Venezuela: keď socializmus nevzkriesi ani ropa

Čo je mŕtve, nikdy nezomiera. Toto je príbeh, nie až tak veľmi fantastický, o nehynúcich návratoch ľúbivých spoločenských experimentov. Jedno koľkokrát už zlyhali.

Hrdinom tohto príbehu je Hugo Chávez, líder revolúcie, ktorá mala premeniť Venezuelu na robotnícky raj a model socializmu pre 21. storočie. V boji za tento sen si v prezidentských voľbách roku 1998 získal priazeň národa, ktorú už nikdy nestratil.

Svojou víziou, charizmou, citom pre potreby chudobných a najmä štedrými sociálnymi opatreniami. Nazvime ich balíčkami. Po devätnástich rokoch tento projekt predčil najdivokejšie očakávania. Niekdajší motor regionálnej ekonomiky skončil na pokraji bankrotu. Aj napriek tomu, že sedí na jedných z najbohatších zásob ropy na svete.

Nasledovník revolúcie, šuštiakový korunný princ Nicolás Maduro, možno nedosahuje Chávezových politických kvalít a ceny ropy tiež celkom nie sú, čo kedysi bývali. Maduro sa však tvárou v tvár kolabujúcej ekonomike a rozsiahlym demonštráciám drží princípov revolúcie. Prisľúbil, že sociálne práva ľudu bude vždy garantovať. Menšou trhlinou tohto plánu sa ukázalo, že už veľmi nemá za čo.

V šťastnom zvrate minulotýždňových udalostí sa možno Venezuele podarilo z okraja bankrotovej priepasti nateraz vyviaznuť. Rusko totiž v rámci bratskej výpomoci súhlasilo s výrazným zmiernením podmienok splácania zhruba 3-miliardového dlhu, ktorý krajine poskytlo.

Venezuela tým získala kriticky dôležitý manévrovací priestor pri omnoho komplikovanejšom snažení o reštrukturalizáciu svojich dokopy 140-miliardových záväzkov voči zahraničným veriteľom. Zopár teplých slov o dôvere sa ozvalo aj z Číny. Od oboch spojencov Venezuela za posledné roky získala miliardové pôžičky, ktoré tamojšiemu režimu pomáhali viac či menej udržiavať krajinu v chode. Najmä potom, ako sa ceny ropy v roku 2015 zrútili zo zhruba 100 amerických dolárov za barel na menej ako polovicu.

Žiadna výpomoc ani odpísanie dlhu však spásu priniesť nedokážu. Skutočný problém totiž nespočíva v nadmernom dlhu, ale v tom, ako sa k nemu krajina vôbec dopracovala. Pád cien ropy totiž tútu krízu nevyvolal, bol iba jej posledným klincom. Arabskí producenti si pre výnimočné prípady aspoň pripravili masívne rezervy v tvrdej mene.

Venezuela má po rokoch budovania socializmu akurát tak dieru v rozpočte a kolabujúcu ekonomiku. Hugo Chávez svojho času znárodnil tisícky súkromných firiem aj s ich aktívami, zaviedol štedré cenové dotácie a zameral ekonomiku predovšetkým na ťažbu ropy. A v procese úspešne obmedzil schopnosť ekonomiky produkovať čokoľvek iné.

Venezuelský rozpočet sa dnes takmer výhradne spolieha práve na príjmy z jej exportu. Výnosy z ropy Chávez aj jeho nasledovník úspešne rozdávali ľudu a svojim priateľom, ktorí vedeli zarábať vlastnou hlavou. Toľko k vytváraniu rezerv.

Čítajte ďalšie komentáre autora:

Talianske upratovanie: ozdravenie, či kopanec bankovej únii?

Štát hltá koľko vládze. Vie však čo s verejnými peniazmi?

Digitalizačná odysea. Zvládneme boj s byrokraciou?

Plánovaná ekonomika a politika štedrých cenových dotácií medzičasom skončili v nevyhnutnej kríze, ktorá uviedla do pohybu začarovaný kruh štátnych cenových regulácií a kapitálových kontrol, ktoré krízu prehlbujú ešte viac. To všetko s neblahým, no nie nepredvídateľným výsledkom: stagnáciou výroby a chronickým nedostatkom prakticky všetkého vrátane elektriny, potravín a liekov.

Obzvlášť ťažkým zásahom ľudovému zriadeniu sa stal nedostatok toaletného papiera. Údajnú sabotáž amerických imperialistov sa vláda rozhodla ukončiť obsadením papierní vojskom. Márne. Obhajovať socialistické ideály v takto trpkej situácii sa stalo nemožné. Ľud sa pravidelne vydáva demonštrovať do ulíc.

Venezuelská ekonomika je totiž nielen v dlhoročnej recesii – podľa odhadov Medzinárodného menového fondu sa má len tento rok scvrknúť o 12 percent – ale doslova na pokraji kolapsu. Miera chudoby rapídne rastie, krajinou sa začína rozmáhať hlad, verejné služby vrátane poskytovania základných zdravotných služieb prestávajú fungovať a venezuelská mena sa premenila na bezcenný papier. Inflácia v krajine je aktuálne najvyššia na svete – tento rok by mala podľa odhadov dosiahnuť až 2300 percent.

Prísľub prosperujúceho robotníckeho raja sa tak za necelé dve dekády zmenil na hladnú grotesku. Ako svojich krajanov kedysi varoval Pérez Alfonzo, minister pre ropu a zakladateľ kartelu OPEC: „Ropa nás všetkých zruinuje“. Platí to najmä pre tých, ktorí sa nádejali, že sa vďaka nej oslobodia od zákonov ponuky a dopytu. Socializmus totiž nefunguje v žiadnom storočí. A žiadne množstvo ropy to zmeniť nedokáže.

 

Tomáš Púchly, analytik Nadácie F. A. Hayeka

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope