Rusko agresie stupňuje od deväťdesiatych rokov. Ako zasiahlo v Kazachstane, Bielorusku a Sýrii

Ani v období medzi inváziou na Ukrajinu v roku 2014 a súčasnou vojnou, ktorú Kremeľ rozpútal, ruský smäd po mocenských silových hrách neutíchol. Takto Putin zasiahol v Kazachstane, Bielorusku a Sýrii.

Na Slovensku bola málo vnímaná účasť ruských jednotiek v sýrskej občianskej vojne. Kremeľ pri prezentácii tohto kroku väčšinou prechádza fádnym argument o tom, že sa snaží pomôcť nastoliť mier vo vojne devastovanej krajine a potlačiť moslimský radikalizmus, s ktorým má Rusko samo skúsenosti.

V skutočnosti však ide o výhodnú muníciu pre protizápadnú propagandu, ktorá môže tvrdiť, že Moskva zasahuje tam, kde Západ zlyhal a upevnenie pozícií na Blízkom východe. Ten je dôležitý pre každú mocnosť – drží totiž prepojenie medzi „západným a východným svetom“ – nachádzajú sa tam kľúčové vojenské základne, riadi sa tam obeh energetických komodít a reguluje alebo naopak podnecuje náboženská neznášanlivosť medzi troma veľkými náboženstvami.

Ruské jednotky vstúpili do vojny až v čase, keď boli všetci zapojení značne vysilení a Západ rozhodol, že dá od krutej občianskej vojny plnej nenávisti ruky preč. Rusi letecky, výzbrojou i expertízou v roku 2015 podporili autokratického vodcu Bašára Asada, ktorého Západ nemohol v súlade s prezentovanými hodnotami podporovať, a ktorý bol v danej fáze vojny na strane prehrávajúcich. Od ruského vstupu sa dynamika vojny zmenila a vládne vojská výrazne zahnali povstalcov. Výmenou za permanentnú ruskú účasť na území a budúce obchodné dohody tak vznikol zamrznutý konflikt, ktorý podľa expertov nebude vyriešený ani v niekoľkých nasledujúcich rokoch. Ruská podpora Asada podľa kritikov pomohla vojnu a vyľudňovanie krajiny predĺžiť o niekoľko rokov.

Lukašenkovo spojenectvo

Účasť v konflikte sa významne strategicky hodila Moskve aj v prípade vstupu do bieloruskej krízy, ktorá po roku 2019 naberala parametre prípravy revolúcie. Bieloruský diktátor Alexander Lukašenko v rokoch pred aktuálnymi problémami prezentoval snahy oddeliť sa od vplyvu Ruska a s Vladimirom Putinom nemal najlepšie vzťahy. Kríza a občianske nepokoje ho však prinútili tento postoj zmeniť, a naopak Bielorusko do ruského vplyvu integrovať oveľa viac. Samozrejme výmenou za to, že Rusi môžu suseda pokladať za svoj satelit.

Bielorusko prechádzalo niekoľkoročnou emancipáciou, ktorej dôsledkom bolo napríklad to, že odmietalo uznať ruskú anexiu Krymu a vytvorilo politickú opozíciu voči diktátorovi Lukašenkovi. Ten nad krajinou strácal kontrolu a v obavách z demokratizácie v septembri 2019, tesne pred novembrovými parlamentnými voľbami, uzavrel s Ruskom dohodu o hospodárskej integrácii, ktorá má okrem iného zjednotiť daňový poriadok, občiansky zákonník, zahraničný obchod či reguláciu trhu s ropou, plynom a elektrickou energiou.

Pokiaľ považujete projekty platformy Independence za prospešné, staňte sa jej patrónom klikom na tento link

Politická opozícia, ktorá sa v predchádzajúcich rokoch zamerala na otvorenie rokovaní o spolupráci s Európskou úniou, situáciu využila na mobilizáciu odporcov zbližovania s Ruskom a tesne pred voľbami naberala na sile.

