Litvinenkov príbeh. Aj agent vedel, že je niečo zlé

Keď prišiel rozkaz, ktorý smrdel, rozhodol sa neposlúchnuť. Z Ruska ušiel, no odplate Kremľu neunikol. Časť prvá.

Naposledy sme sa s Alexandrom rozprávali po telefóne. Bolo to 8. novembra 2006. Okolo piatej ráno bostonského času mi volali z moskovských novín Novaja Gazeta so žiadosťou o vyjadrenie k šíriacej sa informácii, že Alexandra otrávili. Požiadal som ich, aby sa ozvali neskôr a zavolal som Alexandrovi. V tom čase už ležal v londýnskej nemocnici. Povedal mi, že schudol zhruba 15 kíl a že jeho telo nedokáže prijať akékoľvek potraviny ani tekutiny. No jeho hlas bol veľmi silný. Rozprávali sme sa 15 až 20 minút, možno aj dlhšie.

V ten deň Alexander veril, že prežil pokus o vraždu. Chápal, že ho otrávili. Vedel, že za tým stála ruská Federálna bezpečnostná služba (FSB). A bol si istý, že rozkaz vydal ruský prezident Vladimir Putin. No rovnako si bol istý tým, že prežil a najhoršie už má za sebou. Priveľmi som sa ho nevypytoval. Tušil som, že je príliš zoslabnutý na to, aby analyzoval situáciu a odpovedal na moje dotazy. „O niekoľko dní budem doma,“ povedal mi. „Budeme mať čas porozprávať sa neskôr“.

Alexander Litvinenko zomrel 23. novembra. Bol bývalým podplukovníkom Federálnej bezpečnostnej služby, kde svojho času pôsobil v špeciálnej jednotke proti organizovanému zločinu. Bola to jeho profesia. Bol to jeho život.

Spoznali sme sa v roku 1998. Vtedy prežíval veľmi ťažké časy. Od svojich nadriadených dostal rozkaz, no prvýkrát v živote nevedel čo robiť. Rozkaz znel zabiť istého veľmi bohatého ruského žida, ktorý nahromadil slušný obnos peňazí počas Jeľcinovej éry. Meno tohto ruského žida bolo Boris Berezovskij. Toho času bol dokonca vládnym predstaviteľom – pôsobil ako výkonný tajomník Spoločenstva nezávislých štátov.

Alexander sa nakoniec rozhodol. Prišiel k Berezovskému a povedal mu o svojom rozkaze. Následne s tým vyšiel aj na verejnosť. Na tlačovej konferencii vyhlásil, že niektorí z najvyšších generálov FSB jednoznačne porušovali zákon a dávali svojim podriadeným dôstojníkom nelegálne rozkazy.

To bol koniec Alexandrovej kariéry v FSB. Vyhodili ho. Prvýkrát som ho stretol v deň, keď sa pripravoval na túto pamätnú tlačovú konferenciu.

Alexander bol veľmi energický človek. Ako atlét nepil ani nefajčil, čo je na ruského muža veľmi vzácny prípad. Dlho sme sa rozprávali. Práve som prišiel do Moskvy, kde som nežil od roku 1978, kedy som emigroval do Spojených štátov. Všetko bolo pre mňa nové a bol som pripravený počúvať. Rozprával mi príbehy o svojom živote celé hodiny. Mnohé jeho príbehy boli desivé, keďže pracoval pre mocnú FSB a žil veľmi zložitým životom. Niektoré príbehy sa mi ani trochu nepáčili. Boli to príbehy o zverstvách, ktoré páchala ruská armáda v Čečensku – o upaľovaní či pochovávaní Čečencov zaživa a tiež veľmi názorné popisy ich mučenia.

Alexander dobre vedel, že skôr či neskôr bude za svoju „zradu“ na tlačovej konferencii potrestaný a že mu nedokáže pomôcť ani bohatý a vplyvný Boris Berezovskij. Mal pravdu. V marci 1999 bol Alexander zatknutý a uväznený za vymyslený „zločin“, ktorý podľa vlády spáchal pred niekoľkými rokmi.

