Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Legálna samovražda ako biznis. Nezačne sa zneužívať? Ukážka Kapitoly 9 z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.

Ani ráno nebol jeho prvou myšlienkou večerný incident. Pomaly sa postavil z postele, vychutnal si klasické ranné rituály, dokonca doma pobudol o čosi dlhšie ako zvyčajne. Do zadnej časti pozemku sa presunul až tesne pred odchodom do práce. Otvoril bránu a detailne si prezrel jej vonkajšiu časť. Trochu ho prekvapilo, že nejavila žiadne známky poškodenia. Nárazy, ktoré počul museli byť silné. To, čo sa tam večer odohralo však pokladal za obyčajné vyčíňanie mladistvých grázlov. Znova ho pobavila spomienka na to, ako reagoval, keď započul zvuky. Neopatrné správanie pripísal prílišnému množstvu skonzumovanej whisky a svojej prchkej povahe. Do hlavy mu akurát nešla osoba sledujúca jeho okno.
V práci prišiel na iné myšlienky. Hoci narazil na kolegov, ktorých videl deň predtým na koncerte a počastoval sa s nimi patričným nepríjemným tichom, rozveselili ho dobré obchodné výsledky a tiež skutočnosť, že sa v novinách hádam prvýkrát za posledný mesiac nedočítal o škandáloch v projekte, ktorého bol súčasťou. Nálada sa mu nezmenila ani počas niekoľkohodinového sedenia nad spismi k prípadom, ktoré mal v ten deň posúdiť.
Musel sa prehrýzť väčším množstvom spisov než inokedy. Pre iné povinnosti totiž posledné dni túto činnosť zanedbával. Netešilo ho to. Chcel prípady uzatvárať tak rýchlo, ako sa len dalo. Síce si to klienti nikdy neuvedomovali, schvaľovanie povolení pre ich prípady trvalo v skutočnosti oveľa kratšie ako doba, v ktorej im bol výsledok oznámený. Félix, ako človek zodpovedný za posudzovanie, si bol však nedostatkov vedomý až príliš.

Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku alebo na tomto linku

Napriek tomu nikdy neschvaľoval možnosť, že mu vedenie pridelí partnera alebo aspoň zástupcu. Bolo to navrhované niekoľkokrát, ale jeho tvrdohlavosť a patrične povýšenecké ego nepovolili. Stále dôveroval len sebe samému. Vedel, že nie je lajdák a že na tom, aby sa každý prípad prešetril a rozhodol správne mu obzvlášť záleží. Výčitky svedomia mal jedine z toho, že si v poslednom čase mnohokrát pripustil vedomú laxnosť svojho prístupu k časovému horizontu vyšetrovania.
Vedome si dával so svojim podpisom načas. Korešpondovalo to s ďalším z jeho súkromných pravidiel. Keď sa do Choice púšťal, zaprisahal sa, že sa veľkosťou projektu a jeho prelomovosťou nenechá vtiahnuť a uchráni od neho aj svoje okolie, udrží si odstup. Nechcel sa stať chodiacim otrokom svojich materiálnych potrieb ani väzňom svojho ega. Takýchto individualít stretával v práci dennodenne viac než dosť.
Smutné bolo, že rokmi strácal hrošiu kožu. Čoraz viac prehliadal mantinely a keď sa dostal do časového tlaku, na pracovnom stole bol odrazu aj jeho súkromný život. Nikdy to nedokázal postrehnúť, nieto ešte pripustiť. Jeho blízke okolie vrátane priamych spolupracovníkov však jasne videlo, že sa na jednotlivé prípady vypytuje čoraz menej. Bolo to jednak pozitívnym predpokladom dôvery voči kolegom, jednak dôkazom jeho nesústredenosti. Prípady boli v zásade čoraz ťažšie. S narastajúcou publicitou sa o projekte dozvedalo stále viac ľudí. Medzi nimi boli často aj takí, ktorí zo zištných dôvodov skúšali lacno využiť služby spoločnosti. Aj preto nemal dôvod poľaviť z intenzity kritického posudzovania.
