Čo a komu by mohol Kiska dať a naopak vziať
Rozhodnutie Andreja Kisku nekandidovať v ďalších prezidentských voľbách neprekvapuje. Forma oznámenia však prezrádza, že krušné časy nečakajú len vládnu koalíciu.
Boj o prezidentské kreslo zostane bez účasti veľkého favorita Kisku. Hoci to znie senzačne a vyvoláva otázky napríklad aj v zahraničí, kde slovenskú hlavu štátu berú za jedného z posledných európskych obhajcov liberálnej demokracie, nie je to prekvapenie.
Prezident už o uzavretom konci svojho mandátu hovoril pred niekoľkými mesiacmi, keď zistil, že čaká prírastok do rodiny. Či už šlo len o kvalitné PR, alebo skutočnú príčinu jeho rozhodnutia, svoje slová naplnil.
Prekvapený zostal len ten, kto čakal, že jeho rozhodnutie ovplyvní stupňujúci sa spor s vládnymi stranami Smer a SNS, či udalosti, ktoré na Slovensku nastali po vražde novinára Jána Kuciaka.
Kiska sa ujal roly posledného a žiaľ často aj jediného politického hlasu, ktorý chcel a mohol s požiadavkami desiatok tisíc protestujúcich ľudí v uliciach niečo robiť. Dlho nútil vládne špičky k reakcii na heslá, ktoré ignorovali. Napriek tomu to prinieslo iba minimálne výsledky.
Aj preto sa Kiska pri ozname „nekandidatúry“ postavil pred mikrofóny v značne sebavedomom a marketingovom šate. Na jednej strane vedomie nedostatočnej sebareflexie vládnych politikov, na strane druhej rastúca a pevná dôvera nevypočutých davov v uliciach, uistili prezidenta o tom, že jeho politický potenciál stále nebol vyčerpaný.
Správne vyhodnotená stratégia, vďaka ktorej neprezradil konkrétne kontúry jeho budúcej politickej aktivity, zarezonovala verejným priestorom tak, ako si to Kiska i jeho kancelária želali. Či už bude trajektória najvýraznejšieho opozita vládneho Smeru pokračovať cez nepriamu podporu opozičnej strany, občiansko-aktivistickú činnosť, či priamy vstup do parlamentného súboja, už teraz je jasné, že sa v slovenskej politike zase zatrasie zem.
Hoci si poslanci SNS v mediálnych vystúpeniach s chuťou kopli do končiaceho prezidenta a označili ho za neschopného politika, iste si uvedomujú, že im zrejme pribudne ďalšia vráska na čele. Neustále spory Andreja Danka a jeho poslancov s prezidentskou kanceláriou by sa totiž v parlamentných laviciach vyostrili a Kiska by mohol priniesť aktívnejšiu mediálnu kampaň než v nabitom programe prezidenta stíhal.
Čítajte ďalšie komentáre autora:
Po vzore hegemónov a v Orbánových šľapajách
Šikovná kľučka majiteľov krajiny
Niečo podobné platí aj v prípade Smeru-SD Roberta Fica. Neustále rinčanie zbraní ohľadom voľby sudcov, ministerských nominácií, či financovania Kiskovej prezidentskej kampane síce na pár týždňov utíchne, no po oznámení konkrétnej formy ďalšej aktivity Andreja Kisku budú okrem hluku pravdepodobne lietať aj iskry.
Triaška a pocit ticha pred búrkou však nechytá len koaličných poslancov. Kiskove ďalšie kroky smú byť po dekáde kľúčovým mečom, ktorý rozsekne spleť zauzlených na mieste stojacich eg súčasných opozičných lídrov.
Z hľadiska Spolu, či Progresívneho Slovenska je posun Andreja Kisku bližšie k parlamentnej budove iba dobrou správou. Či ich bude podporovať, alebo nie, je zrejmé, že práve tieto strany budú z pohľadu Kisku novým vetrom, po ktorom sám volá.
Naopak pre SaS, či OĽaNO znamená Kiskovo rozhodnutie riziko. V prezidentskom paláci pre obe strany predstavoval partnera. V parlamentných voľbách by však šlo o najvážnejšieho konkurenta, ktorý narúši voličské základne oboch strán. Hlasné volanie Kisku po slušnosti v politike a príklonu k medzinárodným inštitúciam naviac naráža na predstavy rebelujúceho Igora Matoviča a autoritatívneho euroskeptika Richarda Sulíka. Pre druhého menovaného ide naviac o ďalšiu komplikáciu jeho mokrého sna o premiérskej stoličke.
Tomáš Lemešani
Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope