Z uránu pri Košiciach profitujú všetci. Firma aj populisti
Nemusí sa skúmať ani ťažiť. A už každému zarába. Urán pri Košiciach zabezpečil na dlhé roky zisky politikom aj firme, ktorá by ho chcela ťažiť.
Ťažba uránu na Jahodnej pri Košiciach je už tak „prefláknutá téma“, že o nej vedia aj tí, ktorí o ňu záujem nemajú.
Spoločnosť Ludovika Energy podpísala pred rokmi memorandum o budúcej možnosti ťažby uránu pri Košiciach. Predchádzať tomu však musia hlasovania samospráv, posudzovania ekológov a prieskumy. Prieskum bol predĺžený, predĺženie zrušené a zrušenie napadnuté.
O tom, že Ludovika Energy napokon môže skúmať údajne unikátne zásoby uránu rozhodol začiatkom roka minister životného prostredia Peter Žiga..
Dlhoročná groteska, z ktorej sa však nikto nesmeje dospeje v konečnom dôsledku k hlasovaniu o ťažbe, kde budú mať samosprávy právo veta a tak je už teraz jasné, že sa urán pri Košiciach nikdy ťažiť nebude. Otázne bude len to, ako štát vysporiada svoj vzťah s Ludovika Energy. Ak si nedá pozor na zmluvné dohody s firmou, tá bude môcť veľmi slušne zarobiť na súdnych sporoch. Tými sa v prípade nepovolenia prieskumov oháňala už pri posudzovaní povolenia prieskumov.
Pri Košiciach totiž doposiaľ minula dvadsať miliónov eur. Prečo sa do neistého projektu nebála naliať toľko peňazí? Možno bude dobré, ak sa pozrieme na motívy každého z aktérov hádam najznámejšej košickej „story“ posledných rokov.
Ludovika Energy
Dcéra kanadskej ťažobnej spoločnosti European Uranium Resources funguje na Slovensku už od roku 2005. V jej vedení sa síce obsadenie obmieňalo, stále však šlo o osoby blízke kanadskej ťažobnej spoločnosti. Prepojenie na Kanadu je až tak úzke, že keď generálna prokuratúra na konci leta 2013 rozhodla o neoprávnenosti povolenia predĺženia prieskumov Ludoviky Energy, o dôvody rozhodnutia sa zaujímala aj kanadská ambasáda.
Zaujímavou postavou je aj hovorca firmy, Maroš Havran. V minulosti bol známy najmä ako člen vedenia politického hnutia ANO Pavla Ruska.
V súčasnosti je Ludovika Energy aktívna vo viacerých slovenských lokalitách. Prieskumy uránových zásob vykonáva okrem košickej Jahodnej aj v Spišskej novej Vsi, Spišskej Teplici, Kluknave, Víťazi a Chrasti nad Hornádom.
Len pri Košiciach, kde spravili prvé vrty pred siedmimi rokmi pri tom firma údajne minula na svoju činnosť zhruba dvadsať miliónov eur. Stále pri tom pripúšťa, že z ťažby uránu nemusí byť nič. Ak ich prieskumy nepreukážu dostatočné zásoby a bezpečné prostredie pre niekoľkoročné dolovanie.
Protichodne však pôsobia podrobné plány firmy, hovoriace o podzemnej ťažbe. Ráta sa v nich napríklad s vybudovaním niekoľkokilometrovej podzemnej cesty tak, aby okolie Jahodnej ani netušilo, že sa tam rádioaktívny minerál ťaží.
Podľa mnohých občianskych aktivistov je navyše predstava, že to Kanaďania po skočení prieskumov jednoducho zabalia, smiešna. Pravdepodobnejší je podľa nich scenár, že Ludovika Energy bude napadať rozhodnutia samospráv štátu a úradov dovtedy, dokiaľ dosiahne svoje.
Tomuto názoru možno dať za pravdu. Je však potrebné povedať, že svoje dosiahnu aj bez ťažby. Prieskumy majú pre spoločnosť význam aj bez toho, aby priniesli čo i len gram vyťaženého košického uránu. To, že European Uranium Resources na svojich stránkach a v pravidelných mailových obežníkoch informuje o každom jednom posune prieskumov, či o jednotlivých úspechoch v enviromentálnych posudkoch nie je náhoda. Kanadská fima je totiž obchodovaná na burze. Každou, hoci aj naoko bezvýznamnou správou vysiela k obchodníkom odkaz „Naša hodnota stúpa. Ak si dnes kúpite akciu čoskoro ju môžete niekoľkonásobne zhodnotiť“. Cena spoločnosti tak stúpa každou vetou, ktorá sa o nej napíše, alebo ktorú vyriekne ministerstvo, čí iný posudkový orgán. Dokonca aj kritika ochranárov paradoxne firme pomáha. Vzbudzuje totiž dojem, že je ťažba reálna. A to zaujíma potenciálnych akcionárov najviac.
Ďalším, žolíkom, ktorý má Ludovika Energy a European Uranium Resources v rukách je naivné memorandum, podpísané ešte pred siedmimi rokmi, spolu s nešikovne predĺženým povolením na prieskumy oblasti Jahodná – Kurišková, o ktorého oprávnenosti sa nedávno rozhodovalo.
Ak by štát podľahol tlaku obyvateľov v Košíc a ich okolia, pre firmu to bude znamenať ďalší zisk.
Do Košíc totiž prišla za určitých podmienok určených memorandom. Tie sa upevnili predĺžením prieskumných povolení z januára 2013. Ak si to s činnosťou firmy na Slovensku štát rozmyslí, a povolenia k prieskumom zruší, dopustí sa jasného zmarenia podnikateľského plánu. Podmienky, ktoré garantoval totiž nedodrží. Štátni právnici by jednoducho mali čo robiť aby sa úhrade dvadsať miliónovej zmarenej investície vyhli.
Štát
Hoci sa v spojitosti s povoľovaním prieskumov, či ťažby uránu pri Košiciach hovorí najčastejšie o Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky, v skutočnosti boli v spolupráci s Ludovika Energy najaktívnejší ľudia z ministerstva hospodárstva.
„V prípade, že prieskumy dosvedčia významnosť zdrojov košického uránu, bude ministerstvo hospodárstva pokračovať v povoľovacom procese, ministerstvo spraví všetko preto, aby boli dodržané demokratické postupy povoľovania ťažby, či v prípade, že sa s ťažbou začne, bude košický urán prioritne používaný pre slovenské atómové elektrárne.“
Takýchto formulácií je v memorande ministra hospodárstva Tomáša Malatinského a Ludoviky Energy mnoho. Košičanov si tým zrejme nezískali. Pozíciu ťažobnej spoločnosti minister hospodárstva posilnil. Dokument je právne ťažko, ale predsa uchopiteľný.
Ministerstvo životného prostredia je často označované za tú inštitúciu, ktorá ťažobnej spoločnosti vychádza v ústrety najviac. Málokto ale vie, že kompetencie tohto rezortu sú kľúčové len v prípade povolenia pre prieskumy. O samotnej ťažbe už rozhoduje opäť ministerstvo hospodárstva, ktoré podpísalo vyššie spomínané referendum.
Tým však zelený rezort nemožno očistiť. Tiché predĺženie povolenia pre prieskumy Ludovika Energy z januára 2013 naň pritiahlo podozrievavé pohľady. To, že konanie poza chrbát dotknutých samospráv nebolo úplne „košér“ napokon potvrdila aj Generálna prokuratúra.
Ochranári? Aktivisti?
Košičanov, ktorí podpísali petíciu proti ťažbe uránu bolo viac ako sto tisíc. To je jasný mandát pre miestnych občianskych aktivistov a poslancov, aby robili proti ťažbe, ale aj jej predchádzajúcim prieskumom všetko čo je možné.
Nemožno im zazlievať ani typicky primitívne občianske heslá akoby bolo o viac ako dvadsať rokov menej. To je problém celej republiky. Najhoršia je však nevedomosť miestnych občanov a nekompetentnosť ich autorít.
Zakazovať už vopred zakázanú ťažbu uránu pri Košiciach je najjednoduchším nástrojom naháňania politického kapitálu. Vedia o tom aj miestni politici. Richard Raši, hoci v skutočnosti nemá so samotnou ťažbou nič do činenia robí pre svoje preferencie maximum. Hoci Košice nie sú medzi samosprávami (právo majú Baška, Košice Sever, Nižný Klátov, Vyšný Klátov, Myslava a Košický samosprávny kraj), ktoré budú môcť prípadnú ťažbu vetovať, nechal magistrát aj tak hlasovať o tom, či ju podporí. Vyslal tak bezvýznamný a alibistický signál voličom „Ja som proti“.
Čo je však ešte horšie, a čo si Košičania neuvedomujú, zvolili si toho najhoršieho možného hovorcu. Keď sa z východu ozývajú hlasy o riskantnosti prípadnej prieskumnej, či ťažobnej činnosti, vychádzajú z úst Ladislava Rovinského.
Komunálny politik je natoľko zbabelý, že sa prezentuje ako občiansky aktivista. Každý, kto sa o dianie na malej košickej scéne zaujíma aspoň trocha však vie, aký kohút to kikiríka.
Ladislav Rovinský je bývalý kandidát na primátora. Neúspešný, no nevzdáva sa. Kampaň si však robí tajnostkársky, nepriznáva farbu a škodí veci, ktorá je pre Košičanov dôležitá.
Ak by sa pod proti-ťažobné protesty podpísal ktokoľvek bez histórie akú má on, alebo ktokoľvek argumentačne zdatný, malo by to na bratislavských úradoch väčšiu váhu. Neúspešného a zúrivého politika v ochranárskom plášti totiž neberie nikto podstatný vážne. Zmanipulovať dokáže iba neskúsenú, zatrpknutú a naivne podozrievavú verejnosť.