Litvinenkov príbeh. Aj agent vedel, že je niečo zlé

Keď prišiel rozkaz, ktorý smrdel, rozhodol sa neposlúchnuť. Z Ruska ušiel, no odplate Kremľu neunikol. Časť druhá.

 

Plán bol extrémne jednoduchý. V priebehu najbližších dvoch týždňov Alexander prekročí hranice – na mieste, ktoré si sám vyberie – a nikomu o tom nedá vopred vedieť. Vrátane mňa. Hneď ako prekročí hranice, odletím za ním, kdekoľvek už bude, aby som sa presvedčil, že je všetko v poriadku, skutočne je mimo krajiny a nesedí v kancelárii prokurátora FSB. Potom dám vedieť Marine Litvinenkovej, že Alexander je slobodný. Ona následne zájde do cestovnej kancelárie a kúpi dovolenku pre seba a svojho syna Anatolija do ktorejkoľvek európskej krajiny. Kamkoľvek bude najjednoduchšie získať víza. Zaplatí čokoľvek to už bude stáť, len aby sa dostali z krajiny tak skoro ako to len bude možné. Akonáhle Marina a Anatolij opustia Rusko, kontaktujem ambasádu niektorej z krajín západnej Európy alebo Spojených štátov, rýchlo zariadim azyl pre rodinu Litvinenkových a operáciu môžeme považovať za úspešnú.

„Hlavne prekroč hranice. To je hlavné. Zvyšok môžeš nechať na mňa.“

„Prekročím hranice,“ povedal mi Alexander. „O to si nerob starosti.“

Neprešli ani dva týždne a naozaj prekročil hranice. V Ruskom meste Soči nastúpil Alexander na parník, ktorý od čias Sovietskeho zväzu cestoval medzi prístavmi na pobreží Čierneho mora. Za starých čias patrili všetky tieto prístavy do veľkého impéria ZSSR. Impérium sa odvtedy rozpadlo a prístavy sa stali súčasťami rôznych krajín, no malý parník stále premával po svojej starej trase. Alexander prišiel do Soči a nalodil sa na čiernomorský parník so svojim ruským pasom. Desiatimi dolármi uplatil colníka, aby neskontroloval, či sa jeho meno nenachádza na zozname osôb, ktoré nemajú dovolené opustiť Rusko.

Tých desať dolárov mu zabezpečilo prechod do najbližšieho gruzínskeho prístavu. Odtiaľ zamieril do hlavného mesta Gruzínska, Tbilisi, odkiaľ mi zavolal. Okamžite som odletel do Gruzínska. Medzičasom už Marina Litvinenková vybavovala dvojtýždňovú cestu do španielskej Marabelly, aby si užila dovolenku na juhu Španielska s jej synom Anatolijom a skupinou ruských turistov.

Litvinenkov príbeh. Aj agent vedel, že je niečo zlé - časť prvá

Pre Alexandra bolo najnáročnejších niekoľko nasledujúcich dní. Našou jedinou nádejou bolo, že FSB si neuvedomí dostatočne rýchlo čo sa deje. Že si nevšimnú, že im zmyzol z dohľadu nielen Alexander, ale celá jeho rodina.

Bol to súboj s časom a na každej hodine záležalo. Všetko šlo podľa plánu, no Alexander bol nervózny. A nemohol zavolať Marine. Akýkoľvek telefonát mohol byť zachytený a všetko by zmaril. Náš harmonogram sme mali do detailov dohodnutý. V určitý dátum a čas som mal prísť na letisko v Malage a stretnúť sa tam s Marinou a Anatolijom. Nechal som Alexandra v Tbilisi a odletel do Španielska presne podľa plánu. Alexander sa mi neskôr priznal, že pokým som sedel v lietadle, zosypal sa a zavolal Marine z gruzínskeho mobilu. Riskoval tým, že zruinuje celú operáciu.

„Marina, kde si?“

„Odlietame. Strácam signál…“ bolo všetko, čo Marina stihla zakričať do telefónu.

Spojenie bolo prerušené.

Stál som pod eskalátorom na letisku v Malage, čakajúc na skupinu ruských turistov. Marina a Anatolij nemali takmer žiadnu batožinu. Podľa inštrukcií si nemala brať so sebou nič, čo by akýmkoľvek spôsobom mohlo ruským colníkom naznačiť, že do Španielska neodchádza na dva týždne, ale navždy. Akonáhle som uvidel ich tváre, volal som Alexandrovi: „Tvoja rodina je v Španielsku.“ Odviezol som Marinu do hotela v Marabelle, nasledujúc skupinu ruských turistov, a vysvetlil jej celý plán. Strávil som v Marabelle niekoľko dní, pokým si Marina a Anatolij na situáciu trochu nezvykli, a potom odletel späť do Gruzínska. Alexander medzitým chodil po Tbilisi ako tiger v klietke.