Félix nebol spokojný s tým, čo napĺňalo jeho myseľ. Prestávali ho tešiť radosti z minulosti, konal čoraz impulzívnejšie a strácal prehľad o tom, kam ako človek smeruje. Uvedomoval si to, a tak si sebou napriek suverénnemu vystupovaniu navonok prestával byť istý. Často menil nálady a tie sa premietali aj do jeho pracovného posudzovania. Miera nadhľadu však stále presahovala nad ostatných agentov a závažné chyby nerobil. Akurát si v záchvatoch sebaľútosti ubližoval aj pochybami.
Prehrabávanie stoviek často aj zanedbaných a dokrčených listov na jeho stole prerušilo zvonenie telefónu. Nemal to rád. Hoci svojim vekom patril medzi najmladší manažment, v tomto sa pokladal za starú školu a uprednostňoval jednanie z očí do očí.
Tentokrát to bola len sekretárka, ktorej hlas pre neho znamenal akýsi ostrovček pokoja, ponúkajúci číru istotu, ktorej nemal v poslednom čase v žiadnej oblasti života ani zďaleka dosť.
Z digitálnej škatuľky sa ozvalo: „V čakárni sedí Dmitrij Vlech s ešte jedným pánom.“
„Dmitrij Vlech?“ spätnou otázkou naznačoval, že nevie o koho ide.
„Ošetrovateľ manželov Komratovcov.“
„Aha a kto je ten druhý džentlmen?“ pre neho nezvyklým žargónom dával najavo, že dnes má dobrú náladu a nepokazí mu ju ani neočakávaná návšteva.
„Vzhľadom na to, že obaja páni neprišli v práve priateľskom duchu, sa mi nepredstavil. Ale podľa toho, o čom sa na gauči rozprávajú, by som povedala, že ide o právneho zástupcu pána Komratova alebo oboch manželov,“ odpovedala sekretárka neurčito.
Ako sa neskôr ukázalo, sekretárka predpokladala správne. Po chvíli k nej pristúpil jeden z nich, zjavne solídnejší pán v saku s kufríkom, a začal sa oháňať právnickou hantírkou použitou úplne mimo kontext. Poukázal na drzosť kompetentných, že ho nechávajú čakať tak dlho. Pridal aj zopár konšpirácií, vraj je to schválne, či na objednávku... Jednoducho, typický východoeurópan s pocitom nutnosti zastrašovania a neohrabanosťou miesto profesionality.
Toto správanie v konečnom dôsledku spôsobilo škodu len jemu samému.
„Ak sú páni netrpezliví, môžete im odkázať, že neohlásené návštevy z dôvodu časovej vyťaženosti neprijímam. Rád ich však vypočujem niekedy v priebehu budúceho týždňa. Ak o to požiadajú oficiálne, samozrejme. Vysvetlite im, prosím, že nie sú jediní. Aspoň budú mať pocit, že ich podozrenia o mojej zákernosti sú správne,“ povedal Félix sekretárke a položil telefón.
Vedel, že to nepochopí ako drzosť a neobával sa ani reakcii hostí. Bol zvyknutý na to, že jeho podriadení dokázali riešiť nepríjemné situácie profesionálne, seriózne a s nadhľadom.
Nič nenasvedčovalo tomu, že by to tentoraz malo byť inak. Asi tri hodiny strávil Félix čítaním spisov najrôznejších hrúbok, zvýrazňovaním viet a čítaním paragrafov z hrubých kníh, uložených na policiach v jeho kancelárii, porozhadzovaných na pohovke, či dokonca na zemi.
Hoci bol, čo sa práce týka, veľkým pedantom, do svojej poriadkumilovnosti to nijako nepremietal. Tento malý paradox si sám veľmi dobre uvedomoval. Preto bol vďačný, že jeho diskrétne recepčné nikomu nehovorili, koľko času musia denne tráviť upratovaním šéfovej kancelárie a triedením materiálov do jeho políc.
Na firemných večierkoch, či v spoločenských kuloároch projektu si mnoho ľudí vždy rado vyklebetilo nejaké tie pikošky o prozaickej stránke fungovania ich oddelenia, a práve preto si Félix cenil lojalitu a mlčanlivosť svojich podriadených. Nebol typom človeka, ktorý by vďaku dokázal prejavovať verbálne. Zamestnancom ju však každý mesiac s radosťou preukazoval na výplatnej páske. Nielen on, ale aj samotní pracovníci to pokladali za najideálnejšiu formu udržania harmónie na pracovisku.
