Z Bureša Babišom: Pot a krv okolo Unipetrolu

Andrej Babiš a Agrofert majú za sebou veľa neľahkých bitiek. Budovanie tak mocného impéria, aké poznáme v Babišovom prípade dnes, sebou nenesie len zháňanie kapitálu, znalosť prostredia a dobré známosti s mocnými ľuďmi. Vyžaduje tiež dni, týždne, mesiace a roky premýšľania, taktizovania a konštruovania obchodných postupov a praktík.

V prípade Agrofertu to potvrdila najmä dlhoročná snaha ovládnuť český štátny petrochemický gigant Unipetrol. Napriek najrôznejším kľučkám, šikovným ťahom a budovaniu dobrej pozície sa Babišovi moloch ovládnuť nepodarilo. Táto snaha naopak na jeho kariére zanechala čiernu škvrnu plnú podozrení z praktík balansujúcich na hrane zákonov.

O Unipetrol mal Andrej Babiš záujem dlhé roky. K viditeľnému útoku sa však odhodlal až v roku 1998. Po tom, čo sa v júli dostala do vlády garnitúra Miloša Zemana s ministrom financií Ivo Svobodom a ministrom priemyslu Miroslavom Grégrom, sa Andrej Babiš začal zaujímať o to, čo bude s Unipetrolom ďalej a to už tiež verejne. Cez médiá odkazoval, že Unipetrol potrebuje súkromný kapitál, ktorý by podniku rád zaistil. A rozhodol sa krúžiť tiež okolo personálneho obsadenia vedenia štátneho podniku.

Vládni politici nijako netajili, že im Andrej Babiš pripadá sympatický. Tvrdia, že ak má byť Unipetrol privatizovaný, bude dobre, keď skončí v rukách domácej firmy.

Akýsi polopriamy predaj Unipetrolu začal personálnou zmenou. Ďalší záujemcovia o Unipetrol dostali poriadnu facku, keď sa v roku 1999 dozvedeli, že ministri Grégr a Svoboda našli zhodu na mene nového generálneho riaditeľa Unipetrolu.

Stal sa ním Pavel Švarc. Nešlo o žiadneho nestranného manažéra, ale dlhoročného podnikateľského spolupracovníka Andreja Babiša. Pred pôsobením v Unipetrole bol generálnym riaditeľom Pražskej cukrovej spoločnosti a v roku 1997 zasadol na riaditeľskú stoličku Lovochemie, teda podnikov patriacich Babišovi.

Andrej Babiš súbežne s personálnym prienikom do Unipetrolu ovládol kvalitné aktíva Chemapol. Išlo o chemičku, ktorú na začiatku deväťdesiatych rokov privatizoval kontroverzný podnikateľ Václav Junek. Zlým hospodárením však firmu priviedol do hlbokej straty. Kým dlhy zbankrotovanej firmy neboli nikdy umorené, zdravú časť podniku štát predal Babišovi.

V prípade Unipetrolu sa dlho polemizovalo o tom za akých podmienok a akým spôsobom sa bude podnik do súkromných rúk predávať. Nakoniec sa rozhodlo o medzinárodnej privatizačnej súťaži o 63 percent akcií podniku. Hlavným kritériom pre výber víťaza mala byť cena.

Aj preto privatizačná komisia po ukončení súťaže v decembri 2001 odporučila vláde vybrať za nového väčšinového majiteľa podniku britskú firmu Rotch Energy, ktorá za majoritný balík ponúkla 444 miliónov eur, teda asi 14,5 miliardy korún (dnešná hodnota by bola vyššia).

Na všeobecné prekvapenie však kabinet Miloša Zemana rozhodol, že kontrolu nad podnikom predá Agrofertu, ktorý ponúkol 361 miliónov eur, teda asi 11,7 miliardy korún. Krok sa stretol s kritikou konkurentov, politickej konkurencie i médií.

Privatizačná komisia pri ponuke Agrofertu varovala okrem iného pred tým, že nie je isté, či podnik zvládne tak veľké sústo a nájde dostatok hotovosti na zaplatenie kúpnej čiastky štátu tak, aby mu zostali ďalšie prostriedky na rozvoj podnikania Unipetrolu.

Na kritiku politici reagovali argumentom, že sa rozhodli podnik nepredávať do rúk subjektu z cudziny. Okrem domáceho pôvodu Agrofertu mal Andrej Babiš poskytnúť dostatočné záruky, že kapitál na privatizáciu zoženie. Trval na tom aj mesiace po tom, čo si vysúťažený podnik nedokázal prevziať.

Onou zárukou dostatočnej kapitalizácie mala byť dohoda so zahraničným investorom - švajčiarskou spoločnosťou Ameropa. Tá mala podľa vyhlásenia Agrofertu z novembra 2001 ovládnuť väčšinový balík akcií holdingu a poskytnúť mu potrebnú finančnú injekciu. Do Andreja Babiša sa vzápätí kriticky opreli médiá. Mesiac po mesiaci totiž sledovali, že väčšinovým majiteľom podľa obchodného registra zostáva ďalšia záhadná švajčiarska spoločnosť O.F.I.

Babiš však trval na svojej verzii a sľuboval za Unipetrol zaplatiť peniazmi od nového investora. Po čase na to dokonca reagovala samotná spoločnosť Ameropa, ktorá po obliehaní českými novinármi vydala vyhlásenie, že väčšinu v Agroferte nikdy nedržala a ani sa k tomu nechystá.

Na to už musel odpovedať aj Andrej Babiš. "V novembri 2001 sme na základe správy firmy OFI informovali verejnosť, že majoritným akcionárom firmy Agrofert sa stala spoločnosť Ameropa. K dokončeniu transakcie však nedošlo, o čom sme boli informovaní až koncom roka 2001," uviedol v tlačovom vyhlásení.

Ameropa podľa jeho tvrdenia vlastnila pôvodne 5 percent akcií Agrofertu, pričom podľa údajnej správy O.F.I., ktorou argumentoval Agrofert, mala spoločnosť získať ďalší, a to až polovičný balík Babišovho holdingu.

"Nakoniec sa Ameropa rozhodla nakúpiť len 40 percent akcií spoločnosti Agrofert, a teraz teda drží celkom 45 percent akcií," vysvetlil svoje predchádzajúce tvrdenia vo vyhlásení médiám Babiš.

Po nástupe novej vlády Vladimíra Špidlu však Agrofert priznal, že na Unipetrol peniaze nemá a štát v roku 2002 privatizačnú dohodu zrušil. "Po povodniach v roku 2002, po chlórovom škandále v Spolane a vývoji hospodárenia Chemopetrolu som sa zľakol a volil som menšie zlo, takzvanú verejnú hanbu, že som privatizáciu nedokončil. Bál som sa, že by som následne skrachoval ako Chemapol, ktorý tu zanechal 16 miliárd korún dlhov. Druhú stranu zmluvy, ktorú som uzavrel so štátom, štát nebol schopný naplniť, ale ja som radšej mlčal, pretože som vedel, že ak budem kopať, v druhom kole privatizácie nemám šancu uspieť (pán Rusnok o tom vie svoje)," typicky tajomne v náznakoch vysvetľoval neúspešnú kúpu Andrej Babiš.

Pre podnikateľa vznikol problém, s ktorým nepočítal. Dobré vzťahy so Zemanovou garnitúrou nedokázal napriek ústretovosti na sklonku jej funkčného obdobia využiť. Špidlova vláda mala na postoch ministra financií a ministra priemyslu a obchodu Bohuslava Sobotku a Jiřího Rusnoka. Po blamáži z predošlého kola privatizácie navyše bolo jasné, že si štát dá na finančnom krytí predaja záležať oveľa viac než v minulosti.

V novembri 2002 padlo rozhodnutie o vyhlásení nového kola privatizácie. To začalo v januári 2003 a bolo uzavreté až v januári 2004.

Požiadavky na ponuku v privatizácii sa týkali schopnosti účastníkov financovať transakciu a splniť finančný záväzok k jej uzavretiu, čím priamo v uznesení vlády kabinet reagoval na predchádzajúce fiasko.

Česká vláda v druhom kole opäť zvolila miesto rozdelenia, reštrukturalizácie alebo predaja skupiny Unipetrol po častiach priamy predaj svojho majetkového podielu a vybraných pohľadávok za spoločnosťami Unipetrolu strategickému partnerovi vo verejnej súťaži.

Záujem o firmu, ktorá v porovnaní s obdobím z pred rokom 2000 posilnila a predstavovala ešte lukratívnejší obchodný artikel porástol. Potvrdil to tiež záujem o podnik v súťaži.