Prepustili ho v decembri 1999, v čase, keď už som v Rusku dávno nebol a Putin sa mal čoskoro stať prezidentom. Od samého začiatku Putinovho funkčného obdobia sa mi nepáčilo, čo robil s Ruskom. Rozpustil hornú komoru Ruského parlamentu, opätovne zaviedol starú sovietsku hymnu a do najvyšších vládnych pozícií dosadil svojich dobrých priateľov a kolegov z FSB. Mnohokrát som si spomenul na jedny z našich prvých rozhovorov s Alexandrom, ktoré sme viedli v kancelárii Borisa Berezovského v Moskve. Alexander tvrdil, že ak sa Putin dostane k moci, spustí čistky. Nepohodlných ľudí nechá zavraždiť, alebo zatknúť. „Cítim to. Zabije aj nás. Ver mi, viem o čom hovorím.“ To bolo na začiatku roku 2000, krátko predtým ako sa Putin stal prezidentom. Ako mohol Alexander vedieť, že ho zatknú? Ako mohol rozumieť Putinovi tak dobre a tak skoro? Veď to bolo v čase, keď ho ostatní ešte stále považovali za moderného demokratického lídra.

V tom čase som sa venoval novej štúdii. Vyšetroval som explózie v bytových domoch, ktoré sa odohrali naprieč niekoľkými ruskými mestami v septembri 1999 a vyžiadali si viac ako 300 životov. Bol to najhorší teroristický čin, aký sa kedy v Rusku stal.

Prišiel som k záveru, že tieto teroristické počiny majú na svedomí ruské bezpečnostné služby, ktoré z nich následne obvinili Čečencov, aby vyprovokovali Druhú čečenskú vojnu. Tá sa napokon rozprúdila 23. septembra 1999, krátko po útokoch. No bolo v tom aj mnoho vecí, ktoré som nemohol vedieť ani pochopiť. Potreboval som na to Alexandra. Preto som odletel do Moskvy, aby som sa s ním stretol a požiadal ho o pomoc. Rozprávali sme sa celú noc. Povedal mi, že niečo veľmi podobné explóziám z roku 1999 sa odohralo v Moskve v roku 1994 – tesne pred Prvou čečenskou vojnou a predchádzajúcimi prezidentskými voľbami. „Zisti všetko čo sa dá o Maxovi Lazovskom. Bol agentom FSB a viedol teroristickú kampaň v roku 1994. Ak pochopíš Lazovskeho – ako pracoval, ako vybudoval svoju organizáciu – pochopíš všetko. Jurij, ale buď opatrný. Ak sa ktokoľvek dozvie, že vyšetruješ Lazovskeho, zabijú ťa. Rýchlo sa dovtípia, že sa nezaujímaš o rok 1994, ale o rok 1999. No kľúčom ku všetkému je Lazovskij a jeho systém.“

Moskvu som opustil nasledujúce ráno, 24. septembra 2000. Odnášal som si poznámky, ktoré sa stali kostrou našej knihy Rusko v plameňoch. Bola to moja posledná návšteva Ruska.

Tú istú noc v Moskve sme rozoberali aj Alexandrov útek. Prepustili ho z väzenia, no bol pod 24-hodinovým dohľadom FSB. Dve autá – v každom boli traja ľudia – ho sledovali počas dňa. Jedno auto malo službu vždy v noci. Videl som to na vlastné oči, keď som ho prišiel navštíviť. V Rusku nemal žiadnu budúcnosť a jeho ďalšie zatknutie bolo len otázkou času.

V máji 2000 som sa prvý a jedinýkrát pokúsil vyjednávať s FSB. Chcel som vedieť, či sa mi podarí dosiahnuť nejakú dohodu a získať garanciu imunity pre Alexandra. Zdalo sa mi, že deväť mesiacov, ktoré Litvinenko protizákonne strávil vo väzení boli dostatočným „trestom“ za jeho tlačovú konferenciu z novembra 1998. Cez prostredníka, ktorý s FSB nemal nič spoločné, som si dohodol stretnutie s Litvinenkovým bývalým šéfom. Bol ním generál FSB Evgenij Chocholkov.

Nebude jednoduché sa s ním rozprávať,“ varoval ma Alexander. „Je to veľmi seriózny človek a bojachtivý generál. Takže pri ňom buď opatrný. A ešte jedna vec… vo vojne utrpel bombový šok. Keď sa rozčúli, nedá to najavo, no začne sa trochu zajakávať. Všetci sme vedeli, že keď sa Chocholkov začne zajakávať, je s nami koniec.“

Stretnutie sa odohralo 22. mája v súkromnej reštaurácii na Kutuzovského prospekte, v prosperujúcej štvrti známej všetkým Moskovčanom. Od človeka, ktorý toto stretnutie zorganizoval, som sa dozvedel, že Litvinenkov život a slobodu bude s veľkou pravdepodobnosťou možné kúpiť za niekoľko miliónov dolárov. Aby som bol úprimný, očakával som, že všetko skončí pri obyčajnom úplatku, ako sa to už v Rusku často stáva.

