Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Legálna samovražda ako biznis. Nezačne sa zneužívať? Ukážka Kapitoly 8 z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.

Kapitola 8

Do mesta, ktoré posledných päť rokov nazýval svojim domovom sa vrátil, až keď sa deň chýlil ku koncu. Zastavil sa ešte na hodinu v práci. Z pôvodného optimistického plánu, že sa pustí do linkovania nasledujúceho dňa však ostal len prehľad pošty a drobná korešpondencia. S ironickým úškrnom si v jednej chvíli uvedomil, že sa už bez svojej sekretárky v súčasnosti nedokáže zaobísť. Kedysi bol pri tom agentom na všetko. Okrem vyšetrovania prípadov si varil aj kávu, ba dokonca umýval riad vo firemnom dreze.

Dnes na také niečo ani nepomyslel. Áno, väčšina ľudí pokladá jeho postavenie za splnenie sna. Veď súčasné generácie sú vychovávané ako kŕmne zvery s jasným cieľom dosiahnuť obraz človeka, ktorý sa o seba nevie postarať, no ani to nepotrebuje. Aj on to tak v minulosti vnímal. Bol mladým intelektuálom. Keď si však privoňal ku korporátnej filozofii, razom vymenil predstavy o duševnej vyrovnanosti za predstavu blahobytu, vysokého spoločenského statusu a výberového vkusu. Napriek tomu v ňom ostal veľký kus človeka. Len ho už musel miestami hľadať. K správnej ceste ho viedli skôr jeho asociálne vlastnosti. Strata akejkoľvek naivity a tendenčného materialistického adorovania.

Ospalý sa vydal do centra. Pred tým ako mal začať koncert, na ktorý sa celý týždeň tešil, doprial svojmu telu prechádzku. Bol mĺkvy, ospalý a krok po kroku čoraz viac váhal medzi hudobným zážitkom a posteľou. Napokon ho však čerstvý vzduch a okoloidúci prebrali a vydal sa do starého divadla, ktoré slúži po rokoch ako koncertná hala.

Mal to tam rád. Prostredie bolo neformálne, no príjemné a imponovalo mu aj osadenstvo, ktoré tam akcie navštevovalo. Dalo sa povedať, že šlo o akúsi kultúrnu smotánku v alternatívnom slova zmysle. Na druhej strane mu trocha vadilo, že ho mnohí zo spomínanej smotánky ani po rokoch spoločných akcií nepoznali. Rokmi si uvedomoval pseudointelektuálny charakter mnohých dlhoročných postáv, ktoré v minulosti obdivoval. Keď bol v meste nový a ešte ani netušil o tom, že sa stane súčasťou takej, ako to sem-tam posmešne nazýval značkovej eutanázie, chodieval na toto miesto, aby sledoval piercingom posiate a v bezdioptricky okuliarnaté baby, chlapov s knihami pod pazuchami a v klobúkoch.

Myslel si o nich, že budú miestnou avantgardou, plní obsahu a prevratných myšlienok. Skrátka intelektuáli stratení v meste priemyslu, prachov a zlomenej morálky. Časom však pochopil, že väčšina z jeho vzorov žije u svojich mám, knihy pod pazuchami nevymenia ani po dvoch rokoch a nepoznajú ani to, aké morálne rozpory rieši súčasná spoločnosť. Napriek tomu všetkému mal rád uvoľnenú atmosféru, ktorá sa so spomínanou spoločnosťou spájala. Prerazenú hranicu tolerancie, všeobecný záujem a to, že keď niekomu šliapol na koncerte na nohu, miesto pästí zbadal úsmevy.

Koncert strávil klasicky v úzadí a s drinkom v ruke si rovnal myšlienky. Nefungovalo to natoľko, ako si myslel. Pri jednom z množstva kôl alkoholu zdvihol hlavu a v skupinke mladých ľudí spoznal kolegov. Väčšinu z nich tvorili jeho podriadení. Medzi nimi aj Lara a Merisa. Okamžite pocítil trápnu červeň v lícach. Napriek tomu, že mal o obe podvedomý záujem, vidieť ich nechcel. Nadväzovanie romantických vzťahov mu šlo lepšie v myšlienkach ako v reáli. Snažil sa to nahradzovať aspoň kvantitou pokusov, pokiaľ mu prišla do cesty takáto príležitosť. Keď si však uvedomil, že sa v jednu chvíľu stretli na scéne dva objekty jeho záujmu, nevedel kam ďalej. Ak sa bude venovať jednej, čo si pomyslí tá druhá? A takéto polemiky z neho robili v kľúčových spoločenských chvíľach šarmového mrzáka. Aspoň že to nahrádzal tým, ako sa k svojim potenciálnym partnerkám správal. Aj keď boli pri sebe, každej by zniesol modré z neba. To však v tento večer neplatilo. Mohol za to alkohol.

Hoci neboli, čo sa týka firemného statusu, ničím odlišné od zvyšku skupiny, ktorej boli v tej chvíli členkami, Félix vnímal Laru s Merisou inak. Prvú menovanú, lebo bola ako jeho sestra, najdôležitejšou ženou v jeho živote, a druhú, lebo ho priťahovala jej nevinnosť. Nikdy si to neuvedomoval, no tie dve by ho dokázali ovplyvniť viac než celá štátna prokuratúra. Ale hral sa na chlapa. To, že je emocionálne spracovateľný si pripúšťal len v slabších chvíľkach. Väčšinou bol mačom. Tým, ktorý ženu vlastne ani nepotrebuje. Na druhej strane, keď ho niektorá zo žien zamotala do svojich vlastných plánov, skôr, či neskôr to vycítil a vedel zo vzťahu s prehľadom hodným mýtických rytierov vycúvať.

On si síce dámy všimol, ony jeho asi nie. Bolo to milosrdné. Cítil sa trápne. Uvedomoval si totiž, že jeho prítomnosť kolegovia zámerne prehliadajú. V istom smere mu to aj vyhovovalo. Keď ho odzadu prekvapila rýchlym prejavom plným entuziazmu Merisa, dokázal na ňu zareagovať len trápnym vtipom, ktorý pre okolitý hluk zrejme ani nepočula. A aj keď pociťoval vnútorné chvenie, že za ním drobná kráska prišla, jeho nepochopiteľná hra na citového mrzáka zmrazila každý hrejivý tón, ktorý vychádzal z jej roztomilých úst.

Tváril sa, že zrušené rande, ku ktorému ju po namáhavej psychickej príprave vyzval, je už za ním. Áno zrušil ho. Jednoducho preto, že mu to pripadalo jednoduchšie ako celovečerné pokračovanie v hraní roly nedobitného.

Teraz mal ďalšie predstavenie. Zabudol na to a je nad vecou. Takto sa volala aktuálna scéna. Dokonca si to myslel aj sám a od slečny čakajúcej na konverzáciu odvrátil zrak. 
Zareagovala odchodom a opätovným pripojením k skupine, s ktorou prišla. Félix ďalej stál pri bare a tváril sa, že je mu samému dobre.

„Prečo si mi nepovedal, že sem dnes prídeš?“ opäť ho jedna zo žien prekvapila. Tentokrát Lara.

„Nevedel som, že tu budeš,“ odvetil.

„Aj tak sme sa dlho nevideli, mohol si sa ozvať... Robíš na tých Komratovcoch, čo?“

„Aj. Ale nechcem sa rozprávať o práci...“ po mierne podráždenej reakcii pokračoval pre pocit nutnosti vysvetľovaním. „Niekedy toho mám plné zuby. Je to smutné, ale musím to povedať na rovinu. Stále si myslím, že celý projekt vznikol na dobrej, vyslovene humánnej myšlienke pomáhať ľuďom v snáď najvážnejšej otázke ich života. Ľudia si to priam žiadali. Pamätáš sa na prieskumy? ...A teraz, keď sme im to dali, odrazu sme tí najhorší. Tí, čo sa živia utrpením druhých. Nie sú spokojní ani príbuzní, ani verejnosť. Keby sme do toho pred rokmi nešli, boli by sme zas zbabelci... Jednoducho mám pocit, že sme sa narodili s osudom zatratencov.“

Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku 

Mierne sa sčervenal. Uvedomil si totiž, že jeho až prílišná úprimnosť sa do danej situácie nehodila. Obrátil však do seba ďalší poldecák a všetko bolo v poriadku.

Prehliadal svoje čoraz väčšie bľabotanie. Ako a čo rozpráva prestávalo dávať zmysel. Lara navyše neznášala, keď pri nej používal amorfný, asexuálny a nepochopiteľný pracovný slovník. Pri formálnych výrazoch z Félixových úst vysychal každý z prameňov jej šancí na iné ako verbálne porozumenie ich osôb. On však netušil, že by mal svojimi rečami niečo ovlažovať. Neuvedomoval si, že žena, ktorú pokladá za samozrejmosť, chcela z tej samozrejmosti spraviť niečo viac. Preto sa nad tým nikdy nezamýšľal. Keby tak spravil, možno by ochotu privítal. 
„Nesmieš si prácu tak pripúšťať. Načo chodíš von? Na to, aby si to tu riešil ešte hlbšie ako v práci?“

Na Larinu, do veľkej miery vhodnú, narážku reagoval len ďalším úškrnom. „Vieš, pre mňa nie je Choice len prácou, ale myšlienkou, mojim dielom.“

„Ale no táák, spamätaj sa a buď chvíľu človekom aj ty. Stále si myslíš, že si lepší než my ostatní... Zostúp z tej veže alebo si v nej zhni...“ zahasila cigaretu a chladne odišla. Až teraz si samozvaný mačo uvedomil, že čosi prepálil.