V januári 2004 podalo v privatizačnej súťaži predbežnú ponuku sedem spoločností alebo konzorcií. Z ponúk boli z rôznych dôvodov vyradené ponuky finančníkov z Penta Finance, ruského Tatneft a kazašskej spoločnosti KazMunaiGas, ktorá síce ponúkla najvyššiu cenu v rozmedzí 9-16 miliárd korún, ale štát argumentoval možnou hrozbou, ktorú by mohlo vlastníctvo tak významnej spoločnosti ako je Unipetrol firmou patriacou kazašskej vláde predstavovať.

Agrofert vedel, že mu v novej privatizácii neprejde sľub, že podnik odkúpi sám vlastnými silami. Pokúšal sa preto nájsť partnera, ktorý by mu s finančnou zárukou pomohol. Po dlhších márnych snahách získať financovanie z bánk sa nakoniec rozhodol spolupracovať s poľskou spoločnosťou PKN Orlen, v ktorej mal silný vplyv dnes už zosnulý najbohatší poľský oligarcha Jan Kulczyk.

Dohovoril sa však len na spolupráci v pozícii tichého spoločníka. Za spoluprácu mal PKN Orlen Babišovi sľúbiť budúci predaj niekoľkých súčastí Unipetrolu pre Agrofert.

Česká vláda do užšieho výberu druhého kola privatizácie vybrala predbežnej ponuky PKN Orlen, maďarského gigantu MOL a rakúskej pobočky rafinérskej spoločnosti Shell. Kým v predbežnej ponuke ešte figuroval Agrofert ako partner, v konečnej ponuke spolupráce s Agrofertom nebola priamo uvedená. Z původného konzorcia vypadla tiež americká spoločnosť Conoco.

PKN Orlen teda osamotená ponúkla za väčšinový takmer 63-percentný balík akcií Unipetrolu 11,3 miliardy korún, s tým, že za balík pohľadávok Českej konsolidačnej agentúry, ktoré boli súčasťou predajnej ponuky pridá ďalších 1,7 miliardy.

Z Bureše Babišem viete objednať v eshope, alebo jednoduchým mailom na adrese marketing@biztweet.eu

Aj vláda Vladimíra Špidlu prekvapila. Rozhodla, že Unipetrol odovzdá do rúk PKN Orlen. Firma jednak neponúkla najvyššiu cenu, jednak nijako nevyvrátila obavy, ktoré vyradili iných konkurentov.

Ak u vyradenia kazašskej KazMunaiGas a ruského Tatneft vláda zdôvodnila vyradenia ponúk tým, že ide o subjekty z cudziny, to, že do druhého kola postúpili len zahraničné subjekty nedávalo logiku. Ak sa, ako tomu bolo u kazašskej firmy, vláda obávala silného vplyvu cudzej vlády na strategický petrochemický podnik v Česku, výber PKN Orlen nedával zmysel. Firma je totiž pod silným vplyvom poľskej vlády.

Babišovi musel vystúpiť pot do čela nielen kvôli podivnému šachu, ktorým ho z privatizácie PKN Orlen vytesnil. V poľských médiách sa začali objavovať správy o tom, že PKN s Agrofertom nadväzoval skoršie spoluprácu kvôli možnému vplyvu Andreja Babiša na vládnych predstaviteľov, ktorí o privatizácii rozhodovali.

Prípad dokonca začala vyšetrovať poľská polícia. V tom čase sa v poľských médiách objavilo svedectvo "vysokého poľského štátneho úradníka", ktorý tvrdil, že počas privatizácie Unipetrolu padlo na úplatky zhruba dve miliardy korún.

Zodpovedať tomu mala aj účtovná závierka PKN Orlen. Tá počítala s nákladmi na privatizáciu vo výške 15 miliárd korún. Za samotný Unipetrol a s ním spojené pohľadávky pritom PKN Orlen ponúkla 13 miliárd, 2 miliardy z firemného dokumentu chýbali.

"Vplyv Agrofertu musel byť obrovský, keď dokázal prinútiť českú vládu k tomu, aby odmietla ponuku, ktorá bola o 40 percent vyššia ako ponuka PKN Orlen," uvádzala správa vyšetrovacej komisie poľského parlamentu.

České média zas zamestnala nahrávka skrytej kamery, na ktorej bol zachytený rozhovor poľského lobistu Jacka Spyru a tajomníka premiéra Stanislava Grossa (do úradu nastúpil v roku 2005, v predošlej vláde pôsobil ako minister vnútra) Zdeňka Doležela, na ktorej si mal tajomník vypýtať pri rozhovore o privatizácii Unipetrolu päťmiliónový úplatok. Mestský súd v Prahe v roku 2008 však Zdeňka Doležela oslobodil s tým, že okrem nahrávky neexistuje žiadny dôkaz.

