Kto menil pravidlá hry: Václav Klaus

Reformátor, výrazná osobnosť, ale tiež muž, ktorý nikdy nedorástol očakávania, ktoré naň kládla doba. Zrejme najvýznamnejší reformný politík Česka zatienil svoje úspechy z minulosti neskorou neschopnosťou a detinským vystupovaním

Reformátor, výrazná osobnosť, ale tiež muž, ktorý nikdy nedorástol očakávania, ktoré naň kládla doba. Zrejme najvýznamnejší reformný politík Česka zatienil svoje úspechy z minulosti neskorou neschopnosťou a detinským vystupovaním.

Ten, kto sa odvážil pustiť do neľahkého delenia republiky a problematického prechodu centralizovane riadenej ekonomiky do trhového kapitalistického šatu musel mať okrem podpory občanov tiež odvahu. Štátne delenie v tej dobe nemalo veľa šťastných príkladov a tak pred Václavom Klausom stála neľahká úloha. Aj keď s chybami, zvládol ju. O to väčšou škodou je jeho neskoršia zatrpknutá kariéra plná kontroverzií a detinskosti.

Václav Klaus je v profesionálnych životopisoch zaškatuľkovaný ako český ekonóm, pedagóg a politik. Pred vstupom do politiky pôsobil ako bankový úradník a prognostik v socialistickom ekonomickom priestore.

Otec Václava Klausa bol povolaním účtovník. Jeho matka Mária rodená Kailová pracovala ako pokladníčka. Potomka to teda prirodzene tiahlo k peniazom a ekonomike. Syn študoval v rokoch 1958-1963 ekonomiku zahraničného obchodu na Vysokej škole ekonomickej v Prahe.

Po vysokej škole nastúpil Klaus na miesto v Ekonomickom ústave ČSAV. V šesťdesiatych rokoch absolvoval dva študijné pobyty na Západe, roku 1966 na Universita degli Studi Federico II v talianskej Neapole a roku 1969 na Cornellovej univerzite v Spojených štátoch amerických.

Ako vzorný študent a lojálny socialista v roku 1968 získal titul kandidát ekonomických vied. Po Pražskej jari Klaus v roku 1970 odišiel do Štátnej banky československej (SBČS), kde pracoval na rôznych pozíciách až do roku 1987.

Po novembri 1989 sa stal ministrom financií ČSSR vo vládach národného porozumenia a neskôr národnej obete, v ktorej zastával aj post vicepremiéra. Stalo sa tak v kontroverznej vláde komunistického zločinca Mariána Čalfu. Od júna 1990 pokračoval na rovnakom poste pod Čalfovým vedením tiež vo federálnej vláde ČSFR a v októbri 1991 bol menovaný aj jej podpredsedom. V júli 1992 bol vymenovaný za predsedu českej vlády.

Z tohto postu sa Václav Klaus podieľal na premene socialistickej ekonomiky v kapitalistickú, na rozdelení Československa aj na formovaní politickej scény transformáciou Občianskeho fóra a vytvorením pravicovej Občianskej demokratickej strany. Dodnes je krstným otcom a mentorom tejto politickej strany.

Predstavy o spôsobe a rýchlosti transformácie socialistickej ekonomiky v trhovú sa po páde bývalého režimu líšili. Václav Klaus patril medzi zástancov čo najrýchlejšej privatizácie a uvoľnenia cien. Zasadzoval sa za trh "bez prívlastkov", čo podľa neho znamená trhové hospodárstvo s doplnkovou sociálnou politikou, ale nie sociálny trh.

Prvý podrobnejší plán ekonomických reforiem, vytvorený aj s Klausovou účasťou, bol uverejnený 14. mája 1990. Už na jar 1990 začal Klaus hovoriť o kupónovej privatizácii ako metóde, ktorou by sa mala privatizovať najväčšia časť podnikov.Naopak reštitúciám, teda vráteniu majetku zaisteného komunistami pôvodným majiteľom nebol Klaus naklonený.

V septembri 1990 vláda predložila Federálnemu zhromaždeniu scenár reforiem. V októbri 1990 bol prijatý zákon o malej privatizácii, podľa ktorého sa dražili menšie prevádzky. Zásadné reformy hospodárstva, najmä uvoľňovanie cien, protiinflačné opatrenia a zavádzanie vnútornej konvertibility meny, začali začiatkom roka 1991.

Ceny sprvu skokovo vzrástli, ale koncom roka bola už inflácia pod kontrolou a nezamestnanosť v Českej republike sa dostala len na asi štyri percentá, zatiaľ čo na Slovensku, postihnutom útlmom zbrojného priemyslu, to bolo asi 12%.

Vo februári 1991 bol schválený zákon o veľkej privatizácii a po búrlivých debatách tiež druhý reštitučný zákon.

V malej privatizácii bolo formou aukcií s uprednostnením domácich kupcov do konca roku 1993 predaných alebo prenajatých 24 359 ekonomických jednotiek v celkovej trhovej hodnote 31 miliárd korún.

Ako dnes vieme, privatizácie, aj tá malá, sebou niesli veľa negatív. Prali sa v nej špinavé peniaze predstaviteľov minulého režimu a rôznej mafie. Mafiáni si dokonca vyberali, ktorý podnik prevezmú. V malej privatizácii bolo v tých rokoch s neexistujúcou políciou veľmi ľahké zastrašiť potenciálnych záujemcov, alebo licitátora.

Klaus na kritiku reagoval poburujúcou citáciou, že "nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi"

Rýchla ekonomická transformácia, ktorú presadzoval Klaus, tak predbehla vývoj právneho systému, čo malo za následok rozsiahlu ekonomickú kriminalitu

Veľká privatizácia začala vo februári 1992 a do konca septembra 1994 ňou prešlo 3400 najväčších podnikov v účtovnej hodnote vyše 912 miliárd korún. Postupovalo sa na základe predložených privatizačných projektov priamym predajom, verejnou súťažou, aukciou, bezodplatným prevodom, predajom na akciovom trhu alebo kupónovou metódou, pri ktorej si za poplatok tisíc korún mohol každý dospelý Čechoslovák opatriť vlastnícky podiel vo vybraných firmách.

Konali sa dve vlny kupónovej privatizácie, prvá roku 1991 a druhá 1993. Popri rýchlosti mala kupónová metóda v Klausových očiach tú prednosť, že rozdávanie štátneho majetku občanom mu pomáhalo získať podporu pred voľbami 1992.

Podpora kupónovej privatizácie vychádzala z jej chápania ako pokusu o spravodlivé rozdelenie majetku medzi občanmi. Realita však bola taká, že podniky získavali osoby spriaznené s vládou, alebo samotní ľudia s informačnými zdrojmi zvnútra vlády, alebo výkonných zložiek a tajných služieb.

Klaus bol od začiatku demokracie napojený na významných českých podnikateľov. Nieslo to so sebou tiež množstvo kontroverzií. Z iniciatívy podnikateľov, ako boli Viktor Kožený a Pavel Tykač, prostredníctvom Klausa vznikli investičné privatizačné fondy a zhromaždili akcie od občanov. Z celkovej predpokladanej hodnoty 333 miliárd korún v akciách z kupónovej privatizácie zhromaždili fondy 226 miliárd. Tieto fondy však neboli dostatočne regulované a podielnikov často v prospech veľkopodnikateľov okrádali.

Rýchla ekonomická transformácia, ktorú presadzoval Klaus, tak predbehla vývoj právneho systému, čo malo za následok rozsiahlu ekonomickú kriminalitu. Václav Klaus sám tvrdí, že prípadné chyby boli dôsledkom zložitosti celého transformačného procesu. Sám sa však oligarchov zastával a vyhlásil napríklad, že Česko potrebuje "viac Kožených".

Chýbajúci bankový kapitál navyše suploval štát, čím docielil, že prakticky ovládal súkromný sektor ďalej. Okrem klientelizmu vďaka tomu bujnel tiež obchod politikov s biznismenmi. Kto chcel zohnať financovanie, musel niekoho v štátnych štruktúrach poznať.

Klaus bol už dávno egocentrickým politikom, ktorý o sebe vytváral obraz thatcheristu až "trhového fundamentalistu". Podľa kritikov však reálne skôr brzdil a poškodzoval transformáciu ekonomiky a jeho reálna motivácia vzbudzovala skôr polemiky.

Tak, alebo tak však možno privatizáciu vzhľadom na okolnosti doby hodnotiť ako úspešnú. Už v roku 1993 totiž vytváral súkromný sektor cez polovicu HDP.

Václav Klaus zohral bez akýchkoľvek pochýb kľúčovú úlohu aj pri rozdelení Československa. Napriek odporu niektorých členov vlády pochopil, že Slováci v spoločnom štáte nechcú pokračovať a prestal im klásť prekážky k ich separatistickým plánom. Dňa 8. júla 1992 sa Klaus s Mečiarom na stretnutí v brnenskej vile Tugendhat dohodli na rozdelení Československa. Mečiar začiatkom augusta dohodu spochybnil a opäť navrhol konfederáciu, to však Klaus odmietol. Pri ďalšej schôdzke tam 26. augusta 1992 potvrdili pôvodnú dohodu a chvíľu pred polnocou oznámili verejnosti zhodu na rozdelení Československa 1. januára 1993.

Ďalšie komplikácie nastali 1. septembra, keď Slovensko prijalo vlastnú ústavu, hoci ešte platila ústava federálna, a 1. októbra, keď Federálne zhromaždenie odmietlo schváliť Klausom a Mečiarom dopredu prerokovala ústavný zákon umožňujúci zánik federácie a namiesto toho na návrh Miloša Zemana prijalo rezolúciu, vyvolávajúcu česko-slovenskú úniu. Klaus to odmietol a vyhlásil, že štát sa rozpadne tak ako tak.

Klausov tlak na rozdelenie štátu je spätne hodnotené väčšinou pozitívne. Zabránil vraj tomu, aby pokračovala paralýza centrálnych inštitúcií alebo aby dokonca napätie eskalovalo v násilné strety, ako sa to stalo v Juhoslávii.

Po vyhratých voľbách sa 2. júla 1992 Václav Klaus stal predsedom vlády Českej republiky. Zostavil koalíciu, ktorá okrem ODS a KDS, ktoré kandidovali v koalícii, zahŕňala ešte ODA a KDU-ČSL. Po rozdelení Československa 1. januára 1993 vláda Václava Klausa prevzala úlohu vlády samostatného štátu. V januári 1996 vláda nadviazala na asociačnú dohodu s Európskym spoločenstvom z roku 1991 a podala prihlášku na vstup do Európskej únie.

V tom istom roku ODS opäť vyhrala voľby so ziskom takmer 30 percent hlasov, ale úspech ČSSD pod vedením Miloša Zemana a redukcie počtu menších parlamentných strán jej umožnili zostaviť iba menšinovú vládu.

Ekonomika krajiny začala na jar 1997 spomaľovať, čo viedlo k prepadu príjmov štátneho rozpočtu a Klausova vláda prijala rad rozpočtových škrtov, označovaných ako "úsporné balíčky". Došlo tiež k menovému otrasu. Viedlo to k prudkému prepadu obľúbenosti vlády a najmä ODS.

Už v priebehu roka 1996 a najmä potom v roku 1997 čelila ODS obvineniam z nejasného financovania pomocou darov od podnikateľov zúčastnených na privatizácie, ktoré mali byť zapísané cez nastrčené alebo vymyslené osoby.

Václav Klaus čelil vnútrostraníckej kritike. Dňa 7. novembra 1997 odišiel z vlády minister vnútra Ruml a 28. novembra spolu s podpredsedom ODS Ivanom Pilipom vyzval Klausa k odstúpeniu z funkcie predsedu strany. Sám Klaus bol v tej dobe v Sarajeve, pre čo neskôr získal tento akt prezývku "Sarajevský atentát".

Nasledujúci deň podali svoje rezignácie ministri za KDU-ČSL a vzápätí aj ministri za ODA. Premiér podal 30. novembra 1997 demisiu z funkcie predsedu vlády s dodatkom, že ide o demisiu celej vlády. Prezident Havel ju prijal a ďalšie politické rokovania viedol predseda KDU-ČSL Josef Lux. Dňa 17. decembra 1997 prezident poveril Jozefa Tošovského, dovtedajšieho guvernéra Českej národnej banky, zostavením úradníckej vlády. Nová vláda, zložená sčasti z členov koaličných strán a sčasti z nestraníkov, bola vymenovaná 2. januára 1998.

V roku 1999 Klaus založil občianske združenie Centrum pre ekonomiku a politiku (CEP) a pôsobil ako prvý predseda jeho správnej rady. V roku 2002 na 13. kongrese Občianskej demokratickej strany vystriedal Václava Klausa vo vedení ODS novozvolený predseda Mirek Topolánek.

Európsku úniu, do ktorej jeho vláda vstupovala prirovnáva k Hitlerovmu Nemecku

V ďalších poslaneckých voľbách v roku 2002 opäť zvíťazila ČSSD a došlo k posilneniu ľavice, čo bolo vnímané ako neúspech ODS aj Klausa. Vedenie ODS dalo následne svoje funkcie k dispozícii. Klaus sa neskôr rozhodol nekandidovať znovu na predsedu strany a oznámil úmysel kandidovať na funkciu prezidenta republiky. Ako svojho nástupcu odporučil Petra Nečasa, ale predsedom ODS bol zvolený Mirek Topolánek a Václav Klaus sa stal čestným predsedom strany. Tejto funkcie sa vzdal 6. decembra 2008, dodnes je však považovaný za kmotra strany.

Klausova prezidentská kandidatúra bola úspešná, keď bol 28. februára 2003 v treťom kole opakovanej voľby zvolený 142 hlasmi z 281 prezidentom Českej republiky. V spoločnom hlasovaní Senátu a Poslaneckej snemovne sa presadil nielen vďaka podpore ODS, ale aj kvôli rozporom v vtedajšej vládnej koalícii, vnútornému boju v ČSSD a podpore časti KSČM. Do funkcie bol uvedený 7. marca 2003. Klausove prvé funkčné obdobie vypršalo 7. marca 2008.

V roku 2008 bol Klausovým súperom v prvej prezidentskej voľbe ekonóm Jan Švejnar, ktorého podporoval aj bývalý prezident Václav Havel. Voľba prebehla 8. a 9. februára a nepriniesla víťaza, aj keď Václavovi Klausovi stačilo na zvolenie v treťom kole získať jediný hlas navyše. V druhej voľbe 15. februára 2008 bol Klaus v treťom kole prezidentom zvolený, keď získal 141 hlasov.

Čítajte aj:

Kto menil pravidlá hry: Ivan Mikloš

--

V danom období sa stal Klaus terčom ľudových vtipov. Došlo k takzvanému "čilskému incidentu", keď počas štátnej návštevy v Čile vzal a vložil do vrecka protokolárne pero vyrobené z modrého polodrahokamu lapis lazuli.

Vo februári 2012 Václav Klaus spolu so svojimi synmi a kancelárom Jiřím Weiglom založil štúdium a výskum všeobecne prospešnú spoločnosť s názvom "Inštitút Václava Klausa". Činnosť inštitútu však možno definovať skôr ako lobistickú organizáciu. V roku 2015 bol Klaus pristihnutý, keď sa v Londýne uchádzal o finančnú podporu trestne stíhaného podnikateľa na úteku Františka Savova.

Od roku 1990 je Václav Klaus aktívnym členom Montpelerinskej spoločnosti, čo je združenie liberálnych ekonómov. Jeho prejavy však vzbudzujú skôr emócie konzervatívcov. Kritici Klausovi vyčítajú, že v snahe zaujať fanúšikov skĺzava k populizmu.

To potvrdil počas utečeneckej krízy, kedy okrem xenofóbnych názorov vyjadril tiež kritiku najväčšieho výdobytku Európskej únie - Schengenského priestoru. Detinské kritizovanie Bruselu nevie argumentačne podložiť a posledne dokonca vyjadril radosť z vystúpenia Veľkej Británie z Európskej únie. Krok, ktorý nepríjemne zasiahne aj českých občanov detinsky ospevuje a Európsku úniu, do ktorej jeho vláda vstupovala prirovnáva k Hitlerovmu Nemecku.

 

 

Redakcia