Dôvod: Myslel si, že existuje dobrá smrť. Mýlil sa
Legálna samovražda ako biznis. Ukážka Kapitoly 10 z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.
Keď sa ráno prebudil, zmocnil sa ho zvláštny pocit. Hotelové izby obľuboval, no tentokrát nemal z otvorenia očí dobrý pocit. Najprv sa vyľakal, kde to vlastne je. Po rozpamätaní sa na zvláštnu príhodu z večera sa horkosť zobúdzania len znásobila. Nechcel si tým viac otravovať myseľ, a tak bez ranných hygienických rituálov rýchlo zmizol z izby a vydal sa výťahom do hotelovej reštaurácie.
Hoci mu to bolo v zásade jedno, uvedomoval si svoj nepatričný vzhľad. Trochu sa hanbil, a preto sa snažil ešte vo výťahu masírovať ustarostene pôsobiace kruhy pod očami. Márne. Po chvíli sa upokojil.
Personál hotelovej reštaurácie sa nad hosťom prejavujúcim znaky ranného znečistenia vôbec nepozastavoval. Hotel Prestige bol známy tým, že v ňom okrem diplomatov po náročných, často aj niekoľkonočných rokovaniach, rada hýrila najmä miestna smotánka. Poburovať ranný personál nemohla. Čašníci boli totiž zvyknutí, že dámy a páni neopustili interiér reštaurácie niekedy aj dva dni bez prestávky.
Napriek tomu sa starší, zjavne skúsenejší barman odhodlal navrhnúť zničenému hosťovi, sediacemu pri barovom pulte silnú kávu, sódu a výdatné raňajky, obsahujúce najmä energeticky objemné ingrediencie. Félix to uvítal. Sám bol prekvapený svojím ranným rozpoložením.
„Problémy v práci. To, čo som včera pustil z hlavy, na mňa dnes o to tvrdšie doľahlo,“ vysvetľoval ústretovému barmanovi.
Ten odpovedal iba úškrnom. Od manažmentu reštaurácie mal každý čašník, či barman, dobrý, rokmi overený, pokyn nepúšťať sa s hosťami do súkromných debát. Félix si to neuvedomoval a trápil obsluhujúceho ďalšími zbytočnými detailami.
Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku alebo na tomto linku
Po asi hodinu a pol trvajúcich ranných obradoch spojených s jedlom, čítaním aktuálnej tlače a cigaretou, konečne zvládol návrat do svojej izby. Nestrávil tam veľa času. Rýchla sprcha, veci ani nepobalil, spoliehal sa na pracovníkov hotela, ktorí sa o jeho batožinu postarajú ako vždy, keď tam prespáva. Behom pár minút už sedel v aute. Ako prvé sa rozhodol vybaviť to najnepríjemnejšie – navštíviť svoj dom. Telefonát s bezpečnostným pracovníkom ho však nepotešil.
„Momentálne som dostal pokyn vašej ceste domov zabrániť. Je to podložené informáciami od kolegov. Stále sú na mieste, pracuje sa na tom.“
„Ako je to možné? Veď včera ste nespomínali žiadne významné bezpečnostné riziká. Je to môj dom, nemôžete mi odopierať prístup doň! A to všetko pre nejakého nevydareného zlodeja, či špióna, ktorý ani nevedel, čo odo mňa potrebuje,“ odpovedal Félix pokojne, no prísne. Nespokojnosť bola viac ako zreteľná.
Odpoveď bola takisto pokojná. Informovania o skutočnosti, že prístup do domu je proste nemožný.
„Práve v tom je ten, ak to smiem tak nazvať, háčik. V noci objavili kolegovia niekoľko znepokojujúcich okolností vlámania do vášho domu.“
„Znepokojujúcich? Akých?“
„Nerád by som predbiehal. Nehnevajte sa, chápem, že vás oberáme o súkromie a pôsobíme tajnostkársky. Príďte, prosím, do sídla projektu. Budem vás tam čakať a všetko vám vysvetlím. Do telefónu by to okrem iného bolo aj nebezpečné.“
Félixovou reakciou bolo namosúrené prerušenie telefonátu a hromženie v aute, otáčajúcom sa smerom do práce.
„Čo to má znamenať?!“ kričal Félix hneď po tom, čo rozrazil dvere svojej pracovne a pri svojom stole zbadal muža, ktorému patril hlas v telefóne. Muža, posledné hodiny oznamujúceho samé nepríjemné správy.
„Teda, odpusťte moje rozhorčenie, ale snáď je pochopiteľné. Prakticky som prišiel o súkromie...“
„Rozumiem, no s tým, že by bolo na mieste, nesúhlasím. Snažíme sa vás len chrániť,“ zareagoval v danej chvíli defenzívny oponent rozčúleného manažéra.
„Dovoľte, aby som prešiel k veci.“ Félix len dychtivo s pokriveným obočím prikývol.
Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?
Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?
„Pri prvotných prehliadkach vášho domu sme nenašli nič zvláštne. Komplikácie prinieslo až následné vyšetrovanie podkrovia a okolia domu.“
Félix sa na muža, ktorého pomaly začínal pokladať za spolupracujúceho, zadíval začudovaným pohľadom.
„Na podperných trámoch v podkroví sme objavili namontované odpočúvacie zariadenia.“
„Čože?“ zareagoval prekvapený.
„Odpočúvacie zariadenie? Ako to? Veď si na bezpečnosť dávam pozor. Okrem toho mi dom preverujete v pravidelných intervaloch aj vy.“
„Áno, máte pravdu. Žiaľ, zdá sa, že sme jednoducho pochybili. Podkrovie bolo zrejme v poslednom období podceňované.“
„Nuž, mne je to v podstate jedno. V dome som sám a o firemných záležitostiach nehovorím ani s priateľmi,“ v mysli sa trochu tragikomicky pousmial, lebo dobre vedel, že ľudí, ktorých by mohol nazývať priateľmi, nepoznal viac, ako je prstov na jednej ruke. „Každopádne, predstava, že niekto počúval, ako si ráno robím vajcia s paradajkami ma veľmi neteší. Zistili ste, kedy a ako sa do môjho domu dostali?“
„Ešte nie. Práve to vyšetrujeme. To je dôvodom, pre ktorý vás tam teraz nemôžeme pustiť. Chceme zachovať šancu, že ak ešte existuje nejaká stopa, nájdeme ju. S najväčšou pravdepodobnosťou je to však pasé.“
Félix sa už správal značne pokojnejšie a chápavejšie. Súviselo to do značnej miery s vyčerpaním a pokročilou rezignáciou na osud danej situácie.
„A čo polícia? Pomáha vám?“
„Rozhodli sme sa, že bude lepšie a bezpečnejšie, keď si to vyriešime sami. Nebudeme dráždiť verejnosť. Skúsenosti na podobné vyšetrovanie máme aj tak vhodnejšie. Do odvolania bude lepšie, keď budete spať v hoteli. Nechali sme vám tam zaniesť nejaké osobné veci. Priebežne vás budeme informovať. Keď sa situácia vyjasní, vrátite sa domov. Nebude to trvať dlhšie ako týždeň,“ agent podával ruku naznačujúc, že už potrebuje odísť a náhlil sa do práce týkajúcej sa predmetného problému.
„Dobre dobre, tak sa mi teda ozvite, ja idem pracovať.“