Kým Európska únia sa v posledných rokoch snaží dokončovať jednotný trh, znižovať bariéry mobility pracovnej sily a zjednocovať pravidlá v kľúčových oblastiach, Slovensko má priestor byť výrazne aktívnejšie pri harmonizácii daňovo-odvodových systémov aj pri modernizácii pracovnej legislatívy. Nie v zmysle „odovzdať suverenitu“, ale naopak – v zmysle ubrániť konkurencieschopnosť domácich podnikov a presadiť pravidlá, ktoré budú pre firmy predvídateľné, jednoduchšie a menej nákladné.

Dnes totiž platí, že vysoké odvody a dane z práce vytvárajú pre slovenský priemysel a služby nevýhodu nielen voči globálnym konkurentom mimo EÚ, ale často aj v rámci samotnej Únie, kde sa náklady práce líšia nielen mzdami, ale aj odvodovou architektúrou. 

OECD v publikácii Taxing Wages 2025 uvádza, že tzv. „tax wedge“ (daňovo-odvodový klin) pri priemernom slobodnom zamestnancovi bez detí na Slovensku vzrástol z 41,7 % v roku 2023 na 42,6 % v roku 2024. Priemer OECD bol v roku 2024 na úrovni 34,9 %. Inými slovami, Slovensko sa v tejto metrike pohybuje výrazne pod priemerom vyspelých ekonomík a každé ďalšie zvýšenie klinu zhoršuje schopnosť podnikov konkurovať o ľudí, investície aj nové projekty.

Za týmito percentami je tvrdá realita mzdovej politiky firiem. Aj pri snahe zvyšovať čisté mzdy zamestnancov narážajú podniky na vysoké povinné príspevky. Pre ilustráciu: v praxi sa zamestnávateľské odvody v SR skladajú z viacerých komponentov, pričom samotné príspevky zamestnávateľa do sociálneho systému sú uvádzané na úrovni približne 24,4 % z odmeny (pri existujúcich stropoch na vymeriavací základ), k tomu zdravotné poistenie 11 % a úrazové poistenie 0,8 % bez stropu. Takéto nastavenie zvyšuje „celkovú cenu práce“ a tlačí firmy k opatrnosti pri prijímaní ľudí, pri rozširovaní výroby alebo pri presune aktivít do krajín s nižším klinom.

Práve tu vstupuje do hry európsky rozmer. Únia pri rešpekte k právu členských štátov nastavovať si vlastné dane používa harmonizáciu ako nástroj posilnenia jednotného trhu – typicky tam, kde rozdielne pravidlá vytvárajú bariéry alebo deformujú konkurenciu. Z pohľadu Slovenska je kľúčové, aby sa harmonizačné snahy v oblasti daní a odvodov nestali len „zjednotením povinností“ smerom nahor, ale aby mali v jadre ambíciu znižovať celkové zaťaženie práce a minimalizovať administratívne náklady podnikania. Inak povedané: ak má harmonizácia pomôcť, musí postupne zmenšovať rozdiely v nákladovosti zamestnávania medzi členskými štátmi a zároveň tlačiť na efektívnejšie výberové a kontrolné mechanizmy – nie na vrstvenie nových hlásení, výkazov a duplicít.

Pre domácich vyjednávačov to znamená dve praktické úlohy. Po prvé, byť aktívny pri tvorbe noriem – s jasne pomenovaným slovenským záujmom: znížiť klin a zjednodušiť pravidlá, aby sa SR nestala „drahým ostrovom práce“ v regióne. Po druhé, citlivo a disciplinovane transponovať európske pravidlá do domácej legislatívy tak, aby Slovensko neprepadlo do pasce tzv. gold-platingu, teda pridávania ďalších národných povinností nad rámec minima. Pri podnikateľských nákladoch je totiž často rozhodujúca práve kumulácia drobných povinností, ktoré samy o sebe vyzerajú nevýznamne, ale v súčte tvoria významnú bariéru.

Znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia však nemá byť plošné a „bez smerovania“. Moderná hospodárska politika vie odmeňovať správanie, ktoré je spoločensky aj strategicky prínosné: investície do produktivity, výskumu a vývoja, vzdelávania ľudí, digitalizácie procesov alebo dekarbonizácie. Európske priority sú dnes nastavené tak, aby podporovali transformáciu priemyslu a energetiky, a preto dáva zmysel uvažovať o cieľových zvýhodneniach pre zodpovedné a výkonné podniky, ktoré preukázateľne prispievajú k strategickým cieľom. Takýto prístup je obhájiteľný aj verejne: nejde o „darčeky pre firmy“, ale o motiváciu pre investície, ktoré zvyšujú konkurencieschopnosť a budúce daňové príjmy.

S harmonizáciou a odvodmi však úzko súvisí aj druhá časť rovnice: deregulácia a modernizácia pracovnej legislatívy. Slovo „deregulácia“ tu netreba chápať ako oslabovanie ochrany zamestnanca, ale ako odstránenie neprehľadných, prekrývajúcich sa a administratívne náročných pravidiel – najmä v oblastiach, ktoré firmy zaťažujú najviac. Typickým príkladom je bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci (BOZP): v praxi ide často o robustný komplex povinností, dokumentácie, školení a kontrol, ktorý je pre veľké podniky zvládnuteľný, no pre malé a stredné firmy predstavuje výraznú záťaž. Európska agenda pritom už pracuje s cieľom znižovať administratívne bremeno aj cez digitalizáciu výmeny údajov. Európska komisia napríklad poukazuje na potenciál princípu „Once-Only“, ktorý má firmám pomôcť, aby tie isté údaje nemuseli opakovane predkladať rôznym úradom v rôznych procesoch.

