EÚ si v období rastu životnej úrovne a postupného uzatvárania environmentálne náročných priemyselných odvetví zvolila model, v ktorom sa ťažba a primárne spracovanie presunuli mimo Európy. Ťažiť sa stalo lacnejšie, jednoduchšie a menej politicky rizikové — pokiaľ to robil niekto iný.

Tento model však narazil na limit v momente, keď sa globálne dodávateľské reťazce začali po roku 2020 rozsypávať. Pandémia COVID-19, geopolitické napätia medzi USA a Čínou a následne ruská invázia na Ukrajinu odkryli hlbokú zraniteľnosť európskej ekonomiky. Dodávatelia strategických vstupov — často autoritárske štáty — začali využívať suroviny ako politickú zbraň. Prišli obmedzenia exportu, jednostranné zrušenia kontraktov a nová forma geoeconomického vydierania.

Európska komisia už v roku 2023 konštatovala, že EÚ je na dovoze niektorých kritických surovín závislá až na 90–100 %. Pri 18 zo 34 kľúčových prvkov vrátane vzácnych zemín, grafitu či horčíka pochádza viac než 80 % dodávok z jedinej krajiny — väčšinou z Číny.

V prípade lítia, ktoré je kľúčovým komponentom batérií, má Austrália dominantné ťažobné postavenie, ale jeho rafinácia prebieha z viac ako 60 % v Číne. V kritických segmentoch tak EÚ kontroluje len malú časť hodnotového reťazca.

Pandémia a vojna: koniec ilúzie „bezpečného dovozu“

Pandémia odhalila, že ani dlhoroční partneri nie sú spoľahliví v kríze. Rusko po roku 2022 prestalo byť stabilným dodávateľom energetických komodít. Čína začala obmedzovať export technologicky dôležitých materiálov: v roku 2023 zaviedla vývozné licencie na gallium a germanium — prvky kľúčové pre polovodiče a optoelektroniku. Podobne Indonézia v roku 2020 zakázala vývoz niklovej rudy s cieľom donútiť globálnych výrobcov batérií presunúť výrobu na jej územie.

Suroviny sa tak v rukách tretích krajín stali strategickým nástrojom presadzovania geopolitických cieľov. Európsky priemysel — od výrobcov elektromobilov až po zbrojárstvo — sa ocitol v situácii, keď mu chýba základná surovinová stabilita.

Európska reakcia: vlastné zdroje a reindustrializácia

Táto realita prinútila EÚ zmeniť paradigmu. Politika „začneme ťažiť inde“ už nefunguje. V roku 2024 nadobudol účinnosť Critical Raw Materials Act, ktorého cieľom je vybudovať sebestačnosť EÚ cez tri roviny: ťažbu, spracovanie a recykláciu.

Komisia už schválila 47 strategických projektov na území EÚ — od lítia v Portugalsku po volfrám v Španielsku či grafit vo Švédsku. Na tieto projekty je vyčlenených približne 22,5 miliardy eur, pričom projekty získali zrýchlené povoľovanie, privilegovaný prístup k verejnému financovaniu a zjednodušenú administratívu.

Cieľ do roku 2030 je ambiciózny, ale nevyhnutný:

• 10 % domácej ťažby celkovej spotreby strategických surovín,
• 40 % spracovania v rámci EÚ,
• 25 % recyklácie.

Ak sa tento cieľ nepodarí naplniť, hrozí, že EÚ stratí konkurencieschopnosť vo všetkých budúcich technologických vertikálach — elektromobilita, energetika, obrana, letectvo, polovodiče.

Slovensko: dôležitý hráč aj rizikový pasažier

Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré na kritických surovinách závisia najviac, no historicky investovali najmenej do ich spracovania či recyklácie. Ekonomická štruktúra je postavená na automobilovom a batériovom priemysle — segmentoch, ktoré potrebujú lítium, grafit a nikel.

Získanie stabilného prístupu k týmto prvkom môže rozhodnúť o tom, či automobilky na Slovensku prežijú transformáciu na elektromobilitu. Podľa údajov Battery Europe Slovensko spotrebuje pri výrobe batériových komponentov viac než 13 % grafitu v rámci EÚ, avšak 0 % domácej produkcie. Závislosť je úplná.

Čítajte aj:

Malé a stredné podniky sú v centre AI transformácie. EÚ chce ich úlohu posilniť

Zákon o digitálnych službách môže brzdiť inovácie. Zvýhodňuje veľkých hráčov

Gatekeeper dilema: Prečo môže Digital Markets Act brzdiť európsku digitálnu konkurencieschopnosť

Zrýchlené povoľovanie strategických projektov, granty a európske garancie môžu Slovensko urobiť atraktívnejším pre investorov. Napríklad Poľsko v roku 2022 prilákalo investíciu 2,7 miliardy USD od juhokórejského LG Energy Solution práve preto, že ponúklo infraštruktúru a daňové stimuly.

Recyklácia a sekundárne zdroje: najrýchlejšie riešenie

Ťažba je politicky citlivá a environmentálne náročná. Recyklácia je naopak cesta, kde môže EÚ získať technologický náskok. Podľa IEA môže do roku 2040 až 30–40 % globálnej spotreby lítia pochádzať z recyklácie batérií. Európa má pritom silný výskumný sektor: Nemecko, Francúzsko a Fínsko už investujú do vývoja hydrometalurgických procesov.

Slovensko môže profitovať v dvoch oblastiach:

• Spracovanie odpadu z výroby batérií – vzniká už dnes a nie je legislatívne komplikované.
• Recyklácia použitých batérií – ťažšia legislatívne, ale s veľkým potenciálom do 10 rokov.

Systém podpory výskumu, granty Horizont Európa a novovznikajúce európske inovačné centrá ponúkajú Slovensku príležitosť, ktorú by pri správnom politickom vedení nemalo ignorovať.

Obrana aj pre obranný priemysel

Slovensko je dnes jedným z najvýznamnejších producentov munície v EÚ. Výroba je však strategicky závislá od volfrámu, horčíka a ďalších prvkov, ktoré z veľkej časti dovážame z krajín ako Čína alebo Kazachstan. Posilnenie dodávateľských reťazcov je nevyhnutné nielen pre ekonomiku, ale aj pre bezpečnostné záujmy.
Ak EÚ chce trvalo podporovať obranný priemysel, musí odstrániť paradox: európske zbrane nie je možné vyrábať bez materiálov kontrolovaných nedemokratickými režimami.

Kľúčom k úspechu nie je čakať na investorov, ale vytvoriť podmienky. Slovenská vláda by mala:

• predložiť do Bruselu široký zoznam projektov pripravených po technickej aj environmentálnej stránke,
• podporovať recyklačné a spracovateľské projekty,
• pomáhať iným členským štátom pri projektoch, ktoré majú väzbu na slovenský priemysel,
• vytvoriť jednotné kontaktné miesto pre investorov — podobné agentúram v Nemecku či Dánsku.

To všetko však musí byť sprevádzané spoločenským dialógom. Zrýchlené povoľovanie bez komunikácie s komunitami povedie k odporu. Ak však štát občanom vysvetlí, že ťažba alebo spracovanie lítia znamená udržanie tisícov pracovných miest, šanca na akceptáciu rastie.

Geopolitická realita je jednoznačná: práve tie krajiny, ktoré sedia na strategických surovinách, diktujú tempo technologickej transformácie. Európa je dnes závislá. Ak neprejde reindustrializáciou surovinovej politiky, bude importovať nielen suroviny, ale aj technologickú budúcnosť.

Ďalšie desaťročie rozhodne o tom, či EÚ ostane technologickým trhom, alebo sa stane technologickým výrobcom. Slovensko je v tejto hre nie periféria – ale priemyselné srdce, ktoré musí začať tĺcť.

Tomáš Lemešani, Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope

Všetky články autora aj s bonusmi nájdete na jeho Substack

Ak považujete texty Biztweetu za prínosné, venujte akýkoľvek dar na:

Číslo účtu: 1027300577/5500
IBAN: CZ1455000000001027300577
BIC/SWIFT: RZBCCZPP

Independent Media Publishing s.r.o. - Analýza, Case study, Policy paper

Pre konzultáciu a objednávku služieb píšte na kontakt@businesspr.eu, alebo independencetl@protonmail.com