Vo väzení nakoniec skončil samotný Poliak Spyra. A dostal ho tam Andrej Babiš. V roku 2007 Jacek Spyra kontaktoval Andreja Babiša a presviedčal ho, že poľská prokuratúra pripravuje jeho trestné stíhanie kvôli korupcii pri privatizácii Unipetrolu.

Vyžiadal si úplatok desať miliónov korún v dvoch splátkach. Za odmenu mal zabezpečiť zastavenie poľského vyšetrovania. Babiš išiel na políciu a Poliak skončil za mrežami. Spyrovi hrozil trest päť až desať rokov. Nakoniec však odišiel na slobodu s trojročnou podmienkou. Uzavrel totiž dohodu, v rámci ktorej sa priznal, že úplatok žiadal.

Na súde tvrdil, že sa k informácii o pripravovanom trestnom stíhaní Babiša v Poľsku naozaj dozvedel. Informáciu však získal náhodou a reálne nemal na kriminalistov a politikov v Poľsku žiadny vplyv.

Postupne utíchlo tiež vyšetrovanie poľskej polície aj parlamentných vyšetrovacích komisií. Informácie z médií neboli nikdy objasnené. Babiš tvrdil, že celý korupčný škandál vymyslela partia lobistov ako Spyra, ktorí chceli mafiánskym spôsobom na kriminalizáciou privatizácie Unipetrolu zarobiť. V onom čase navyše bojoval aj o vplyv v spoločnosti Čepro, o ktorú prejavovalo záujem aj české podsvetie.

Divoká jazda okolo obchodu sa však nekončila. Andrej Babiš nechcel nechať len tak, že PKN Orlen odstúpila od zmluvy o spolupráci s Agrofertom, ktorú uzatvárali pred privatizačným procesom.

Niektoré aktíva PKN v rozpore s dohováraním predal ďalším poľským spoločnostiam. Išlo aj o podniky, ktoré chcel Agrofert a tak na súde požadoval náhradu škody.

Podľa mnohých verzií PKN Orlen konal v rozpore s dohodou zámerne. Bol si vedomý právnych rizík, tie však neprekračovali obchodnú hodnotu podnikov, ktoré rozporuplným procesom Agrofertu vyfúkol.

V prípade dodržania dohody by sa musel PKN Orlen vzdať súčastí Unipetrolu Kaučuk, Chemopetrol a troch ďalších firiem. Poliaci si však uvedomovali, že by za podniky dostali od Babiša len zlomok trhovej hodnoty prosperujúcich firiem.

Médiá napríklad uvádzali, že za Kaučuk mal podľa dohody vyplatiť Agrofert PKN Orlen 1,6 miliardy korún. Po krátkej dobe pritom PKN predala tento chemický podnik ďalší poľskej firme Dwory za 5,5 miliardy.

Z poľskej strany išlo zaiste o veľký hazard. Na jednej strane mohla nedodržaním dohody s Agrofertom slušne zarobiť, na strane druhej nemohla tušiť ako Babiš na nepriateľské správanie zareaguje, ako dopadnú súdy a či si krokom nevytvorí silného nepriateľa.

Toho si vyrobila. Agrofert podal na PKN Orlen v súvislosti s privatizáciou Unipetrolu štyri žaloby. Tie nasledovali po obchodných arbitrážach. Celkovo Agrofert od Poliakov požaduje vyplatenie odškodného vo výške nadväzujúce na predchádzajúce arbitráže.

Uspel však podľa dostupných informácií len s jednou zo žalôb, keď v roku 2009 súd nariadil PKN Orlen zaplatiť zmluvnú pokutu zhruba 2,45 miliardy. Procesy sa tiahnu stále po nových súdnych inštanciách a v časti sporu rozhodoval aj počas prípravy tejto publikácie v roku 2017 český Ústavný súd. Sťažnosti Agrofertu na predošlé rozhodnutia nižších súdov opäť zamietol.

Privatizácia Unipetrolu je teda dodnes najväčším fiaskom skupiny Andreja Babiša. Márna snaha ovládnuť kľúčový podnik ho stála veľa. Nielen síl. Dianie okolo, ukázalo na jeho osobitné postupy, protirečenia a vzťahy s politikmi.

 

Ukážka Z Bureša Babišom, Tomáš Lemešani