Treťou vrstvou je mobilita práce. Jednotný trh nebude fungovať naplno, pokiaľ sa pracovníci a firmy budú „zasekávať“ na bariérach uznávania kvalifikácií, na administratíve sociálneho zabezpečenia, na rôznych režimoch hlásení a povinností pri cezhraničnom zamestnávaní. Európska komisia vo svojom reporte uvádza, že pracovná mobilita v rámci EÚ má stabilne vysoký význam: približne 10 miliónov občanov EÚ v produktívnom veku (20–64) žije v inom členskom štáte a v rámci roka sa stovky tisíc ľudí sťahujú za prácou – eviduje sa aj silný prvok „cirkulárnej“ mobility (odchody a návraty). Z pohľadu Slovenska je preto racionálne presadzovať zjednodušenie a zjednotenie pravidiel, ktoré firmám umožnia flexibilne dopĺňať kapacity aj cez hranice – najmä v regiónoch, kde je nedostatok ľudí a kde sa ekonomika bez dochádzania či presunov jednoducho nerozbehne.

Čítajte aj:

Bezpečnosť je nová ekonomika: Zamestnávatelia tlačia na obranu, energie a jednotný trh

AI a IoT dokážu šetriť energiu aj stabilizovať sieť. Narážajú však na regulácie

Slovensku chýbajú ľudia, nie príležitosti: ako môže v roku 2026 pomôcť pracovná migrácia a moderné technické vzdelávanie

Rovnakú pozornosť si zaslúži aj zamestnávanie ľudí z tretích krajín. Slovensko – podobne ako viaceré štáty EÚ – čelí kombinácii demografie a nedostatku špecifických zručností. V takom prostredí je dôležité, aby EÚ aj členské štáty postupovali jednotnejšie a predvídateľnejšie pri nastavovaní podmienok pre legálnu pracovnú migráciu. Zaujímavým indikátorom je napríklad štatistika EÚ k modrým kartám: Eurostat uvádza, že v roku 2024 bolo udelených 78 096 modrých kariet EÚ (po rekordných 89 055 v roku 2023). To ukazuje, že európske nástroje na prilákanie kvalifikovaných pracovníkov sú používané vo veľkom, no ich využívanie a praktická prístupnosť sa medzi krajinami stále líši. Aj preto je v slovenskom záujme tlačiť na harmonizáciu „možností a povinností“: aby firmy v celej Únii vedeli, čo môžu očakávať, v akých lehotách a s akými podmienkami – a aby nevznikali skryté konkurenčné výhody len vďaka rýchlejším či jednoduchším procesom inde.

Napokon, modernizácia pracovného práva by mala reflektovať zmeny v spôsobe práce. Hybridné režimy, projektová práca, flexibilnejšie úväzky a odmeňovanie viazané na výkon či výsledky sú čoraz bežnejšie. Ak legislatíva zostane „analógová“, firmy budú improvizovať, narážať na právnu neistotu a vyhýbať sa inováciám v organizácii práce. Slovensko pritom nemá dôvod vymýšľať koleso – vhodné je sledovať trendy a legislatívne riešenia v najúspešnejších ekonomikách EÚ a preberať to, čo funguje: jednoduchšie pravidlá pre flexibilné formy práce, jasné rámce pre plánovanie pracovného času, digitalizované HR povinnosti a zrozumiteľné štandardy, ktoré chránia zamestnanca bez toho, aby dusili zamestnávateľa administratívou.

Ak to zhrnieme, harmonizácia daňovo-odvodových systémov a deregulácia pracovnej legislatívy sú pre Slovensko v roku 2026 strategickou témou – nie technickou poznámkou na okraji. Vyšší daňovo-odvodový klin než je priemer OECD oslabuje konkurencieschopnosť, vysoké zamestnávateľské odvody zdražujú tvorbu pracovných miest a neprehľadná regulácia zvyšuje náklady na každé prijatie, zmenu či rozšírenie výroby. Odpoveďou nemá byť izolácia, ale aktívna európska politika: presadzovať minimalistické, jasné a vykonateľné normy bez gold-platingu, tlačiť na znižovanie bremena práce, digitálne zjednodušenie administratívy a odstránenie bariér mobility – či už v rámci EÚ, alebo pri zamestnávaní ľudí z tretích krajín. V prostredí, kde o investíciách rozhodujú percentá a týždne, je to rozdiel medzi ekonomikou, ktorá len dobieha, a ekonomikou, ktorá si dokáže udržať priemysel aj v ďalšej dekáde.

Tomáš Lemešani

Všetky články autora aj s bonusmi nájdete na jeho Substack

Ak považujete texty Biztweetu za prínosné, venujte akýkoľvek dar na:

Číslo účtu: 1027300577/5500
IBAN: CZ1455000000001027300577
BIC/SWIFT: RZBCCZPP

Independent Media Publishing s.r.o. - Analýza, Case study, Policy paper

Pre konzultáciu a objednávku služieb píšte na kontakt@businesspr.eu, alebo independencetl@protonmail.com