Homosexuáli a moslimovia. Čo skutočne trápi Slovensko?

Slovenská orbanizácia začala. Neschopnosť a neochota riešiť skutočné problémy zobudila duchov minulosti.

V čase kedy stúpla nedôvera spoločnosti voči štátnym inštitúciam na ťažko únosnú mieru, prichádzajú politické špičky s overeným receptom – rozpútaním vášní a vyvolaním emočných rozporov medzi občanmi.

Nepresvedčivý postup pri vyšetrovaní vraždy novinára Jána Kuciaka so snúbenicou Martinou Kušnírovou, pokračujúce status quo v policajných štruktúrach, neustále sa prevaľujúce korupčné kauzy, klientelizmus vo verejných inštitúciách a neschopnosť nájsť cestu pre budúcu identitu krajiny, slovenskí, hlavne vládni politici riešia po svojom.

O tom, že sa nič nezmenilo svedčí mediálna aktivita tých, od ktorých by človek čakal, že si po rokoch arogancie moci, povedia, že našli svoje hranice. O tom, že život v klamstve mení aj človeka, svedčí napríklad aktivita expremiéra.

Robert Fico ako politik, ktorého dlho obdivovali aj jeho oponenti, dosiahol v politike takmer všetko, o čo sa v slovenskej politike hrá. Nebudem prvý, ktorý označí jeho správanie po smutných udalostiach z konca februára za veľké sklamanie. Nech ste mali na Fica akýkoľvek názor a nech ste mu priali čokoľvek, očakávali ste, že po pokorení takmer všetkých slovenských vrcholov, príde s niečim, čím by rád vytvoril svoj odkaz.

Dlho to tak vyzeralo. Po viac ako desaťročí podpásových útokov na oponentnov, média a oslabovania demokracie, začal Fico vystupovať akosi profesionálnejšie. Chvíľu to vyzeralo, že mieri do zahraničnej politiky, uvedomuje si hranice svojej moci a premýšľa nad tým, ako zmazať negatívnu auru, ktorú okolo seba rokmi káuz a politického boja vytvoril.

Snažil sa vystupovať ako posledný slovenský skutočne proeurópsky politik, zmenil komunikáciu so zahraničnými kritikmi a dokonca po vrchole atakov proti domácim médiam, čas od času ukázal na tlačovej konferencii silene ľudskú tvár. Zrejme pre ambície, pokračovať v diplomatickej politike a tváriť sa v očiach zahraničných partnerov ako populárny politik.

Prišla však kríza spustená masívnymi protestami nespokojných občanov, ktorí vyšli koncom februára do ulíc a maska ostala zložená v Bonaparte. Horúca hlava a pocit toho, že sa všetko, čo roky stavial rúti, vyvolali podráždené, prudké a nevhodné reakcie.

Prišiel s cynickou ponukou „práskačskej“ odmeny bankoviek naskladaných v štýle tatarského panovníka, zapieraním základných faktov, útokmi na novinárov, opozíciu a necitlivým komentárom k obeti dvoch mladých ľudí.

To bol, ale len začiatok. Zúfalstvo sa stupňovalo, impérium sa naozaj začalo otriasať, a keď ľudia začali žiadať nielen jeho hlavu, ale aj koniec podobný tomu, ktorý stihol Vladimíra Mečiara v roku 1998, prišiel skutočný sliz. Zle psychoticky vyzerajúci politik začal konšpirovať, používať najprv gorteskné, potom desivé konštrukcie o štátnom prevrate a politickým manévrom s novým predsedom vlády aj výsmechom do tváre ľudí a zbytkov politickej morálky.

Žiaľ zlé očakávania sa napĺňajú a Ficov oligopol odmieta robiť zmeny. Zo strachu o vlastnú existenciu naviac prichádza s obávanou rétorikou, ktorú odpozeral od dedemokratizujúcich sa krajín na severovýchode a juhu od nás.

V prípade šéfa Smeru ide hlavne o nasledovanie vzoru Viktora Orbána. Po krátkom spánku a prvých krokoch nového predsedu vlády Petra Pellegriniho prišiel Fico ako šéf Smeru s novou a nutno dodať masívnou marketingovou kampaňou. Politik, ktorý sa preslávil tým, že ako premiér niekoľko mesiacov neodpovedal na žiadne novinárske otázky, spustil tlačové konferencie v neobvyklej frekvencii. Najčastejšie rozoberá problematiku stropovania penzií, utečencov a Georgea Sorosa, ktorý údajne financuje snahy o porážku jeho strany na Slovensku. Najnovšie pridal aj notoricky známy výkrik zúfalej snahy rozpútať v spoločnosti emócie – homosexualitu.

Čítajte ďalšie komentáre autora:

Zvykli sme si na to

Po vzore hegemónov a v Orbánových šľapajách

Hodnota života podľa kapitána Danka

Táto nota tradične slúži aj národniarom. Od svojich predchodcov sa v tom nijak neodlišuje ani samourčený obroditeľ Andrej Danko. Ten získal anticenu Homofób roka. K svojmu výroku sa napriek tomu hrdo hlási a dokonca veľkoryso anticenu od organizátorov ankety prevzal. Ako veľký muž sa postavil k mikrofónu, kde však prehlásil zase len malé myšlienkové pochody. Predstavitelia LGBT komunity ho síce po tuhom argumentovaní presvedčili, že si svoju sexualitu, rovnako ako to, že sa Andrejovi Dankovi páčia dievčatá, nikto nevybral, ale že ide o vrodenú predispozíciu. Nezabudol však dodať, že keď už túto podivnú chorobu majú, mali by sa o nej baviť vedci. Na jednej strane chcel spraviť veľké gesto, na strane druhej nešikovne homosexuálov pourážal a urobil z nich občanov druhej kategórie.

To, o čo v tejto nechutnej hre ide, je však splnené. Krátko po štvormesačnom výročí zavraždenia Jána Kuciaka so snúbenicou sa miesto argumentácie k vyšetrovaniu, opisu postupu zmien v polícii, či popisu toho ako postupuje vyšetrovanie pálčivých korupčných a dotačných káuz skloňujú iba bigotné náboženské a nacionalistické sociálne témy. Otrepanou polemikou o zákaze interupcií tomu pomáha aj časť opozície.

Miesto otázok nástrojov na nápravu justície čítame o sporoch medzi východom a západom, namiesto vysvetlenia klientelistických väzieb na úrade vlády, dostávame konšpiračné obvinia. Nepočujeme odpovede na otázky budúcnosti Slovenska, ale bavíme sa o penzijnom populizme a miesto geopolitickej vízie vidíme titulky o odmietaní migrantov. Problémom je, že táto masáž v krajinách ako je tá pod Tatrami funguje. Zatiaľ vieme, čo nás skutočne trápi. To sa však môže poriadnou masážou zmeniť. Za rohom nás naviac čakajú prezidentské a európske voľby. Množstvá hnedého slizu poriadne stúpnu a populisti si už mädlia ruky.

 

Tomáš Lemešani

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope