Pre Slovensko, ktoré patrí medzi najviac automobilovo exponované krajiny Európy, sa tak energetická politika prestáva dať vnímať ako „samostatný sektor“. Je to infraštruktúrna podmienka udržania investícií, exportnej výkonnosti aj pracovných miest.

Slovenská ekonomika je v európskom kontexte špecifická koncentráciou výroby vozidiel a subdodávateľských reťazcov. Práve preto je zraniteľnejšia voči dvom paralelným tlakom: klesajúcej konkurencieschopnosti Európy v porovnaní s USA a Áziou a zároveň rastúcim nárokom na dekarbonizáciu výroby, ktorá sa v praxi často „prelieva“ do vyšších nákladov na energiu. 

Energetická kríza po roku 2022 ukázala, že priemyselné ceny elektriny a plynu vedia v Európe skokovo rásť a dlhšie zostávať nad úrovňami konkurentov. V dátach Eurostatu sa síce po vrcholoch krízy objavuje stabilizácia, no úroveň cien zostáva pre priemysel citlivá: priemerná cena elektriny pre stredne veľkých ne-domácich odberateľov v EÚ bola v 1. polroku 2025 okolo 0,1902 €/kWh a rozdiely medzi štátmi sú extrémne – od približne 0,0804 €/kWh vo Fínsku po 0,2726 €/kWh v Írsku.

Pre výrobné rozhodovanie v automobilovom a batériovom priemysle pritom už nestačí „mať elektrinu“. Rozhoduje jej cena, stabilita, emisná stopa a schopnosť siete zvládnuť nové odbery. Aj preto investori do batérií a elektromobility preferujú lokality s dostatočnou výrobou elektriny a zároveň s perspektívou rastu nízkouhlíkovej kapacity. Slovensko si túto logiku uvedomuje aj prakticky: projekt baterkárne Gotion/InoBat s avizovanou investíciou 1,2 mld. eur a plánovanou kapacitou 20 GWh ročne je explicitne viazaný na transformáciu domáceho automobilového ekosystému – a zároveň zvyšuje tlak na energetickú sústavu a potrebu ďalších kapacít.

Kľúčovou otázkou je, ako robiť dekarbonizáciu tak, aby nebola synonymom drahšej energie. V európskej realite to znamená súbežne rozvíjať jadro a obnoviteľné zdroje, modernizovať siete, posilniť flexibilitu (akumulácia, riadenie dopytu) a upraviť trhové pravidlá tak, aby tlmili cenové šoky. Nie je náhoda, že podnikateľské dokumenty – vrátane materiálov zamestnávateľských zväzov – tlačia popri klimatických cieľoch najmä na „cost-of-energy“ a na rýchlosť povoľovania.

V slovenskom mixe hrá jadrová energia strategickú úlohu. Nové bloky v Mochovciach a úvahy o ďalších jednotkách sú priamo motivované očakávaným rastom dopytu po elektrine, ktorý bude ťahaný elektrifikáciou priemyslu, dopravy a vykurovania. Reuters v roku 2025 pripomenul, že Slovensko po dokončení 3. bloku Mochoviec dosiahlo stav, keď ročná výroba elektriny prevyšuje domácu spotrebu, a zároveň pripravuje dokončenie ďalšej jednotky. Paralelne vláda hovorí o ďalšom jadrovom bloku v Bohuniciach s plánovaným výkonom približne 1 250 MW a horizontom okolo roku 2040, pričom odhady rezortu priemyslu pracovali s možnou cenou až do 10 mld. eur. Z pohľadu dekarbonizácie je jadro pre priemysel atraktívne najmä preto, že dodáva stabilnú, predvídateľnú elektrinu bez priamej CO₂ stopy a znižuje závislosť od dovozných fosílnych palív.

Zároveň však jadro samo osebe nevyrieši dve „úzke hrdlá“, ktoré dnes brzdia lacnejšiu energiu v Európe: pomalé povoľovanie a nedostatočnú sieťovú infraštruktúru. Pri obnoviteľných zdrojoch sa problém povoľovania stal kritickým. IEA upozorňuje, že v niektorých členských štátoch trvá povoľovací proces pri veľkých solárnych projektoch až päť rokov a pri veternej energetike až deväť rokov, čo priamo ohrozuje napĺňanie cieľov a zvyšuje investičné riziko. Európska legislatíva sa to snaží lámať: novela smernice o obnoviteľných zdrojoch (RED III) zavádza časové limity povoľovania – napríklad 12 mesiacov pre projekty v tzv. akceleračných zónach a spravidla dva roky mimo nich (s definovanými možnosťami predĺženia). Pointa je jasná: ak EÚ chce viac lacnejšej nízkouhlíkovej elektriny, musí z procesu urobiť „priemyselnú linku“, nie právnický maratón.

