VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV NEKONŠTATUJE PORUŠENIE ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD

Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský po tom, ako v médiách zaregistroval správu, že vo väznici v Dubnici nad Váhom sa dňa 20. júna 2023 spáchal samovraždu odsúdený (poškodený), osobne na druhý deň vykonal neohlásenú kontrolnú návštevu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ústav“).

Verejný ochranca práv, spoločne s právničkami a právnikmi z Kancelárie verejného ochrancu práv. si na mieste prezreli relevantné kamerové záznamy a vykonali osobné rozhovory s príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zbor“), ktorí zabezpečovali stráž v inkriminovaný deň. Boli vykonané aj rozhovory s odsúdenými, ktorí boli s poškodeným umiestnení v rovnakom oddiele v rámci ústavu. Kontrola sa zamerala aj na záznamy z informačného systému o psychologických službách vo vzťahu k poškodenému, list o prehliadke mŕtveho či na záverečnú diagnózu súdnej pitvy.

„V decembri tohto roka som daný prípad uzavrel a riaditeľovi väznice som už doručil oznámenie. Skonštatoval som, že zaobchádzaním s poškodeným počas výkonu trestu odňatia
slobody a postupom ústavu zo dňa 20. júna 2023 neboli porušené (a) základné právo poškodeného na život podľa čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a (b) zákaz mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 3 dohovoru. S tímom Kancelárie verejného ochrancu práv sme sa v prvom rade zamerali na to, či existovala aktívna účasť inej osoby na úmrtí poškodeného. Po vylúčení aktívnej účasti inej osoby sme skúmali bližšie, ako s poškodeným zaobchádzali príslušníci zboru počas výkonu trestu odňatia slobody. Skúmanie tohto aspektu pri samovraždách vo väzenstve je veľmi dôležité a to preto, že Európsky súd pre ľudské práva prízvukuje, že je povinnosťou zamestnancov väzenskej služby vykonať všetky nevyhnutné opatrenia, ktoré je možné od nich rozumne požadovať, aby zabránili nebezpečenstvu spáchania samovraždy. Táto povinnosť väzenskej služby platí vtedy, ak je takéto riziko identifikované. Preto sme skúmali aj to, či ústav mal vedomosť o riziku samovraždy. S vedomosťou o riziku samovraždy totiž vzniká aj povinnosť podniknúť primerané kroky na jej zabránenie. Avšak pojem „primerané kroky“ neznamená, že by sa mala úplne vylúčiť autonómia alebo dôstojnosť samotnej osoby.

V tomto prípade sme zistili, že zvýšený dohľad a pozornosť boli na poškodeného zamerané po celý čas pozbavenia jeho osobnej slobody. Osobne oceňujem preventívno-bezpečnostné opatrenia, najmä kontroly príslušníkmi zboru v maximálne 30–minútových časových intervaloch a časté pohovory so psychológom. Pohovory so psychológom boli realizované približne jedenkrát do týždňa, resp. v prípade potreby. Pokiaľ ide o aktívne úkony ústavu a príslušníkov zboru po zistení samovraždy, v ich postupe som nezaznamenal akékoľvek nedostatky, ktoré by viedli k zníženiu možnosti resuscitácie poškodeného.“ uviedol verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.