Félixov večer oddychu sa tak razom zmenil na úsek dňa, ktorý mu pokazil náladu a aj samotnú chuť niečo s tým spraviť. Chcel sa len sebaľutujúc utápať v tom, čo načal. Za Larou, Merisou, ani ostatnými kolegami sa nevybral napriek pokorenej fľaši kubánskeho rumu. Za sprievodu Larinho nahnevaného a Merisinho nechápavého pohľadu odišiel z budovy, sadol do taxíka a zmizol vo svojej melancholickej zástere.

Tá ho napokon rýchlo prešla. Doma sa čiernych myšlienok zbavil. Mal na to svoje metódy. Po rokoch strávených pri nie práve najbežnejšej práci si v tom vybudoval patričnú prax.

Ďalšie kapitoly:

Kapitola 5.

Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Hrebienok uvoľnenia mu čoskoro z hlavy zrazilo písomné predvolanie na policajné vypočutie. Síce sa malo konať až o týždeň, nepáčilo sa mu, že sa nehrá podľa jeho pravidiel. Akoby nestačilo Dinisovo vypočúvanie. Ešte ho volajú aj tie nuly z okresu.

Po chvíľkovom stiesnenom pocite opäť hodil všetko za hlavu. No nie na dlho. Zvuk ohňa v krbe narušil silný nárazový hluk, na prvé počutie prichádzajúci zo zadnej časti domu, či dokonca vzdialenejšej časti malej záhrady, ktorou sa Félix v lete rád chvastal pred návštevami. Prvou trápnou reakciou bolo, že v dome zapol svetlo a pohol sa smerom k miestu pôvodu desivého zvuku.

Trvalo asi ďalších desať minút až sa so smiechom upokojil. Už-už sa chystal von overiť situáciu. Keď si cez rameno prehodil kabát, počul zvuk opäť. Razantnejšie. Opakovane. Kovová brána v tesnej blízkosti záhradného altánku. Bolo mu jasné, že tento zvuk musel spôsobiť človek. Túlavé psy a mačky by do nej tak razantne udierať nedokázali. S mobilom v ruke vybehol na poschodie. Opatrne, aby ho nepočul nikto, kto by mohol číhať pri vchode. Prešiel k malému klenbovému oknu. Po chvíli váhania nenápadne odhrnul záves a výkukal z tmy do tmy. Po chvíli blúdenia zrakom po okolí kovovej brány zachytil malý pohyb.

Vyznievalo to groteskne. Pohyb, ktorý zachytil patril osobe dívajúcej sa do jeho okien. Félix sa zľakol. Hodil sa na zem a s panikou v myšlienkach rozmýšľal, čo ďalej. Aby situáciu ešte viac zhoršil, vstal a pozrel sa ešte raz. Dosiahol priamy očný kontakt s mužom v kukle.

Po chvíli úzkostlivej paniky sa spamätal. Dokonca sa nad svojim správaním pousmial. Rozhodol sa nevytočiť telefónne číslo firemnej bezpečnostnej služby, ktoré mal nastavené v rýchlej voľbe. Najprv rozsvietil všetky lampy, ktoré dokázal na záhrade z interiérového bezpečia ovládať. Po chvíľke čakania usúdil, že dotyčného vagabunda, či súkromného detektíva (s tými sa kvôli svojej práci stretol už neraz) rozžiarené svetlo a strata inkognito statusu vystrašili. Opatrne odhrnul záves a asi dvakrát si zrakom detailne premeral horizont za domom. V porovnaní s predošlou panikou a strachom z nebezpečenstva pôsobila jeho následná odvážnosť kontrastne. Správal sa iracionálne, no pre neho dostatočne mužne.

Keď na záhrade nezbadal žiadny rušivý element, rozhodol sa situáciu overiť z blízka. Prehodil si cez rameno kabát a pomaly sa priblížil k zadnej časti záhrady. Už s miernym odstupom videl, že bezpečnostná brána je z vnútornej strany nepoškodená a určite aj hermeticky uzavretá. To, čo tam podozrivá osoba robila a v akom stave bola brána na druhej strane, ho pre túto chvíľu nezaujímalo. Vrátil sa dovnútra a uzavrel deň bezstarostne. Svoje spravil aj alkohol, ktorý večer vypil. Zaspal bez vážnejších problémov.