Pracovný deň mu napokon zbehol. Ani nevedel ako. Vďačil za to svojej nálade. Prešetril niekoľko menej významných prípadov a vydal štyri súhlasy s vykonaním zákroku. Nič nepodcenil, rovnako ako ľudský život si vážil aj smrť. Vzhľadom k vnútornej pohode, ktorou v ten deň oplýval, bola pravdepodobnosť zlyhania minimálna.
„Ďakujem pani, s vami to dnes bola opäť hračka,“ lúčil sa cestou cez vrátnicu s recepčnou. Na tvári mu nechýbal úsmev, ktorý zamestnankyňa oplatila rovnakou kartou.
Pred východom z budovy počkal na svojho pridelenca. Každý z vyššieho manažmentu projektu bol totiž sprevádzaný bezpečnostným a komunikačným odborníkom. Ten nebol len klasickým osobným strážcom, ale aj poradcom v prípade, že by na dotyčného čakali zvedaví novinári, vyšetrovatelia alebo ak by potreboval narýchlo sformulovať právne čisté vyjadrenie pre legislatívneho znalca, pokúšajúceho sa nachytať manažment na hruškách a chytiť sa tak čo i len jedného nesprávne použitého slova.
Pred tým, ako bolo pridelenie tejto pomoci každému manažérovi schválené, sa to dotknutým zdalo až príliš pritiahnuté za vlasy. Za pravdu dali vedeniu vtedy, keď sa na nich začali množiť akési útoky... Právni poradcovia konkurentov, či ľudia zaplatení spoločnosťami, ktorým biznis Choice nie príliš voňal, sa často aj pod vymyslenou identitou s falošnými zámienkami pokúšali od pracovníkov projektu získať informácie, ktoré by mohli zavážiť pri niektorom z pokusov potopiť túto nepopulárnu loď.
Félix využil svoj doprovod len po auto. Pôvodne mal v pláne prehodiť s dotyčným zopár slov a zájsť s ním do centra. Ešte sa mu nechcelo domov. Napokon si to rozmyslel a solídne oblečenému pánovi pri svojom aute vzdialenom asi tristo metrov od budovy spoločnosti poďakoval. Ako vyššie postavený manažér mal možnosť odmietnuť túto formu pomoci, o čom vydal strážcovi písomné potvrdenie.

Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Kapitola 5.

Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Po krátkej formalite sa Félix vybral, ako o tom v práci s odkazom na nezvyčajný nočný incident vtipkoval, na miesto činu. Hoci si to nechcel priznať, jeho dobrá nálada utrpela na preplnených cestách a v zhone arogantných šoférov miernu ujmu. Okrem iného nebol práve najskúsenejším šoférom. Radšej využíval služby firemných šoférov. Sčasti to bolo kvôli láske, ktorú prechovával k podvečerným, či večerným pohárikom. Asi po hodine sa konečne dostal domov.
Bránu otvoril diaľkovým ovládaním. Vcúval do dvora. Trochu nešikovne, takmer pri tom zachytil jeden zo stĺpov podopierajúcich letnú terasu domu. Ešte pred tým, ako vystúpil z auta, opätovne zatlačil na jemne poškodený gombík diaľkového ovládania brány. Robil to podvedome. Nevedel prečo, no mal zvláštny pocit, necítil sa bezpečne. Naivne sa domnieval, že by pre prípadných lupičov predstavovala brána na dvore väčší problém ako vchodové dvere.
Aj k nim sa presunul nezvyčajne rýchlym krokom. Po odsunutí letnej sieťky proti hmyzu spred dverí, ktorú pre svoju lenivosť nedokázal odstrániť ani do polovice jesene, sa jeho podvedomé obavy zhmotnili. Hoci bezpečnostné dvere, ktoré mu nechali namontovať ľudia z firmy, neprejavovali žiadne známky poškodenia, boli pootvorené. Okamžite sa prejavila jeho napoly rozumná, napoly paranoická povaha. Nehral sa na hrdinu, nerozhodol sa vojsť ako filmový hrdina a s palicou v ruke pátrať po narušiteľovi.
Na prvý pohľad zbabelo, na druhý obozretne, obrátil pohľad za svoj chrbát a rýchlym krokom sa vrátil späť k autu. Sadol si. Zavrel dvere, zamkol centrálne zámky a bez váhania vytočil číslo polície. Z telefónu sa ozval operátor. Aj v napätej situácii dobre vedel, že článok o policajnej návšteve u jedného z hlavných predstaviteľov Choice by v súčasnej situácii nevyvolala práve najlepšiu publicitu. Po chvíľke ticha Félix položil...
