APELUJEM NA ZOHĽADNENIE SITUÁCIE TEHOTNÝCH ŽIEN VO VÄZBE

Verejný ochranca práv v roku 2024 vybavoval podnet, v ktorom podávateľka namietala rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie jej dcéry z väzby.

Podávateľka uviedla, že jej dcéra je v pokročilom štádiu tehotenstva a väzenské prostredie predstavuje pre ňu a jej dieťa riziko. V súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonom o verejnom ochrancovi práv, pôsobnosť verejného ochrancu práv sa nevzťahuje na rozhodovaciu právomoc súdov. Z tohto dôvodu nie je verejný ochranca práv oprávnený preskúmavať ani nijakým spôsobom zasahovať do súdnych rozhodnutí, vrátane rozhodnutí o väzbe. Takýto postup by bol v rozpore s ústavou garantovanou nezávislosťou súdnictva. „Uvedomujem si ale závažnosť situácie a nad rámec svojej pôsobnosti som informoval podávateľku o možnosti opakovane podať žiadosť o prepustenie z väzby, v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Zároveň bola podávateľke poskytnutá právna analýza v súvislosti s pobytom tehotných žien vo väzenských zariadeniach“ uvádza Róbert Dobrovodský, verejný ochranca práv. Práva tehotných žien vo väzbe Prepustenie ženy z dôvodu tehotenstva právna úprava umožňuje jedine u odsúdených žien vo výkone trestu odňatia slobody, nie u obvinených žien vo väzbe. Zákon o výkone väzby sa tehotenstvu venuje len okrajovo, a to otázke ubytovania a disciplinárneho trestu. Neupravuje však špecifické podmienky pre tehotné ženy. To vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré je prípustné len ak sleduje legitímny cieľ a je primerané.

„Hoci je ochrana spoločnosti legitímna, je nutné posudzovať aj primeranosť a nevyhnutnosť väzby u tehotných žien. Súdy by mali okrem verejného záujmu zohľadniť aj ich zraniteľné postavenie a dostupnosť adekvátnej starostlivosti v ústave. Právo na ňu spadá pod právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach)“ hovorí verejný ochranca práv. Praktická pripravenosť ústavov na výkon väzby tehotných žien je sporná (napr. poschodové postele, presuny do nemocnice, nedostatok pohybu a stravy). Súd by mal tieto faktory zvážiť a väzbu tehotnej ženy považovať za krajné riešenie (ultima ratio), ak nie je možné zabezpečiť ochranu spoločnosti inak (napr. náramok, probačný dohľad). Na rozdielne zaobchádzanie s obvinenými a odsúdenými poukázal aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí zo dňa 13.12.2011 v prípade Laduna proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 31827/02), hoci v tomto rozhodnutí išlo o návštevy. Rozsudok zdôrazňuje, že osoby vo väzbe požívajú prezumpciu neviny a mali by mať prinajmenšom rovnaké práva ako odsúdení. Európsky súd pre ľudské práva zároveň uviedol, že uložené obmedzenia musia byť nevyhnutné v záujme výkonu spravodlivosti alebo z dôvodu bezpečnosti ústavu na výkon väzby.

Odporúčania medzinárodných inštitúcií: Nutnosť alternatívy k väzbe pre tehotné ženy Európsky výbor na zabránenie mučenia (ďalej len „CPT“) a Úrad OSN pre drogy a kriminalitu (ďalej len „UNODC“) zdôrazňujú potrebu uprednostňovať alternatívy k väzbe pre tehotné ženy. CPT vo svojich zisteniach a odporúčaniach k väzneným ženám, rovnako ako pravidlo č. 64 tzv. Bangkokských pravidiel UNODC uvádzajú, že obmedzenie osobnej slobody tehotných žien (alebo žien s deťmi odkázanými na ich starostlivosť) by malo byť krajným riešením, a to len v prípadoch závažných alebo násilných trestných činov, kedy tehotná žena naďalej predstavuje nebezpečenstvo. Dôraz sa kladie aj na najlepší záujem dieťaťa a zabezpečenie vhodnej starostlivosti. Komentáre k pravidlám UNODC poukazujú na zraniteľnosť tehotných žien vo väzení z dôvodu stigmatizácie, neskúsenosti a nedostatočného vybavenia väzníc. Zároveň pripomínajú, že 8. Kongres OSN o prevencii kriminality a o zaobchádzaní s páchateľmi vyzval na obmedzenie ukladania väzby tehotným ženám a matkám s malými deťmi.