17. novembra 2019 prebehli parlamentné voľby, v ktorých demokratická opozícia stratila jediné tri mandáty v Poslaneckej snemovni, dolnej komore Národného zhromaždenia. Podľa pozorovateľov, niektorých médií a opozície išlo o dôsledok masívnej manipulácie volebných výsledkov.

Pozorovatelia OBSE podporili tieto domnienky, keď zdokumentovali prípady, keď boli hlasy pre opozíciu zahodené do smetí, a naopak voliči vládnej moci získavali za účasť vo voľbách hotovosť, občerstvenie, elektroniku, či poľnohospodárske komodity. Volebný úspech vďaka tomu zaznamenali aj úplne neznámi ľudia, či Lukašenkovi podporovatelia, ktorí ani neviedli kampaň.

Opozičný odpor spoločne s občianskymi iniciatívami spustil v máji 2020 sériu masívnych protestov voči výsledkom medzinárodne neuznaných volieb. Posilňujúca sa opozícia verila, že je situácia v demokratizujúcej sa bieloruskej spoločnosti taká, že nedovolí vzniknúť akýmkoľvek násilnostiam. Bohužiaľ, mýlila sa.

Čítajte aj:

Felshtinsky: 24. februára 2022 Putin začal tretiu svetovú vojnu

Felštinskij: Otázkou je, či ruská invázia povedie k totálnej vojne a tretej svetovej vojne

V auguste 2020 zvíťazil v ďalších spochybňovaných prezidentských voľbách Alexander Lukašenko. Jeho oponentka Svjatlana Cichanouská dostala podľa volebnej komisie 10,9 percenta hlasov. Vyvolalo to masívne protesty. Vláda v Minsku zatkla, uväznila alebo donútila k emigrácii desiatky opozičných politikov a občianskych aktivistov. Protesty s desiatkami tisíc obyvateľov začali byť potláčané zo strany vlády násilne. V septembri 2020 do krajiny vyslalo špecialistov Rusko, doviezlo aj bojovú techniku a spustili spoločné vojenské cvičenia.

Nepomohol ani generálny štrajk, v rámci, ktoré odmietla pracovať väčšina zamestnancov štátnych firiem. Potlačenie protestov sa pritvrdilo, tisíce Bielorusov skončilo za mrežami, alebo zmizlo. Z krajiny boli vypudení poslední opoziční politici, perzekúcia zasiahla novinárov, blogerov, trest neminul inteligenciu vrátane spisovateľov, či akademikov. Bielorusko je od danej doby prakticky v neustálom spoločnom vojenskom cvičení s Ruskom a tiež sa zapája do vojny proti Ukrajine.

Kazachstanská kríza

Na prelome rokov 2021 a 2022 došlo k ďalšej kríze v krajine pod vplyvom Moskvy. Išlo o ďalšiu diktatúru, ktorá si išla vlastnou cestou, ale ekonomicky a infraštruktúrne zostávala roky úplne pod kontrolou veľkého brata.

Kazašskej kríze predchádzala zmena dekády zaužívaného vládnuceho klanu. Klanu uvádzam zámerne. Kazašský diktátor totiž všetko podstatné ovláda vlastnými ľuďmi. Príbuzensky, mocensky, politicky a podnikateľsky spriaznenými.

Výmena klanov nastala, keď v roku 2019 oznámil rezignáciu jediný prezident, ktorého samostatný Kazachstan kedy mal – Nursultan Nazarbajev. Starý vodca, ktorý po sebe nechal pomenovať hlavné mesto krajiny síce oficiálne odchádzal kvôli vysokému veku, v skutočnosti ho však z kresla vyháňala vysoká nespokojnosť obyvateľstva a množiace sa problémy, ktoré mal vyriešiť jeho nástupca Kasym Žomart Tokajev – v čase nástupu k moci šéf Senátu. Ako sa ukázalo, ten začal pracovať na postupnom odstraňovaní mocenského vplyvu Nazarbajevových ľudí i jeho samotného. Nazarbajev napríklad stratil pozíciu predsedu Bezpečnostnej rady štátu.