Akonáhle sa Alexander a Marina stratili z dohľadu, ľudia z FSB okamžite pochopili, že Litvinenkovci utiekli. Správne predpokladali, že útek bol s najväčšou pravdepodobnosťou zorganizovaný mnou. Federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie sa teda rozhodla lokalizovať nás prostredníctvom môjho mobilu, ktorý v FSB poznali. Každú pol hodinu mi volali dvaja ľudia, ktorí chceli vedieť ako sa mám a aké je počasie v Bostone. Jeden bol môj starý známy, ktorý v máji zorganizoval stretnutie s generálom Chocholkovom, druhý bol major FSB Andrej Ponkin, ktorý bol pridelený Litvinenkovcom do role „rodinného priateľa“. Podrobne som im rozprával o mojom živote aj o počasí v Massachusetts. Telefón som nemohol vypnúť, pretože to bolo moje jediné spojenie s Alexandrom a Marinou. Našou jedinou nádejou bolo, že budeme rýchlejší a mobilnejší ako lietajúca čata najatých vrahov, ktorých FSB vyslala do Gruzínska. A aj sme boli.

V tomto bode už o situácii vedelo aj Veľvyslanectvo USA v Gruzínsku. Americké bezpečnostné služby so mnou otvorili diskusiu o osude rodiny Litvinenkovcov. Americké veľvyslanectvo v Tbilisi sa však nedokázalo prispôsobiť našim časovým obmedzeniam. Keď sa situácia podľa nášho názoru stala kritickou a Alexander si spočítal, že nájomní vrahovia FSB už dorazili do Tbilisi, odleteli sme do Turecka. Bez toho, aby sme o tom dali Američanom vedieť, keďže sme nemali dôvod veriť, že FSB naše rokovania s veľvyslanectvom neodpočúva. Turecko nevyžadovalo žiadne vstupné víza pre Alexandra, alebo jeho rodinu. Akonáhle som Alexandra priviedol do tureckého mesta Antalya a nechal ho v hoteli, obratom som odletel do Španielska, kde na mňa Marina a Anatolij čakali na už známom malagskom letisku. Dňa 27. októbra som priviedol Marinu a Anatolija za Alexandrom do päťhviezdičkového hotela v tureckom meste Antalya. Ubytovali sme sa pod falošnými menami. Pod mojim vlastným menom som rezervoval niekoľko izieb v hoteloch naprieč rôznymi časťami mesta. Samozrejme, nikdy sme do nich ani len nevkročili.

Americké veľvyslanectvo v Gruzínsku posunulo Litvinenkov prípad americkému veľvyslanectvu v Turecku. No ani tu sme nemali dojem, že Američania urobia rýchle rozhodnutie o udelení politického azylu pre Litvinenkovcov. Samozrejme, to všetko bolo pre mňa veľmi znepokojujúce. Odletel som domov do Bostonu, aby som pokračoval v rokovaniach so CIA priamo na mieste. Aby Alexander a jeho rodina nezostali v Turecku osamote, Alexander Goldfarb nasadol na najbližší let z New Yorku do Antalye. Obaja sme leteli cez Londýn. Na letisku Heathrow sa však naše cesty stretli iba telefonicky. Stručne som mu opísal situáciu a odletel do štátov, kde CIA definitívne potvrdila rozhodnutie, že Litvinenkovcov neprijmú.

Dňa 1. novembra s nimi Goldfarb odletel do Londýna, kde Alexander, jeho žena a syn požiadali o azyl. V auguste 2001 moskovský denník Novaja Gazeta zverejnil niekoľko kapitol z našej pripravovanej knihy.

Odvtedy bolo zavraždených niekoľko ľudí, ktorí nám pomáhali. Poslanci ruského parlamentu Vladimir Golovljov a Sergej Jušenkov nám pomohli previezť nahrávky zakázaného dokumentu Vražda Ruska, ktorý vychádzal z našej knihy. Obaja boli zastrelení. Golovljov bol zavraždený 21. augusta 2002 a Jušenkov 17. apríla 2003. Jurija Ščekočichina, poslanca ruského parlamentu a zástupcu šéfredaktora novín Novaja Gazeta – kde pracovala aj nedávno zavraždená Anna Politkovská – otrávili. Dlhší čas strávil v kóme až pokým 3. júla 2003 nezomrel. So Ščekočichinom som sa stretol v chorvátskom Záhrebe v júni 2001 a dal mu rukopis Ruska v plameňoch na uverejnenie v jeho novinách.

Do konca roka 2003 sme v lotyšskej Rige vytlačili 5-tisíc kópií ruskej verzie tejto knihy. Túto edíciu sme otvorene a legálne poslali na predaj do Moskvy. Zásielku však cestou skonfiškovala FSB. Podľa oficiálneho stanoviska totiž kniha odhaľuje štátne tajomstvá. Tým najväčším, samozrejme, bolo, že ruské bezpečnostné služby stáli za teroristickými útokmi z roku 1999. A tak sa prvýkrát od 70. rokov – keď boli v ZSSR zakázané diela Alexandra Solženicina – stalo, že bola v Rusku oficiálne zakázaná kniha.

Napriek vraždám sme v našej práci pokračovali a zozbierali nové materiály. Urobili sme čo sa dalo. Snažili sme sa ostať v bezpečí a nažive. Zlyhali sme. Šesť rokov po tom, ako sme pristáli v Londýne, som stratil svojho spoluautora. Dňa 1. novembra 2006 ho otrávili a pod predslov tejto edície Ruska v plameňoch sa môžem podpísať už iba sám.

 

Jurij Felštinskij

4. február 2007