Dôvod: Dokáže byť eutanázia morálna?

Legálna samovražda ako biznis. Nezačne sa zneužívať? Ukážka z knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.

Kapitola 4.

Ráno sa mu nevstávalo ľahko. Z bezsenného spánku ho prebudil piskľavý zvuk budíka, ktorý akoby chcel spraviť čiaru za bezstarostnou nocou a začať ďalší deň boja. Félix si konečne zajedol a alkoholom vyprahnutý žalúdok občerstvil viac ako litrom vody. Po prvej rannej cigarete a káve sa konečne cítil lepšie. Cestou do práce si však začal uvedomovať, že ho v ten deň čaká ďalšia ťažká úloha. Prípad manželov Komratovcov.

Rozhodol sa naň ešte chvíľu nemyslieť a vychutnať si každý malý kúsok príjemného pocitu, ktorého mu život v poslednom čase veľa neprinášal. Okolo sekretárok neprešiel bez slova. Nielenže sa im pozdravil, ale na chvíľu sa pri nich pristavil, prehodil s nimi slovo o plánovanom firemnom večierku. Chcel pôsobiť pokojne, veselo a nad vecou. Medzi sekretárkami bola totiž aj Lucia, mladá praktikantka, ktorej oheň v očiach oslovil hádam každého, kto sa na ňu pozrel. Hoci Félix nikdy nebol iniciatívny a Luciu ani neplánoval niekam pozývať, mal rád, keď si u žien uchovával istú šancu. Keď mal niekoľko ženských úsmevov v talóne, pripadal si istejší a jeho sebavedomie netrpelo samotou natoľko ako inokedy.

Hovoril o tom aj s Petrom. Opäť sa v tom prejavoval paradox jeho osobnosti. Na jednej strane pokladal Petra za strojcu mnohých svojich starostí a za človeka v nebezpečnom postavení. Pre neho. Na strane druhej to bol človek, ktorý ho v situáciach, kedy nevedel s kým môže hovoriť, nikdy neposlal späť. Vedel o jeho sexuálnych fiaskách, úspechoch i túžbach. Dokonca poznal každú z tajných predstáv o Félixovych kolegyniach. Keď mu napríklad povedal, že nedokáže dať príkaz niektorej zo svojich podriadených, Peter hneď poznal, o čo ide.

Ak odmietol komandovať mladú blondínu zo sekretariátu, poučil ho: „Videl som ťa, ako sa s ňou rozprávaš. Páči sa ti, keď ťa tá ženská komanduje. Je to vaša hra a obom sa vám páči. Nič jej neprikazuj, pošli svoju asistentku.” A takto Peter vyriešil množstvo Félixových dilem. Vedel, že za jeho hanblivou a introvertnou povahou sa skrýva veľká autorita. Jednoducho osobnosť, ktorej žena nevedela povedať nie.

Po tom, čo sa Félix usadil do pohodlného pracovného kresla, poprosil jednu zo starších sekretárok, aby mu priniesla prehľad dennej tlače. Počas listovania strán regionálnych, ale aj celoštátnych novín sa zameriaval najmä na kauzy týkajúce sa podsvetia, či športové a ekonomické správy. Bral to ako pracovný relax. Články týkajúce sa kauzy, do ktorej boli on a firma namočení zámerne ignoroval. Nechcel sa hneď ráno rozčuľovať. Okrem toho si už za obdobie existencie projektu zvykol na pravidelné podávanie nepodložených preexponovaných poloprávd médiami, zvyčajne zameraných na odsudzovanie aktivít alebo spochybňovanie morálnych základov legálnej eutanázie.
Prirodzene sa ho to veľmi dotýkalo, veď morálne kódexy projektu vytvoril prakticky on sám. Po ďalšej káve sa pustil do práce, akoby očami nestretol žiaden z titulkov a dal si zavolať dvojicu manažérov, ktorí ho pred pár dňami požiadali o pomoc.

Asi o minútu do kancelárie v sprievode sekretárky vkročila mladá žena a v tesnom závese za ňou muž v stredných rokoch. Hoci mal snáď o dvadsať rokov viac ako jeho kolegyňa, pôsobil neisto a vystrašene. Félix nemal rád napätú atmosféru, a tak ho upokojil prívetivým pozdravom a jemným vtipkovaním. Až keď sa všetci traja pohodlne usadili, premeral si aj mladú kolegyňu. Ženskú krásu vedel oceniť. Najmä tú prirodzenú a tej mala mladá agentka Klára na rozdávanie. Sympatie, ktoré z jej nadriadeného priam sršali, vycítila a schválne si v kresle ponaťahovala chrbát. Na to, aby sa Félixovi prihovorila, však guráž nenašla. Na svojich podriadených Félix pôsobil zvláštne tajomne. Mali z neho rešpekt.

Mysleli si totiž, že za jeho odmeranosťou sa skrýva vysoké ego a príliš kritický pohľad na ostatných. V tom druhom pravdu mali, jeho sebavedomie ale neodhadli. Síce nebol človek, ktorý by sa pri akejkoľvek kritike na svoju osobu zosypal. Fungoval psychoticky, toho, kto kritizoval, bez problémov odpísal, no jeho slová si dlho bolestivo pamätal. Určite nepatril medzi tých, ktorí púšťali názory ľudí druhým uchom von. Nebral ich na ťažkú váhu. Ale nekonečne dlho ich analyzoval.

„Nesmiete mať z prípadov strach. Viem, že ide o ťažké rozhodnutia. Na pamäti však musíte mať fakt, že to všetko robíme v záujme klientov. Predsudky verejnosti, či dokonca nevraživé reakcie vášho okolia musíte hodiť za hlavu a sústrediť sa na predmet nášho aj klientovho záujmu. Ja sám som neraz zažil situácie, pri ktorých neboli s rozhodnutím o prípade spokojní nielen ľudia, ktorí v prípade figurovali, ale napokon aj časť samotných klientov. Pri rozhodovaní o živote a smrti vznikne v každej ľudskej bytosti istá pochybnosť. Je to prirodzené. Kto by nad smrťou mávol len tak rukou...?“ odhodlal sa Félix svojich naproti sediacich hneď na úvod počastovať jednou zo svojich preslávených morálnych prednášok. Neboli síce také populárne ako tie Petrove, o všetkom a zároveň o ničom. Mali však váhu a hĺbku. Zasvätení to vedeli oceniť.

Svoje prednášky neviedol zámerne. Bol z tých, ktorí brali svoju prácu vážne a radi hovorievali na rovinu, čo si mysleli. Klára a jej už upokojený kolega len prikývli a neurčito na Félixa pozreli.

Ako prvá sa dialóg rozhodla začať Klára: „Je nám jasné, ako máme svoju prácu robiť. Práve preto sme sa rozhodli, že vás požiadame o pomoc. Pocit zodpovednosti a chladná hlava sú práve tými faktormi, ktoré nás priviedli k vám. Vieme, že máte na starosti viac zložiek firemnej politiky a staráte sa o väčšinu schvaľovacieho procesu. Vonkoncom sme nechceli plytvať vašim časom. Ceníme si, že ste nás prijali.“

Knihu Dôvod nakúpite najvýhodnejšie v našom eshope na tomto linku 

Aj keď sa Félix nerád vyvyšoval nad ostatných, slušnosť a vážnosť slečny, ktorá ich prejavovala zjavne na znak veľkej úcty voči nemu, pohladkala ego. Stále sa na seba rád pozeral ako na podstatného a rešpektovaného človeka, no pôsobil radšej v úzadí. Reakcie na lichôtky, či prehnané prejavy úcty nezvládal. Chcel situáciu nadľahčiť a uvoľniť. Nezniesol predstavu, že by vážnosť svojej aury znevážil nejakým nemiestnym vtipom alebo nevyžiadaným potykaním. Radšej gestom kolegovi naznačil, aby mu prípad, s ktorým si nevie dať rady predstavil.
Stále mierne rozpačito pôsobiaci muž vytiahol spis, zalistoval v ňom a spustil: „Klientmi sú Maria a Gustav Hollerovci. Náš zákrok žiadajú pre svojho syna. Ten je v psychiatrickej liečebni v nemeckom Mainzi. Dvadsaťpäťročný Richard Holler trpí maniodepresiou, schyzofréniou a kombináciou ďalších dvanástich závažných psychických porúch. Údajne trpí obrovskými mukami, ktoré nie sú len duševného charakteru, ale prerastajú aj do fyzickej bolesti. Jeho rodičov sme upovedomili o tom, že psychické problémy nie sú obsiahnuté v našich stanovách a zasiahnuť môžeme len v prípade, že je v ohrození samotný život. Napriek všetkému argumentujú tým, že ich syn nesmierne trpí a bolesti ho skôr, či neskôr privedú do hrobu. Chcú pre neho dôstojnú, rýchlejšiu, pokojnejšiu a menej dramatickú smrť.“