Naraz si spomenul na firemnú bezpečnostnú službu a v telefónnom zozname vyhľadal číslo pracovníka, ktorému pred hodinou podpísal súhlas s tým, že sa o seba večer postará sám. Hovor netrval viac ako minútu a bezpečák bol na ceste. Na jeho odporúčanie Félix vycúval s autom na ulicu. Nie príliš ďaleko, aby mal prehľad o prípadnom pohybe v okolí domu. A nie príliš blízko, aby zamedzil prípadnému nebezpečenstvu.
Približne o dvadsať minút vedľa neho zaparkovali dve autá, z ktorých vystúpilo dohromady sedem ozbrojených mužov. Jedného z nich spoznal. Bol to ten, ktorého videl pred hodinou a pol. Ten, ktorému telefonoval. Vážne vyzerajúci strážnik mu gestom a mimikou naznačil, aby ostal v aute. Celá skupina sa posunula do dvora Félixovho domu. Jeden z mužov ostal stáť pri vstupnej bráne, ďalší sa posunul do zadnej časti pozemku k bráne na záhrade, jeden sa postavil pred pootvorené vchodové dvere a zvyšní štyria vošli so zbraňami v rukách do budovy.
Celá prehliadka trvala asi desať minút. Pripomínala študentskú párty. Zažínajúce a zhasínajúce svetlá, piskot, zvuky rozbitého skla. Po jej skončení jeden z chlapov na Félixa mávol rukou. Naznačil mu, že situácia je bezpečná a môže sa k domu priblížiť. Spravil tak s hromžením. Nepáčilo sa mu, že celé divadlo neušlo zvedavým susedom, postávajúcim pri svojich bránach.
„Nemusíte sa báť,“ prihovoril sa mu bezpečnostný pracovník, „je to zvláštne, ale cez vchodové dvere sa niekto dostal bez toho, aby použil silu. Ako iste viete, dvere vášho domu sme inštalovali my. Keďže dobre poznáme štruktúru ich zabezpečenia, vieme aj to, že pre bežného zlodeja by bolo ich otvorenie nereálne. Musel to spraviť profesionál, ale čo je horšie, musel to byť niekto, kto pozná nami používanú technológiu. Doposiaľ sme si mysleli, že sme jediní v regióne...“
Miesto úvah nad tým, čo mu pracovník vysvetľoval, sa Félix zvedavo opýtal, čo zmizlo.
„Nič, čo by sa dalo rozpoznať. Prirodzene, nepoznáme váš majetok, jeho usporiadanie. Najlepšie bude, ak si to prezriete sám.“
„Nie je to zvláštne? Prečo by sa ku mne vlúpal profesionál, keď nemal v pláne nič zobrať?“
„Možno hľadal nejaké dokumenty...“
„Nemyslím si. O to sa už v minulosti viackrát pokúsili. Každému ďalšiemu potenciálnemu záujemcovi musí byť predsa jasné, že si na to odvtedy dávam pozor a domov neberiem žiadne dôležité materiály.“
Vysoký muž v čiernom zalomil rukami a zdvihol ramená na znak toho, že tomu tiež nerozumie.
„Tak... poďme sa teda pozrieť, či predsalen niečo nevzali,“ povedal Félix a pohol sa k dverám.
Ďalší z mužov ho zastavil: „Na to budete mať čas zajtra. Situácia je síce bezpečná, avšak dom by sme radi preverili detailnejšie. Keďže šlo o skutočných profesionálov, musíme byť ostražití!“
Félixovi sa to absolútne nepáčilo. Celá predstava pohodového večera mu padla. Všetky okolnosti vlámania mu začínali byť ľahostajné, do popredia sa čoraz viac dostávala únava a potreba relaxu. Nevoňala mu ani predstava narušenia jeho súkromia, chlapov kontrolujúcich jeho osobné veci.
„A čo mám teda robiť?! Veď je skoro noc! Na pohovke v práci sa mi naozaj nechce spať. Pustite ma aspoň, aby som si vzal nejaké osobné veci, šatstvo na zajtra.“
...