Pre Slovensko to znamená veľmi konkrétnu agendu: upraviť regulačný a povoľovací rámec tak, aby sa dali OZE budovať rýchlejšie, bez nadbytočných duplicít a s predvídateľnou dĺžkou konaní. V tomto duchu ide aj dokument Republikovej únie zamestnávateľov „Konkurencieschopné Slovensko“, ktorý pracuje s potrebou odstraňovať zbytočné bariéry pri rozvoji obnoviteľných zdrojov a modernizácii energetiky. Dôležité pritom je, aby sa zjednodušovanie nestratilo v technickej debate: pre priemysel je rýchlosť povolení rovnako ekonomická veličina ako cena kapitálu, pretože rozhoduje o tom, či sa projekt vôbec „zmestí“ do investičných cyklov.

Druhá veľká brzda je sieť. Bez posilnenia prenosovej a distribučnej infraštruktúry bude rast OZE aj elektrifikácie narážať na fyzické limity, preťaženie uzlov a rastúce systémové poplatky. V strednej a východnej Európe sa čoraz viac hovorí o potrebe koordinovaného plánovania a investícií do sietí; tlak na posilnenie prenosových a distribučných sústav sa objavuje aj v regionálnych policy materiáloch. Slovensko tento problém vidí aj v praxi v debate o modernizácii a flexibilite sústavy – napríklad pri projektoch hybridizácie existujúcich zdrojov: Európska komisia podporila štúdiu, ktorá má posúdiť doplnenie batériového úložiska k prečerpávacej elektrárni Čierny Váh a modernizáciu časti zariadení. Takéto projekty samy osebe nevytvoria „novú výrobu“, ale zvyšujú schopnosť sústavy zvládať špičky, integrovať OZE a znižovať náklady na vyrovnávanie.

Čítajte aj:

Daňovo-odvodový klin brzdí priemysel: prečo Slovensko potrebuje európsku harmonizáciu a dereguláciu práce

Bezpečnosť je nová ekonomika: Zamestnávatelia tlačia na obranu, energie a jednotný trh

AI a IoT dokážu šetriť energiu aj stabilizovať sieť. Narážajú však na regulácie

Samostatnou kapitolou je trh a cenotvorba. Európska komisia pri reforme dizajnu trhu s elektrinou otvorene pomenúva cieľ znížiť závislosť účtov firiem a domácností od krátkodobých šokov a posilniť využívanie dlhodobých kontraktov (PPA) a dvojstranných kontraktov na rozdiel (CfD), ktoré stabilizujú ceny a zlepšujú investičnú predvídateľnosť. Pre priemyselné podniky v energeticky náročných odvetviach je to praktická vec: dlhodobý kontrakt na elektrinu je často rozdiel medzi investíciou „áno“ a „nie“, najmä keď sú investície kapitálovo ťažké (nové linky, elektrifikácia procesov, batériové závody).

Ak sa k tomu pridá plynárenský trh, vodík a biometán, vzniká ďalšia rovina: priemysel potrebuje nielen elektrinu, ale aj molekuly – ako palivo, surovinu a flexibilitu. Preto má zmysel, aby EÚ a Slovensko rozvíjali aj nízkouhlíkové plyny a infraštruktúru pre vodík a biometán, nie ako „doplnok“, ale ako súčasť bezpečnostnej a nákladovej architektúry energetiky. Rovnako platí, že štruktúra prenosových a distribučných poplatkov sa bude musieť prepracovať tak, aby systémové náklady nezabíjali elektrifikáciu práve vtedy, keď ju Európa politicky požaduje.

Zhrnutie je nepríjemne jednoduché: transformácia automobilového priemyslu sa na Slovensku rozhodne aj v rozvodniach, povoľovacích konaniach a v zmluvách na elektrinu. Ak má krajina udržať investície v ére elektromobility a batérií, potrebuje lacnejšiu a stabilnejšiu energiu, rýchlejšie povoľovanie nových nízkouhlíkových zdrojov, masívnejšiu modernizáciu sietí a trhové pravidlá, ktoré znižujú volatilitu. Bez toho sa dekarbonizácia môže zmeniť na priemyselnú penalizáciu – a práve to je scenár, ktorému sa Slovensko ako priemyselne najexponovanejšia ekonomika v regióne musí vyhnúť.

Tomáš Lemešani

Všetky články autora aj s bonusmi nájdete na jeho Substack

Ak považujete texty Biztweetu za prínosné, venujte akýkoľvek dar na:

Číslo účtu: 1027300577/5500
IBAN: CZ1455000000001027300577
BIC/SWIFT: RZBCCZPP

Independent Media Publishing s.r.o. - Analýza, Case study, Policy paper

Pre konzultáciu a objednávku služieb píšte na kontakt@businesspr.eu, alebo independencetl@protonmail.com