Realita Kremľu: FSB organizuje vraždy na objednávku

Kniha zavraždeného Alexandra Litvinenka o metódach režimu Vladimira Putina v Česku a na Slovensku nikdy nevyšla. Prečítajte si exkluzívny slovenský preklad s podporou spoluatora Jurija Felštinského. V tejto kapitole sa dozviete o sérii nájomných vrážd, ktoré pre Kremeľ vykonala skupina agentov a ruských mafiánov.

Lazovského brigáda prijala v roku 1993 do svojich radov Uzbecké kvarteto. Všetci štyria členovia tejto skupiny boli Rusi narodení v Uzbekistane. Tiež boli bývalými príslušníkmi skupiny špeciálneho určenia. Podľa Vitalija Serdjukova, šéfa 10. sekcie Moskovského RUOP (Oblastného riaditeľstva boja proti organizovanému zločinu; pozn, prekl.), boli mimoriadne zdatní v zaobchádzaní so všetkými druhmi strelných zbraní a dokázali tiež zostrojiť silné výbušniny prakticky z čohokoľvek, čo mali po ruke. Špecializáciou týchto štyroch zločincov boli vraždy na objednávku. Podľa odhadu vyšetrovateľov bola táto štvorica zodpovedná za zhruba dvadsať útokov spáchaných v Moskve, Petrohrade, Lipecku, Tambove, Archangeľsku a ďalších mestách. Za vrahmi stál „hlavný dodávateľ“, niečo ako ich operačný manažér, ktorý prijímal objednávky. Pri takejto štruktúre bolo prakticky nemožné identifikovať klientov, ktorí si vraždy objednávali. Tschaj bol prvý, kto rozlúštil „uzbecký systém“, ktorý klientov vždy držal z obliga.

Členovia Uzbeckého kvarteta žili v jednom z domov na ulici Petrovka, blízko pri moskovskom sídle ministerstva vnútra. Obeťami zabijakov boli podľa všetkého niekoľkí ropní a hlinikárski magnáti, bankári a veľkopodnikateľia. Je dosť možné, že kvarteto bolo zodpovedné aj za vraždy viceprimátora Petrohradu Michaila Maneviča, generálneho riaditeľa ruskej verejnoprávnej televízie Vladislava Listjeva, predsedu Republikovej únie zamestnávateľov Olega Zvereva a mnohých ďalších. V každom prípade, podľa vyšetrovateľov RUOP sa s kvartetom čo do počtu obetí a „kvality“ ich práce mohla porovnávať jedine Kurganská brigáda. Kurganovci však vraždili prevažne „legitímnych kriminálnikov“ a bossov podsvetia.

Uzbecké kvarteto a Lazovského ľudia boli podozriví aj z toho, že z letiska Šeremetovo uniesli a neskôr zavraždili Felixa Lvova, ruského zástupcu americkej korporácie AIOC. Lvovova firma súperila o kontrolu nad Novosibírskym elektródovým závodom, ktorý bol hlavným dodávateľom elektród pre Krasnojarskú hlinikáreň (KRAZ). Koncom roka 1994 podpísal manažment KRAZ – vedený generálnym riaditeľom Jurijom Kolpakovom – zmluvu s AIOC, ktorá vtedy v Moskve úzko spolupracovala s Jugorského komerčnou bankou. Prezident banky Oleg Kantor a jeho zástupca Vadim Jafjasov plánovali získať KRAZ ako nového klienta a následne zarobiť veľké peniaze reštrukturalizáciou svojej banky tak, aby dokázala vyhovieť finančným požiadavkám firiem v odvetví výroby hliníka.

Rokovania prebiehali úspešne. V marci 1995 bol Jafjasov vymenovaný za zástupcu generálneho riaditeľa KRAZ pre zahraničný obchod. Lvov, ktorý už predtým spolupracoval s manažmentom KRAZ, medzičasom úspešne presmeroval tok prakticky všetkých surovín a produktov KRAZ-u cez AIOC. Zároveň už pracoval na tom, aby americká firma prevzala kontrolu nad Ačinskou hlinikárňou prostredníctvom odkúpenia 20 percent jej akcií. Dňa 10. apríla 1995, štyri dni pred valným zhromaždením akcionárov Ačinskej hlinikárne, ktoré malo na programe voľbu nového generálneho riaditeľa, bol Jafjasov zavraždený vo svojom aute neďaleko vchodu do svojho moskovského domu.

Je prirodzené, že Felixa Lvova to vystrašilo. Koncom mája vypovedal pred Štátnou dumou o ilegálnych operáciách s cieľom odkúpiť podiely v ruských hlinikárňach a tiež o zapojení uzbeckej a ruskej mafie do tohto biznisu. Z jeho apelu na verejnosť a úrady ale nevzišlo nič dobré. Popoludní 20. júla bol Oleg Kantor, prezident Jugorskej banky, dobodaný na smrť na pozemku svojej dače poblíž Moskvy. Pozemok s dačou mal pritom strážený 24 hodín denne. Koncom júla prišiel ďalší signál, keď neznámi páchatelia uniesli, no o pár dní zasa prepustili, šoféra z firmy Forward, ktorá patrila Lvovovi.

Dňa 6. septembra 1995 letel Lvov z moskovského letiska Šeremetevo do kazašskej Almaty. Po absolvovaní pasovej kontroly ho pristavili dvaja príslušníci FSK (Federálna služba kontrarozviedky; predchodca FSB; pozn. prekl.), ukázali mu svoje preukazy a odviedli ho preč. Svedkovia neskôr z fotografií identifikovali jedného z agentov FSK – vysokého, chudého muža s čiernymi vlasmi. Bol to „Ljocha“, jeden z Lazovskeho „bojovníkov“. Existuje dobrý dôvod veriť, že okrem Lazovského bol do únosu priamo zapojený aj Pjotr Suslov. Dňa 8. septembra našli telo Felixa Lvova ležať na kope odpadkov – len päť metrov od asfaltového povrchu odpočívadla na Volokolamskej diaľnici, 107 kilometrov od Moskvy. Utŕžil päť strelných rán. Vo vreckách mal 205-tisíc rubľov, preukaz člena dozornej rady Alfa banky a tiež preukaz ministerstva zahraničných vecí s Lvovovou fotografiou a falošným menom (Lvov totiž nemal nič spoločné s ministerstvom zahraničných vecí).

Vrahov z Uzbeckého kvarteta dolapili len náhodou po tom, čo lídra skupiny známeho ako Ferganec (čo znamená osobu z mesta Fergana) zadržali pri pokuse o prekročenie tadžicko-kirgizskej hranice s falošnými dokladmi. Kontrola záznamov ukázala, že „Ferganec“ bol hľadaný pre podozrenie z vraždy Maneviča. Pri výsluchu uviedol, že zvyšní členovia skupiny sa nachádzajú v Kirgizsku. V polovici júla 1998 zatkli aj „Fergancových“ komplicov a všetkých štyroch previezli za prísnych bezpečnostných opatrení do Moskvy. Miesto ich zadržania ostalo utajené.

V skutočnosti však petrohradská prokuratúra upodozrievala z Manevičovej vraždy inú petrohradskú kriminálnu skupinu, ktorá tiež pozostávala z príslušníkov špeciálnych jednotiek. Skupinu viedol 40-ročný bývalý práporčík Vladimir Biriušenko (známy ako „Práporčík“) a bývalý kapitán tankových vojsk Jurij Biriušenko (známy ako „Biriuk“). Vyšetrovateľom sa podarilo identifikovať skupinu koncom leta 1998. Dňa 21. augusta došlo takmer súčasne k pokusom o vraždu lídrov dvoch brigád z kriminálnej skupiny Žraloci – Razzuvaila a Losa. Obaja boli zároveň dôstojníkmi armádnych špeciálnych jednotiek. Prvý z nich bol smrteľne zranený pištoľou na chodbe domu na Ligovského prospekte. Vrah bol zamaskovaný ako bezdomovec za pomoci profesionálnych maskérov z filmového štúdia Len-film. Druhého lídra sa pokúsili vyhodiť do povetria v jeho BMW na Sverdlovskom nábreží rieky Nevy. Bomba však nebola dostatočne silná a Los prežil. Mohol teda vyšetrovateľom povedať o kom si myslí, že by mohol stáť za týmito zločinmi.

Borisov a Biriušenko v roku 1998 zorganizovali ďalšiu vraždu v Pskove. Jednalo sa o Izmorosina, ďalšieho lídra z brigády Žralokov. Vraždy dvoch kriminálnych bossov a pokus o vraždu tretieho boli spojené do jedného prípadu, pre ktorý bola zriadená špeciálna vyšetrovacia skupina pod vedením vrchného vyšetrovateľa Vadima Pozdnjaka.

Väčšinu členov brigády Jurija Biriušenka tvorili bývalí členovia špeciálnych jednotiek, ktorí sa naučili zaobchádzať so zbraňami na strelnici petrohradskej posádky. Ako neskôr ukázalo vyšetrovanie, riadni zamestnanci GRU a petrohradskej FSB ich naučili aj rôzne techniky vzdialeného sledovania osôb a odpočúvania telefónov.

Čítajte aj:

Litvinenkov príbeh. Aj agent vedel, že je niečo zlé

Litvinenkov príbeh. Aj agent vedel, že je niečo zlé

Každý z Biriušenkových bojovníkov bol vybavený najnovšou technikou: autom, pejdžerom, rádiotelefónom a vybavením pre špeciálne účely. Ich byty a autá boli registrované na mená iných ľudí. Každý bojovník mal niekoľko dokladov s rôznymi identitami, boli známi pod falošnými menami a na vzájomnú komunikáciu používali systém digitálnych kódov.

Krátko po neúspešnom pokuse o vraždu Losa vyšetrovatelia zadržali Borisova a jeho pravú ruku Sergeja Kustova (trénera bojových umení) a niekoľko ďalších radových bojovníkov, ktorí boli registrovaní ako manažéri sročky pod názvom Petrovského autocentrum. Po Biriušenkovi a členoch jeho tímu pátrali naprieč Ruskom – v Pskove, Vologde, Rostove a dedinách v Novgorodskej oblasti. Biriušenko sa dlho skrýval v Prahe, kde ho napokon zatkli s pomocou Interpolu a následne pod dohľadom ozbrojenej stráže previezli do Petrohradu. Vo väčšine preukázaných prípadov boli vraždy spáchané v chodbách budov.

Nájomní vrahovia pri nich použili široké spektrum zbraní – od pištolí TT, cez ostreľovacie pušky SVD až po domácky vyrobené výbušné zariadenia založené na plastickej trhavine. „Platy“ nájomných vrahov sa zvyčajne pohybovali medzi 200 a 500 dolármi, pričom za každú splnenú úlohu dostávali bonus 2-tisíc dolárov.

Vyšetrovatelia obvynili Borisova, Biriušenka a Kustova zo štyroch nájomných vrážd, banditizmu, vydierania a ďalších vážnych zločinov. Členovia skupiny boli podozriví prakticky zo všetkých veľkých vrážd spáchaných v Petrohrade a severozápadnom Rusku od jesene 1997. Špeciálne bola preverovaná ich možná účasť na vražde Maneviča a pokus o vraždu Nikolaja Aulova, zástupcu šéfa RUOP. Viacerí vyšetrovatelia, ktorí pracovali na tomto prípade, sú dodnes presvedčení, že odhalili len špičku ľadovca. Šéf vyšetrovacej skupiny Vadim Pozdnjak uviedol, že „keby nás uvoľnili z iných povinností, bez pochýb by sme odkryli aspoň desať ďalších zločinov spáchaných touto skupinou“. Lazovsky v roku 1995 založil skupinu podobnú Uzbeckému kvartetu.