Pred malú reštauráciu som dorazil o 7:30 večer. Na dverách vysela ceduľka „zatvorené“. Otvoril som dvere a vošiel dnu. Bolo to útulné miesto a uprostred miestnosti už stál pripravený stôl. Kuchár, ktorý ten stôl chystal, dostával inštrukcie od majiteľa – vysokého muža so širokými ramenami.

Prišiel som priskoro?“ Spýtal som sa majiteľa. „Prišiel som na stretnutie s generálom Chocholkovom.“

Nie, nie, ste tu presne načas,“ odpovedal prívetivý majiteľ. „Poďte, vitajte. Som generál Chocholkov.“

Takže táto reštaurácia je vaša?“ spýtal som sa prekvapene. Neplánoval som totiž začať túto konverzáciu zrovna reštauráciami.

Áno, je moja. Aj kuchár je môj. Priviedol som si ho z Taškentu. Pracoval pre mňa v Taškente. Viete, býval som umiestnený v Taškente.“

Hlavou sa mi začali preháňať myšlienky. Taškent. Hlavné mesto Uzbekistanu. Uzbecká politická mafia. Chocholkov tam bol prevelený v časoch, keď bol Uzbekistan súčasťou Sovietskeho zväzu.

Viete,“ pokračoval Chocholkov, „nemám túto reštauráciu, aby mi zarábala peniaze. Mám ju pre mojich priateľov. Je to veľmi pohodlné. Je to miesto, kde si môžete ísť sadnúť a porozprávať sa – presne ako teraz my dvaja. Kde by sme sa stretli, keby tu táto reštaurácia nebola? Na ulici? Mimochodom, môj kuchár je veľmi dobrý. Pijete vodku?“

Pijem.“

Vynikajúco.“

Generál nám obom nalial prvý pohárik a rozhovor sa začal.

Pokúsil som sa zistiť, či je FSB pripravená nechať Litvinenka na pokoj. A ak áno, za akých by to bolo podmienok. Mal som len jediný argument. Litvinenko si už odsedel 9-mesačný rozsudok, a to bol dostatočný trest za jeho „zločin“. Ak by FSB garantovala, že Litvinenkovi neublížia, bol som pripravený uzavrieť dohodu a na oplátku garantovať, že Litvinenko ako bývalý agent FSB nezverejní kompromitujúce informácie, ktorými disponuje.

Generál mi však vysvetlil, že Alexandrovi neodpustia, pretože sa vzoprel systému. To nie je dovolené nikomu. A tých deväť mesiacov, ktoré už strávil vo väzení, boli iba začiatkom jeho problémov. Tiež mi vysvetlil, že ak by on, generál Chocholkov zajtra náhodou narazil na Litvinenka, uškrtí ho vlastnými rukami.

Počas toho ako to generál hovoril, zároveň aj ukázal, ako presne by sa jeho ruky chopili Alexandrovho krku. Výraz Chocholkovovej tváre, dovtedy vcelku prívetivý a pokojný, sa zrazu zmenil a začal byť desivý.

Nasledovala prestávka, ktorá mi prišla veľmi dlhá. Ticho prelomil generál.

Myslel som to o-o-obrazne, samozrejme len o-o-obrazne,“ povedal, ťažko sa zajakávajúc.

Vlastne,“ pokračoval o niečo pokojnejšie, „samozrejme existuje cesta z tejto situácie. FSB zvykla mať ekonomické oddelenie. Zamestnávalo zhruba 300 až 400 našich agentov, ktorí sa špecializovali v ekonomických záležitostaich. Viete, dnes, pri vzostupe trhovej ekonomiky začala ostro rásť aj ekonomická kriminalita. Ľudia kradnú peniaze štátu, otvárajú si kasína, obchody, reštaurácie, neplatia dane a všetok biznis robia v hotovosti. Je úplne nemožné držať si o nich prehľad. Aby sme sa s týmito zločinmi dokázali vysporiadať, FSB vytvorila nové ekonomické oddelenie. Nuž, a náš spoločný známy, Berezovskij, presvedčil prezidenta, aby toto oddelenie zrušil. Povedal mu, že bolo vytvorené len kvôli tomu, aby pomáhalo FSB vydierať firmy. Tých 300 až 400 našich najlepších expertov bolo prepustených. Majú rodiny, deti. A nemajú čo jesť. Takže ak Berezovskij obnoví toto oddelenie, Alexandrovi Litvinenkovi zrejme môžeme odpustiť.“