Protesty, ktoré viedli k tragickým udalostiam sa spustili hneď začiatkom roku 2022 v meste Žanaozen. Povrchné vysvetlenie je, že išlo o reakciu na zrušený cenový strop na skvapalnený plyn LPG, ktorý je pre kazašské domácnosti kľúčovou položkou rozpočtu. V skutočnosti však išlo aj o prejav nespokojnosti s dlhé roky neriešenými socio-ekonomickými problémami, ktoré nevyriešil ani nový prezident, zameriavajúci sa na politické a mocenské súboje.

Protesty sa presunuli aj do ďalších miest a situácia nečakane eskalovala. Ukázalo sa, že sa na pozadí občianskych prejavov odohráva aj mocenský súboj. Oligarchovia strácali miliardy a začali prepisovať rozsiahle majetky. Kľúčové štátne úrady menili vedenie a časť mocných potajomky utiekla do zahraničia. Po niekoľkých dňoch nechal prezident navyše zatknúť bývalého premiéra a zároveň bývalého šéfa Národnej bezpečnostnej centrály Karima Masimova, ktorého obvinil z velezrady.

Keď situáciu pripomínajúcu bezvládie začal zneužívať organizovaný zločin, ktorý napríklad napádal väzenie, aby dostal na slobodu svojich členov, protesty prerástli v občiansku vojnu, kde boli zranení a zabití aj príslušníci polície, či úradníci.

Pre upokojenie situácie preto zúfalý prezident Tokajev, ktorý situáciu nezvládal, zavolal na pomoc misiu síl postsovietskej Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Reakciu bolo najmä vyslanie ruských výsadkárov, čo vyslalo davom v uliciach signál, že sa chystá rázny zákrok voči demonštrantom.

Protesty potom boli skutočne kruto potlačené. Zásahové jednotky zmiešaných jednotiek polície a vojakov zasiahli ostrou paľbou, pričom nerozlišovali medzi mierumilovnými občianskymi aktivistami a zločincami, ktorí situáciu zneužívali. Nie je možné objektívne zhodnotiť, ako to dopadlo, odhady hovoria o stovkách mŕtvych, tisícoch zranených a tisícoch zatknutých. Nie je známe, ako bolo a je zaobchádzané s oligarchami a politikmi z jednotlivých klanov. Ruskí vojaci oficiálne po pomoci krajine opustili, ale situáciu zostali strážiť ich experti.

Prekliatie revizionizmu

Zatiaľ čo u Kazachstanu si podľa mnohých názorov Rusi terajší zásah nepriali a chápali ho skôr ako nutnosť pre udržanie vplyvu, ale záťaž, vo zvyšných prípadoch je zjavné, že Rusko využíva krízu susedných krajín, ktoré neraz samo vyvoláva na posilnenie, či priamo ovládnutie týchto krajín.

V prakticky permanentnom ohrození sú najmä krajiny s početnejšou ruskou menšinou. Tá je často zo strany Ruska burcovaná a zneužívaná ako zámienka pre intervencie. Napriek rozsiahlym ľudským a ekonomickým obetiam, ktoré udržujú desiatky miliónov ľudí na Východe v permanentnej socio-ekonomickej mizérii, sa Ruská federácia pod vedením Vladimíra Putina a bývalého vedenia sovietskych tajných služieb nevzdáva myšlienky obnovenia vplyvu Ruska ako architekta Sovietskeho Zväzu.

Opakované ponuky zo strany Západu na zmierenie a zvýšenie životnej úrovne obyvateľov formou ekonomickej spolupráce, boli pochopené ako slabosť a odmietnuté. Nápaditosť ruského vedenia pri posilňovaní významu krajiny začína a končí pri použití sily a Rusko ako geopolitická hroziaca sila je životnou misiou a posolstvom súčasného vedenia Kremľa.