Pozostávala z veteránov špeciálnych jednotiek „Viťaz“ a „Vympel“. Jej členmi boli Kirill Borisov, Alexej Sukaš (ktorý za svoje pôsobenie v Čečensku dostal medajlu za statočnosť a tiež niekoľko ďalších vyznamenaní ministerstva vnútra), ďalej Armen Šechojan a Pavel Smirnov. Jediné obvinenia, ktorým neskôr čelili pred súdom, súviseli s ich účasťou na nájomných vraždách.

Skupina pôsobila štyri roky a jej „dodávateľom“ bol zrejme Marat Vasiliev. V roku 1999 Vasilieva zatkli a odsúdili na 13 rokov ťažkej práce v trestaneckej kolónii. Bolo to za vraždu Alieva, vlastníka predajných stánkov na Ľublinskom trhovisku, z roku 1993 (toto bol jediný zločin, z ktorého bol Vasiliev usvedčený). Na jeseň roku 2000 bol následne zadržaný Borisov a po ňom aj ďalší muži zo špeciálnych jednotiek – Šechojan, Smirnov a Sukaš. Arzenál skupiny vyšetrovatelia objavili v Sukašovom byte. Jednalo sa o sedem samopalov, desať pištolí Makarov, dve pištole CZ MOD-83 vyrobené v Česku a nemecký revolvér Rohm. Keď sa v apríli 2001 v Moskve začal ich súdny proces, popreli všetky obvinenia, ktoré boli voči nim vznesené. Otázka ich možnej účasti, teda Lazovského účasti, na teroristických útokoch v Moskve zo septembra 1999 nebola vyšetrovateľmi či prokuratúrou ani len zmienená. Suprunenko mal totiž na pamäti neblahý osud svojho predchodcu Vladimira Tschaja a rozhodol sa, že nebude dávať FSB žiadne dôvody, aby sa ho zbavili.

Členovia skupiny Vympel teda boli obvinení z čisto kriminálnych previnení. Podľa obvinenia prokuratúry Marat Vasiliev dňa 21. mája 1996 navrhol Borisovovi a Sukašovi, že by si mali „vyriešiť veci“ s majiteľmi kaviarne a kebabárne Usadba, ktorá sa nachádzala 36 kilometrov od Moskvy. Bojovníci dorazili ku kebabárni o tretej ráno, poliali ju benzínom a zapálili. Keď majitelia kaviarne Gazarjan a Dulian vybehli z horiacej budovy, začali na nich strieľať z pištolí (no iba ponad hlavy, aby ich vystrašili).

Dňa 23. septembra zavraždili Dmitrija Naumova, šéfa talianskej firmy Dimex. Predával ropné produkty z Čečenska do zahraničia a inkasoval veľkú časť zo získaných výnosov. Naumov, známy pod prezývkou „Pijan“, sa v Rusku objavil len zriedka. Mal dvojité občianstvo a väčšinu času trávil v Taliansku. V máji 1996 však prišiel do Moskvy kvôli svojmu podnikaniu. Ubytovaný bol v hoteli Balčug-Kempinski, kde ho Borisov a Sukaš videli prvýkrát.