Takže táto reštaurácia je miestom, kde môžu hladné deti prepustených agentov FSB dostať jedlo zadarmo?“

V skutočnosti je to presne tak,“ odpovedal Chocholkov a rýchlo sa postavil. „Pretože my sami máme ako štátni zamestnanci veľmi nízke platy. Nemôžeme si ani len dovoliť ísť do normálnej reštaurácie. Nemáme peniaze.“

Ale Berezovskij mi rozprával, že keď raz prespával v jednom z najdrahších hotelov vo Švajčiarsku a šiel dolu k bazénu, videl tam generála Alexandra Koržakova – bývalého šéfa Jeľcinovho bezpečnostného aparátu.“

To bol len dar od nás všetkých. On sám nemá v peňaženke ani rubeľ. Každý z nás sa poskladal po rubli či dvoch – všetci agenti čo ho poznali – a kúpili sme mu pobyt v luxusnom rezorte ako dar.“

Chápem. Ale Litvinenko mi rozprával, že existuje videozáznam ako ste raz v kasíne prehrali desiatky tisíc dolárov za jediný večer.“

To bolo v službe. Pracoval som na jednom prípade. Práve prebiehala operácia v kasíne. Dostal som oficiálne prostriedky na hazardovanie a takpovediac som ich prehral. Samozrejme, kasíno mi následne preplatilo peniaze, o ktoré som prišiel. Teda, preplatilo ich nám, štátnej pokladnici, vláde. Takže možno existuje videozáznam, ale žiaden zločin sa nestal. Bola to len práca pre štát.“

Nie je aj nejaký iný spôsob ako nechať Litvinenka na pokoj, ktorý by nezahŕňal obnovu ekonomického oddelenia? Chápete, my ho len tak neopustíme a nenecháme vám ho na pospas. Vy ste boli jeho šéfom, máte lepšiu predstavu o tom, čo všetko Litvinenko vie a čoho je schopný. Ak ho nenecháte na pokoj, budeme s vami bojovať. Nemali by ste nás podceňovať. Nemáme síce zbrane ani oficiálne preukazy FSB, no Berezovskij má peniaze a vplyv, Alexander má informácie a ja znalosti. Nemali by ste nás podceňovať. Ak Litvinenka nenecháte na pokoj, budeme bojovať. Verte mi, nebude sa vám to zdať ako drobná záležitosť.“

Už je pol jednej ráno,“ vyhlásil Chocholkov. „Ráno musím skoro vstávať do práce. Vy pravdepodobne tiež musíte ísť domov. Máte auto?“

Nie, zavolám si taxík.“

Nerobte si starosti. Môj kuchár Vás odvezie domov. Viete, nočná Moskva už nie je taká bezpečná ako kedysi. My dvaja sme mali otvorený a úprimný rozhovor. Tiež by ste nás nemali podceňovať. No hlavne, nepreceňujte Berezovského vplyv. A k tomu, čo ste spomínali… nemám pochybnosti o tom, že máte veľa znalostí. Sám som navštívil veľa miest. Hovorím niekoľkými európskymi jazykmi. Takže, tiež by ste nás nemali podceňovať.“

Chocholkov vôbec nevytiahol otázku peňazí. Tiež som o peniazoch nepovedal ani slovo.

Vec sa má takto,“ povedal som Alexandrovi, keď som sa s ním stretol. „Je to zlé. Ty aj Marina odtiaľto musíte odísť. Nedožiješ ani do konca roka. Pri najlepšom scenári skončíš vo väzení. Najhorší scenár ti vysvetľovať nemusím.“

Vtedy sme ten rozhovor nedokončili. Do Alexandrovho bytu som sa vrátil v noci 24. septembra 2000, aby som s ním prediskutoval našu spoločnú knihu.

 

Jurij Felštinskij, 4. február 2007

 

 

Odomknúť článok

Standard Biztweet Standard

  • 1 Kredit
  • Prístup k exkluzívnemu obsahu
Top

Biznis Biztweet Biznis

  • 5 Kreditov
  • Prístup k exkluzívnemu obsahu
  • Objednávka služieb

Golden Biztweet Golden

  • Získavate 10 kreditov
  • Prístup k exkluzívnemu obsahu
  • Objednávka služieb