Klára si všimla isté trhliny v kolegovom opise prípadu, a tak sa zapojila ešte skôr, ako sa Félix nadýchol k odmietavému predslovu. „Dôležitým argumentom, ktorý použili a doložili ho aj papiermi od lekárov je to, že ako tvrdia pracovníci psychiatrickej kliniky aj nezávislý lekár, prípad Richarda Hollera je neriešiteľný a má tendenciu zhoršovať sa. Lekári potvrdili, že prežíva traumu porovnateľnú s vývojom smrteľných ochorení. Dôsledkom vnútorného rozvratu vraj dokonca spontánne krváca, vypadávajú mu vlasy, pomočuje sa, trpí únikom stolice a zvýšila sa mu lámavosť kostí. Keď sa rozruší, koža mu skôrnatieva a sama od seba zlieza. Jeho telo odmieta živiny a pri živote ho dokážu udržať len pomocou intravenóznej výživy.“
Félixa trocha zaskočila vážnosť aj farbistý popis drsného prípadu nežnou agentkou. Nikdy nepočul o tom, aby mali psychické problémy také masívne fyzické prejavy.
„A v tomto stave je permanentne? “ spýtal sa so zvrašteným čelom.

„Nie. Lekári si to nevedia vysvetliť, no jeho stav sa zlepšuje a zhoršuje v častých intervaloch. Podrobnú dokumentáciu nájdete priloženú v spise prípadu. Na konci mesiaca sa mu pravidelne zlepšuje stav v tom zmysle, že mu mierne dorastú vlasy a prijíma potravu. Musí však byť pod dohľadom lekárov a väčšinu času zafixovaný, pretože na konci tohto pozitívneho obdobia sa zvyčajne pokúša o samovraždu. Za posledný rok tak spravil štrnásťkrát, z toho desaťkrát na začiatku ďalšieho mesiaca. Na konci, nazvime to, šťastného obdobia. Po tom, čo sa jeho stav zlepšil,“ dodala Klára.

Félixovi sa rozžiarili oči. Mal rád ťažké prípady. Miloval pocit, keď si s výzvou dokázal poradiť. Chcel si v hlave doplniť mozaiku riešenia, ktorá sa mu načrtla ďalšími otázkami.

„Čiže práve preto to lekári považujú za beznádejný prípad so smrteľným koncom? A čo v Richardovi vyvolalo takéto závažné problémy?“

Tentokrát sa slova chopil kolega: „Áno. Považujú to za nezvyčajný, no stopercentne beznádejný prípad. To, čo v ňom tieto problémy vyvolalo nie je celkom jasné. Je to kuriózne, no všetko ukazuje na rozchod s priateľkou. Odborníci sa s takýmto vážnym klinickým prejavom syndrómu zlomeného srdca ešte nestretli. Pokúšame sa teda pátrať aj po ďalších možnostiach. Zastali sme však na mŕtvom bode. Nevieme čo ďalej. Aj keby sa nám podarilo objasniť príčiny a jednoznačne určiť dôsledky jeho problémov, charakter prípadu sa nezhoduje so schváleným etickým a morálnym kódexom, ktorý ste vypracovali. Odvážim sa tvrdiť, že sa tu naskytá istá možnosť vytvorenia precedensu. Preto sme za vami prišli.“

Félix uznanlivo pokýval hlavou. Ocenil prácu dvojice agentov. Zatiaľ čo iní z jeho podriadených by prípad okamžite zamietli, oni brali do úvahy širšie spektrum okolností. To dokazuje, že dokonale pochopili podstatu jeho myšlienok, ktoré zhmotnil v niekoľko sto stranovej publikácii firemnej etiky.

„Pozriem sa na to. Urobili ste dobre, že ste ma navštívili. Oceňujem a zapamätám si to. V prípade potreby konzultácie sa vám ozvem.“
Postavil sa a dvojicu odprevadil k dverám. Kláru jemne pridržal za ruku a šeptom ju poprosil, aby sa za ním zastavila, keď v práci skončí. Tá prikývla s ostýchavým úsmevom. Nevedela, či pôjde o prácu. Jej ženský inštinkt bol silný a z Félixových očí pomerne jasne vyčítala aj iné ako pracovné sympatie.

Ako firemný garant morálneho a etického kódexu spoločnosti Choice mal Félix každý deň na starosti množstvo povinností. V prvom rade schvaľoval každý z prípadov. Namiesto toho, aby sa k svojim povinnostiam postavil profesorsky a na písomné nariadenia o súhlase so zákrokom automaticky písal svoj podpis, každý z dokladov so stručným predstavením prípadu radšej dôkladne preštudoval. Aj keď svojim podriadeným veril, poznal ľudskú omylnosť.

Jej mieru chcel svojou zodpovednosťou čo najviac obmedziť. Keď sa mu niektoré riešenia alebo postupy nepozdávali, dokázal pri jednom prípade presedieť aj týždeň. Zazlievali mu to jednak samotní klienti, jednak investori a vedenie spoločnosti. V záujme každého bolo prípady čo najrýchlejšie schváliť. Orgán, ktorý Félix zastupoval, nebol príliš populárny. V konečnom dôsledku však boli policajné vyšetrovania ako prípad Sternová výnimkou. Vedenie si to dobre uvedomovalo, a tak si na vedúceho kontroverzného oddelenia nikdy nikto nedovolil.

Ďalšie kapitoly:

Kapitola 3.

Kapitola 2.

Po niekoľkých hodinách schvaľovania sa Félixov stôl zbavil tiaže spisov. Deň pokladal za úspešný. Pracoval len s pomerne jednoznačnými prípadmi, pri ktorých si bol rozhodnutím svojho oddelenia stopercentne istý.

Po chvíľke oddychu a cigarete vo firemnom bare sa rozhodol pustiť do ťažšieho sústa – prípadu Hollerovcov. Ako predprípravu prípadu si zvykol spísať taktiku, postup šetrenia. Inak tomu nebolo ani teraz. Po troch hodinách písania potrebných otázok sformuloval na papieri zoznam nutných stretnutí, či dokumentácie, ktorú musí vidieť. Zoznam potom bez slova odovzdal sekretárke. Neuvedomil si, že je to trochu drzé, bol zahĺbený v myšlienkach.

Aby sa konečne rozptýlil, surfoval na internete. Po chvíli sa však začal nudiť a zvažoval, že z kancelárie odíde aj napriek tomu, že čakal Kláru. Keď sa už pomaly dvíhal zo stoličky, do miestnosti vošla očakávaná návšteva. Félix sa pousmial na znak toho, že mu nevadí mierna neohrabanosť kolegyne, ktorá nezaklopala. Rozhodol sa, že nebude chodiť okolo horúcej kaše. Okamžite si s ňou potykal a bez toho, aby ju usadil, sa spýtal, čo robí v piatok večer. Neprekvapilo ju to. Na pozvania mužov už bola zvyknutá. Odpovedala, že v pláne nemá nič mimoriadne.

Hoci už mala dohovorenú schôdzku s bývalým priateľom, Félix ju lákal viac. Hoci ju nejako extra nepriťahoval, mala rada záhady. Dohovorili sa na spoločnom poháriku v kaviarni. Natešený Félix jej za to trápnymi gestami poďakoval a spoločne s mladou kolegyňou opustil miestnosť. Už sa s ňou nechcel rozprávať, cítil sa nesvoj.
Keď však vyšiel z budovy, pocítil silné euforické chvenie. Odmietnutia, ktorých v minulosti zažil viac než dosť, spôsobili, že každé prijatie pozvania na rande pokladal za neobyčajný úspech.

Nevšímal si ani neprijaté Larine telefonáty na svojom mobile. Odišiel domov, kde sa okamžite ponoril do perín a snažil sa nemyslieť na to, že ho na druhý deň čaká ďalšie sedenie s vyšetrovateľom Dinisom.