Dňa 23. septembra sa Naumov ukázal v Moskve opäť a tentokrát si rezervoval izbu v hotely Tverskaja. Sukaš okolo šiestej večer čakal na námestí Triumfalnaja – hneď pred stanicou metra Majakovského – kde od prostredníka dostal dve pištole TT aj s tlmičmi. Tie potom odovzdal Borisovovi. Vraha odviezol k hotelu Pavel Smirnov na „žiguláku“. Borisov vyšiel na štvrté poschodie, kde na chodbe narazil na Naumova a obratom spustil streľbu z oboch „búchačiek“ naraz. Všetkých päť nábojov, ktoré vystrelil, zasiahli obeť do hlavy. Cestou von z hotela ešte Borisov povedal strážnikovi: „Vo vašom hotely strieľajú ľudí a vy tu spíte.“ Strážnik sa rozbehol hore schodmi, zatiaľ čo Borisov nasadol do žiguláku a odišiel. O niekoľko dní neskôr už boli všetci zapletení do tejto vraždy v Čečensku.

Lazovského zatkli, no príslušníkov Vympelu nevyzradil. Skupina sa čoskoro vrátila do Moskvy a 11. júla 1997 na rozkaz Marata Vasilieva zavraždili generálneho riaditeľa firmy Harley Enterprises, Alexandra Bajramova, ktorý importoval do Ruska cigarety za privilegovaných podmienok. Podnikateľ sa nechcel podeliť o zisky z posledného obchodu, ktorý mu vyniesol 8 miliónov dolárov. Na Prvej Krasnogvardeského pasáži sa auto jedného z príslušníkov Vympelu vopchalo pred Bajramov Mercedes a zámerne tým spôsobilo, že Bajram narazil do ďalšieho auta (v ktorom sedeli vrahovia). Keď účastníci nehody vystúpili zo svojich áut, Borisov a Šechojan doslova rozstrieľali Bajramova na rešeto (Sukašova pištoľ sa zasekla).

Skupina sa opäť raz odišla na chvíľu ukryť do Čečenska, no v máji 1998 už boli späť, aby splnili ďalšiu objednávku. Bola ňou vražda generálneho riaditeľa spoločnosti Wind of the Century, Alexandra Redka, ktorý bol zároveň aj asistentom Alexeja Zueva, podpredsedu Liberálno-demokratickej strany Ruska v Štátnej dume. Dňa 18. júna dorazili vrahovia ku garážam na Kravčenkovej ulici, aby si počkali na obeť. Keď podnikateľ vyparkoval svoje auto a vystúpil, aby zatvoril garáž, Borisov a Sukaš začali strieľať. Redkova ochranka ich začala prenasledovať, no bývalých príslušníkov špeciálnych jednotiek sa im chytiť nepodarilo. Redko utrpel vážne zranenia, no prežil.

Dňa 25. júna 1998 bol zavraždený Petuchov, predseda mestského zastupiteľstva mesta Neftejugansk. Informácie zozbierané v priebehu vyšetrovacej operácie pod veľavravným názvom „Predátori“, viedli vyšetrovateľov k záveru, že vraždu si objednal Suslov a vykonal Lazovsky. Dňa 23. augusta 1998 Borisov a Sukaš zavraždili člena Lazovkského skupiny Dmitrija Zajkina zato, že Sukašovi ukradol veľkú dodávku drog. Sukaš o jednej ráno doviezol Zajkina do moskovskej štvrte Marino v aute značky Volga a zastrelil ho priamo tam v aute. Sukaš a Borisov odviezli telo do pustiny vo Verchnie Polja, kde ho rozsekali lopatou a pochovali. Hlavu hodili do rieky Moskva.

V roku 1998 zahájila činnosť aj Morevova špeciálna skupina. Zriadená bola vcelku bežným spôsobom. Morev bol príslušníkom ozbrojených síl, ktorý slúžil v Čečensku v samostatnom strážnohom prápore 8. pluku zvl&a

Odomknúť článok

Standard Biztweet Standard

  • 1 Kredit
  • Prístup k exkluzívnemu obsahu
Top

Biznis Biztweet Biznis

  • 5 Kreditov
  • Prístup k exkluzívnemu obsahu
  • Objednávka služieb

Golden Biztweet Golden

  • Získavate 10 kreditov
  • Prístup k exkluzívnemu obsahu
  • Objednávka služieb