská elita Česka a Slovenska však získala aj to, čo viedlo k brutálnemu pokriveniu rovnakých podmienok pri vzniku voľného trhu v deväťdesiatych rokoch. Naučili sa, že najdôležitejšie je poznať ľudí na správnych miestach, naučili sa, ako tieto kontakty využívať. V adresároch sa nenachádzali iba biznismeni, ale aj politici. A jedinými, kto tieto adresáre držal bola práve ona vznikajúca budúca priemyselná, finančnícka a kriminálna elita z deväťdesiatych rokov.

Dôležitý bol už samotný charakter štátneho monopolu. Monopolizácia väčšiny odvetví viedla k tomu, že know-how a kontakty mali iba úzke skupiny manažérov, ktorí medzi seba nechceli púšťať žiadnu konkurenciu. Nijako zvlášť to neprekážalo ani Komunistickej strane, ktorá ako všeľudová zmes ľudu vedená pohlavármi odborne nerozumela procesom v podnikoch a neuvedomovala si eventuálne možnosti podnikavcov v štruktúrach národných podnikov. Viedlo to prirodzene k vzniku tieňovej šedej sféry – niečo sa prezentovalo politickým predstaviteľom, niečo iné sa dialo v realite. A rovnaký postup bolo možné aplikovať aj pri väčšine obchodných aktivít.

Podľa niektorých odborných názorov mala ekonomika v komunistickom Československu prvky silne potlačovanej trhovej ekonomiky. To preto, že päťročné plány strany nebolo možné napĺňať, v iných smeroch zas produkcia päťročné plány vysoko prekračovala. Dlhodobo tak podniky prezentovali navonok niečo iné, než bolo skutočnosťou, čo súvisí s manažérskou komunikáciou uvedenou vyššie. Všetko prialo vzniku šedého podnikania, a to ešte dlho pred liberalizáciou trhu.

Čo sa týka sektorového zamerania československého hospodárstva, bolo zrejmé, že praje budúcim priemyselníkom. Vychádzajúc z dedičstva prvej republiky boli na území Čiech, Moravy a Slovenska preslávené strojárske, ale aj chemické a zbrojárske firmy. Tie sa socialistickému vedeniu počas dekád centrálne riadenej ekonomiky nepodarilo na rozdiel od niektorých iných odborov zničiť. Priemysel bol dokonca v niektorých prípadoch aj vďaka dopytu krajín RVHP posilnený. Krajiny tohto zoskupenia sa medzinárodnými zmluvami snažili jedna od druhej využiť práve tú časť produkcie, ktorá je v danom regióne doménou.

Už za bývalého režimu došlo aj k menšiemu zápoleniu medzi slovenskými a českými manažérmi. Slováci sa sťažovali na to, že väčšinu kľúčových podnikov ovládala Praha. Na Slovensku fungovali väčšinou pobočky týchto podnikov. Výsledkom tlaku bolo slovenské prevážanie a ovládnutie kľúčových častí niektorých podnikov ako Chemapol, Koospol, Centrotex, Omnia, Drevúnia, Kerametal, Martimex, Technopol, Incheba, Strojexport, či Slovart. V Bratislave sa zároveň vytvorila pobočka Československej obchodnej a priemyselnej komory a filiálka Československej obchodnej banky. Viedlo to tiež k širšiemu prerozdeleniu kompetencií medzi mikroregiónmi a nutnosti rešpektu českého manažmentu k slovenskej elite. Aj tu je vidieť vznik niektorých partnerstiev, ktoré pretrvali aj po rozpade Československa.

Partnerstvo vzniklo v organizovanom zločine, ale aj v niektorých sektoroch formujúcich budúce finančné skupiny. Tu vznikali vplyvné skupiny a mená ako napríklad Tkáč, Haščák, Široký a Babiš. Ich aktivity poznamenali vývoj prvých dekád trhovej liberalizácie na Slovensku a v Česku podobnou mierou.

Dôležitou súčasťou formovania budúcich biznisových siločiar bolo tiež sprístupnenie kapitálu. Finančné transakcie podnikov obchodujúcich so zahraničím boli spočiatku v rukách Živnostenskej banky v Prahe. Po rokoch došlo k racionálnemu kroku odobrať monopolné rozhodovanie z uzavretej centralizovanej inštitúcie a miernu liberalizáciu priniesol vznik vyššie uvedenej Československej obchodnej banky. Slovenská emancipácia počas rokov otvorila rovnaké právomoci aj tamojšej Tatra banke. Súbežne s financovaním zahraničného obchodu a produkcie exportérov vznikla nutnosť vzniku štátnych poisťovní. Už tu tak vznikli prepojenia manažérov, ktorí boli na jednej strane ako jediní schopní organizovať obchodné projekty, na strane druhej tých, ktorí ako jediní disponovali možnosťou operácií s kapitálom.

Tomáš Lemešani

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope alebo darom na Číslo účtu:1027300577/5500 IBAN: CZ1455000000001027300577 BIC/SWIFT: RZBCCZPP

Independence sleduje formy negatívnych vplyvov, kľúčové postavy a financie, ktoré za týmto dianím stoja.

Ak chcete podporiť projekty Independence, môžete sa stať patrónom platformy klikom na tento link, alebo tak urobiť darom na Číslo účtu:1027300577/5500 IBAN: CZ1455000000001027300577 BIC/SWIFT: RZBCCZPP