Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Legálna samovražda ako biznis. Nezačne sa zneužívať? Ukážka z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.

Kapitola 7

Po ďalšej cigarete sa Félix pomaly pozbieral, postavil sa a odišiel od stola. Takmer zabudol zaplatiť. Zabránil mu v tom len čašník, ktorý ho počas odchodu zastavil. Félix bol zvyknutý na osamelé návštevy reštaurácií. No kvôli predčasnému, nepochopiteľnému a pre neho možno trochu urážajúcemu odchodu nemeckej lekárky, mal tentokrát naponáhlo viac ako inokedy. Cítil sa nepríjemne. Nepokladal ju totiž len za respondentku, či odborníčku dôležitú pre jeho prípad. Nešlo ani o to, že si spolu vypili. Skôr ho trápila potenciálna aféra, ktorú si začal v mysli maľovať hneď po prvých pohľadoch. Stačilo mu málo. Malé iskry v očiach, prehadzovanie prameňov vlasov, či dvojzmyselný úsmev. Hoci vedel, že to nemusí nič znamenať, každý pozitívne ladený estrogén napĺňal jeho pľúca odhodlanosťou. Ženských sympatií sa jednoducho nevedel nabažiť.

Navyše, tentokrát objekt jeho záujmu vyzeral byť naklonený jeho farbistým predstavám. Veď načo inak by nemecká lekárka potrebovala trápne a nevhodne vysvetľovať, že jej manžel už vlastne ani nie je celkom jej manžel. Existuje už len na papieri. Bolo mu jasné, že keď sa žena do niečoho podobného pustí hneď pri prvom stretnutí, nepôjde o náhodu.

Celé sa to však paradoxne bilo s jeho miestami introvertnou povahou. Nevyhľadával ženy, ale keď sa ocitol v ich spoločnosti, menil sa na lovca.

Keď hotelovú kaviareň opustil, pred vchodom ho čakal šofér v služobnom aute. Félix si ani neuvedomil, že rozhovor s nemeckou blondínou trval niečo cez dve hodiny. Mierne sa začudoval, a čo u neho nebývalo zvykom, aj rozhorčil, keď zbadal, že šofér nečaká príliš ostražito. Čo ostražito. Driemal a mal zamknuté dvere. Jeho nadriadený preto musel chvíľu nedôstojne postávať pri aute a klopkať na šoférovo okienko. Z klopkania sa razom stalo netrpezlivé mlátenie, ktoré ospalca vytrhlo zo spánku. Félix už viac nestrpčoval pre oboch nepríjemnú situáciu, iba podriadenému daroval jeden mrazivo karhavý pohľad.

Ako ďalší cieľ cesty označil Americkú ulicu a hospic, kde sa mal stretnúť so zlým svedomím svojich posledných dní – manželmi Komratovcami. Tušil, že neschopnosť dostať sa k ich prípadu niekoľko dní po sebe nebude len pre časový tlak, v ktorom sa pohyboval. Hoci si to nechcel priznať, prípadu sa do značnej miery obával. Podľa poznámok si nebol istý ako rozhodnúť. Navyše, náhle onemela aj jeho intuícia. Na jednej strane výzva, na strane druhej obava zo samého seba. Tá sa v jeho mysli objavovala v istých intervaloch. Čo ak rozhodne nesprávne? Nikto mu na to nepríde, zastáva pozíciu, na ktorú nemá nikto dosah. A keby aj, čím by boli svetské sankcie oproti výčitkám, ktoré by prenasledovali jeho svedomie? Čo ak je Biblia skutočne niečo, čo vzniklo mimo ľudského chápania. V pekle sa večne smažiť neplánoval. Naopak, chcel žiť ako humanista a do značnej miery rešpektovať pravidlá, ktoré určuje kresťanstvo. Aj keď to v jeho postavení nebolo vždy možné. Už za samotnú náplň jeho práce by ho predsa v starom Jeruzaleme ukameňovali…

Cesta do hospicu, kde boli manželia Komratovci umiestnení, trvala takmer dve hodiny. Félix si ju skracoval čítaním tlače. V záverečnom úseku sa pokúšal alibisticky študovať poznámky k prípadu, ktorý šiel práve riešiť. Všetko, čo mohol doposiaľ zistiť, však už dobre ovládal a pri častých fajčiarskych pauzách, ktoré si u šoféra žiadal, to ani pri dôslednom štúdiu neprinášalo veľké výsledky. Šlo jedine o dôkaz jeho neistoty vyplývajúcej z protichodných informácií o prípade.

Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku 

Sám si to uvedomil a náhle zabuchol dosky so zviazanými dokumentmi, ktoré mu k prípadu nachystala sekretárka. Posledných desať minút len mlčky presedel a hľadel von oknom. Veď aj bolo na čo. Jesenná príroda na predmestí mala svoje čaro. Ani nevedel ako a so služobným vozom sa dostali k tabuli s nápisom Sofia. K hospicu sa prichádzalo po lesnej cestičke, lemovanej miestnym potokom. Zvuky lesa nebolo počuť. Na jeseň dominoval ceste iba šuchot lístia pod kolesami veľkou rýchlosťou sa rútiaceho auta.

Vozidlo vošlo do areálu. Veľký park, drahá mramorová dlažba, sochy, či fontána, to všetko hovorilo o tom, že nejde o klasický starobinec, ale zariadenie, kde svoje životy uzatvárajú starí a ťažko chorí prominenti.

Už bez šoféra prišiel k dverám kaviarne, zapálil si ďalšiu cigaretu a s nezvyčajnou trémou zavolal na číslo ošetrovateľa manželského páru, s ktorým sa mal stretnúť. Asi o tri minúty k nemu prikročili traja ľudia. Mladý sympatický muž strednej postavy a starší pár, z ktorého najmä ženská polovica nevyzerala zdravo. Manželia sa predstavili ako Igor a Mária Komratovci.

Ďalšie kapitoly:

Kapitola 5.

Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Spoločne si sadli do gýčovito zariadenej cukrárne, objednali si kávu a zákusky. Félix si v záujme odľahčenia situácie vybral za miesto stretnutia takéto infantilne pôsobiace prostredie zámerne.

Posledné dni mal myšlienky ponorené v mračnách ťažkých prípadov, ktoré na seba neviazali príliš pozitívnu energiu. Liečebne, v ktorých čakajú starí ľudia na smrť, mu nikdy nevoňali. Vzhľadom k jeho profesii a aj k životnému poslaniu paradox. Do rozhovoru sa preto nehrnul. Nevedel v akom stave môžu klienti byť a okrem toho im plánoval oznámiť negatívnu správu.
Rozhovor všetkých zúčastnených sa preto spočiatku viedol vo formálnom, no uvoľnenom duchu. Po chvíli prešiel Igor Komratov k veci.

„S manželkou sme s vami chceli hovoriť osobne, pretože sme boli oboznámení s obtiažnosťou rozhodnutia nášho prípadu. Vaši kolegovia, s ktorými sme doteraz svoju žiadosť konzultovali, už dva týždne nekomunikujú. Nevieme, ako si to máme vysvetliť.“

„Rozumiem,“ prikývol Félix a zároveň mu odľahlo, že sa iniciatívy chopil niekto iný.

„Problematika vášho prípadu sa nezdá byť niečím odlišná od iných prípadov podobného charakteru, s ktorými sme sa už stretli. Problémom je však právna napadnuteľnosť. Aj naša spoločnosť sa potrebuje chrániť ako sa dá.“

„Pane, s manželkou sme dosiahli bod života, keď nás už podobné svetské veci príliš nezaujímajú. So životom sa pomaly, ale isto lúčime a chceli by sme si byť istí tým, že pre nás nebude smrť len bolestivou bodkou za ťažkosťami, do ktorých sa dostaneme, keď budeme úplne bezmocne čakať,“ pritvrdil Igor Komratov.

Oboch manželov osud na sklonku života nemilo prekvapil. „Manželka Mária trpí rakovinou pľúc. Som len šťastný a vďačný Bohu za to, že je mi s ňou ešte stále dobre. Prekonali sme veľmi ťažké obdobie. Mnohonásobné ožarovania, chemoterapie, operácie. Bez výsledkov. Ja som na tom podobne. Lekári mi dávajú mizivú šancu na to, že sa dožijem najbližších volieb, nieto ešte ďalších pokusov o liečbu.“

„Hm, absolútne akceptujem vaše argumenty, pán Komratov. Ale problém ste, hoci nevedome, definovali sám. Mizivá šanca. To je práve to, čoho sa z právneho a morálneho hľadiska, vyznie to hlúpo, obávame. Podstatou našej činnosti sú totiž zákroky prevádzané klientom, ktorí sú v jasne neriešiteľnej situácii.“

Igor Komratov sa na tom zchuti zasmial. Jeho smiech však prešiel do kašľa a zvážnel. „Z počiatku sme boli plní nádeje. S naivným presvedčením sme nechali iných robiť „to, čo je dobré“. Dali sme si nahovoriť báchorky lekárov, rodiny, nášho okolia. Všetci od nás chceli, aby sme o naše životy bojovali, podstúpili liečbu, vraj niektorá jej metóda, hoci aj experimentálna, prinesie výsledok. Verili tomu tak silno, až sme tomu uverili aj my sami. A výsledkom bolo len to, že sme prišli o ďalší drahocenný čas. Miesto toho, aby som sa s manželkou prechádzal po pláži alebo trávil čas s vnúčatami na chate, boli moje dni naplnené produkovaním krvavých zvratkov v nemocničnej posteli. Ak mi tu chcete zase hovoriť o nejakej nádeji, alebo niečom podobnom, radšej si ušetrite námahu.“

Félix si zapálil cigaretu. Hneď na to ju však s ospravedlňujúcim gestom zahasil o tanierik pod šálkou kávy. To, že je v nefajčiarskej cukrárni si ani neuvedomil, ale, našťastie, mu myseľ stihla signalizovať, že oproti nemu sedí žena s rakovinou pľúc vo veľmi vážnom stave.

„Kvôli mne to hasiť nemusíte. Mňa už nenapraví nič. Keby som bola fajčiarkou, tiež by som si jednu dala“, zareagovala dôvtipne stará pani.

„Manžel chcel tlmočiť náš spoločný názor. A teda, že sme pevne rozhodnutí podstúpiť zákrok prostredníctvom vášho projektu. Všetko máme detailne naštudované a neveríme v žiadne zlepšenie. Nikto nás ničím nedokáže presvedčiť. Nechcem však, aby ste to vnímali ako depresívne postoje dvoch umierajúcich ľudí. Práve naopak. Strata falošnej viery v zázrak je tým najlepším, čo sa v našich životoch v posledných rokoch udialo. Konečne totiž máme niečo v rukách. Niečo čo je reálne a čo pokladáme za jediné zmysluplné riešenie nemilej hry nášho osudu.“
Félix chvíľu na úprimné vyznania manželov nereagoval, prehrabával sa v kôpke papierov, ktoré mal v doskách. Po chvíli vytiahol hnedý zväzok, ktorý otvoril na tretej strane a položil ho pred trocha bojazlivo pôsobiaci pár.
Popri tom, ako si Igor Komratov so zachmúreným obočím prezeral dokument začal vysvetľovať: „Toto je prepis hlavnej časti rozhovoru s vaším synom. Nechcel som vás rozrušiť, ale radšej pôjdem do čistej hry a nebudem nič zahmlievať. Rozhovory s členmi rodiny klienta robíme pri každom šetrení prípadu. Tentokrát však kontaktoval váš syn Vladimir nás. Prešiel si s nami detaily vášho zdravotného stavu, ako keby si ani neuvedomoval, že naši agenti disponujú kompletnou zdravotnou dokumentáciou. Záver celého rozhovoru bol však jasný. Vystríhal nás pred tým, aby sme vašej žiadosti vyhoveli. Zastáva názor, že vaša choroba nie je dostatočným dôvodom na to, aby, ako on sám povedal, oco s mamou hádzali uterák do ringu.“
Starému pánovi dokonca ukázal citovanú pasáž v texte zvýraznenú oranžovým zvýrazňovačom. „Týmto sa celý proces skomplikoval.“
„A to vás zastaví jediná námietka? Veď náš názor je hádam rozhodujúci,“ úprimne sa rozohnil aj starší, ešte stále žijúci, člen kedysi slávneho rodu.
„Prirodzene, že vaše prianie považujeme za rozhodujúce. Lenže rozhodujú tu aj iní. Stále podliehame legislatíve európskych orgánov a to ešte nehovorím o organizáciách, ktoré dozorujú nad dodržiavaním ľudských práv. Tie nám dýchajú na krk najviac. Váš syn nám totiž po prvom priateľskom rozhovore zopakoval svoje stanovisko ešte niekoľkokrát, a už nie v družnom duchu. Nechýbali ani výhražné reči o uplatňovaní našej právnej zodpovednosti.“

Igor Komratov sa uškrnul, „Typický Vlado. Dobre sme toho chlapca vychovali,“ s úsmevom sa pozrel na manželku. Tá mu iskru v očiach neopätovala.

Pokračoval: „Preštudoval som si aj podmienky našej zmluvy a nejaké prípady klientov, ktorých ste riešili v minulosti. Človek v mojom postavení sa vie dostať aj k takýmto archívom. Vždy som videl, že ste si svoje rozhodnutie dokázali vybojovať. Aj v prípade nepríjemných súdnych procesov. Zmluvy a celý proces máte legislatívne veľmi dobre podchytený. Pri jeho tvorbe ste odviedli naozaj dobrú prácu. V konečnom dôsledku stále zaváži slovo a rozhodnutie samotného klienta. Som ochotný zaplatiť aj viac, aby som vám poskytol akúsi zálohu na prípadné súdne obštrukcie.“

Félixa sa tento návrh trochu dotkol a akoby negoval predtým vyslovené slová chvály. „Nie, nie. Verte mi, že všetky podobné okolnosti máte zahrnuté v už aktuálnom sadzobníku. V podstate ste vystihli to, na čom staviame obhajobu našich rozhodnutí. Avšak, váš prípad sa vo svetle nových poznatkov ukázal problematický.“
„Akých poznatkov?” Vstúpil do rozhovoru aj ošetrovateľ.

„Do komunikácie s vašim synom vstúpilo aj naše právne oddelenie. Spočiatku sa všetko javilo ako pomerne jednoznačné a pre našu spoločnú vec pozitívne. Po niekoľkých konzultáciách sa však protistrana začala, myslím, že môžem pokojne povedať, vyhrážať tým, že napadne váš psychický stav. Po lopate povedané, napadne vašu schopnosť uvažovať o svojom stave triezvo, vašu svojprávnosť.“

Starého pána táto informácia veľmi rozhorčila: „Veď to je hlúposť. Ako mohla vôbec dôjsť reč na túto otázku? Dvadsať rokov som zamestnával tisícky ľudí a teraz sa tu ideme baviť o tom, či som blázon? To je nehoráznosť, bohapustá drzosť!“ Od zlosti sa takmer triasol a jeho pohľad tentokrát Félixa mrazili v zátylku.
„Pán Komratov. Rozumiem vašim pocitom,...“

„Nie, nerozumiete! Takto ma ešte nikto nikdy neurazil...“

Skôr ako sa nadýchol k ďalšiemu emočnému výlevu, Félix ho skúsene zastavil: „Prejavovanie vášho pohoršenia je v tejto chvíli úplne zbytočné. Choice stojí na vašej strane a verte mi, že na spomínaných konzultáciách s právnym zástupcom vášho syna odzneli z úst našej právnej zložky veľmi obdobné argumenty a do určitej miery aj emócie veľmi podobné tomu, čo sa tu predo mnou odohráva práve teraz. Do kariet nám však nezahrali okolnosti. Vašej schopnosti obhájiť sa neprospeli znalecké posudky psychiatrov z Moskovského ústavu duševného zdravia, či vyjadrenia psychológa z onkológie, ktorý mal na starosti vašu psychickú hygienu. Najväčšou komplikáciou však bolo to, o čom sme spočiatku ani nevedeli a neskôr sa nám to videlo nepodstatné – vaše patálie zo sedemdesiatych rokov.“

Igor Komratov sa po poslednej vete neupokojil. Na stoličku si sadol o čosi neistejšie a hanblivo sa sklopil zrak.

„O čom to tu hovorí?“ spýtala sa ho manželka.

„Brezniaky,“ odpovedal roztraseným hlasom.

„To je to obdobie, keď...,“ pozrela sa na neho spýtavo. Ani na ňu nemrkol, iba smutne prikývol na znak súhlasu.

„Ale veď to je už takmer tridsať rokov. To je nezmysel. Ako sa môže človek posudzovať na základe spätne získaných informácií spred niekoľkých desiatok rokov? Veď šlo len o krátke obdobie, kedy sa manžel dostal na križovatku, na ktorej sa ocitne každý človek. V jeho postavení obzvlášť...“

„Žiaľ, môže to zohrať rolu, ba dokonca aj kľúčovú. A čo sa týka tej, ako ste to nazvala, križovatky. Nemyslím si, že šlo o bežnú situáciu, s ktorou sa stretáva mnoho ľudí. Pr&a