Turecká schizofrénia: Aj chľast a Allah sa dajú kombinovať
Poľský novinár vo svojej knihe Vrah z mesta marhúľ opisuje dve tváre tureckej spoločnosti.
Turecký denník uverejnil fotografiu dvoch miestnych žien stojacich po pás vo vode. Jedna bola v burkinách a bolo jej vidieť iba oči. Tá druhú bola hore bez. Práve toto je Turecko, komentovala fotografiu redakcia. A takto nám ho ukazuje aj poľský novinár Witold Szablowski v knihe Vrah z mesta marhúľ, ktorú na knižný trh prináša vydavateľstvo Absynt.
Súborom reportáží ukazuje schizofrenickú tvár krajiny, ktorá sa nevie rozhodnúť či sa má prikloniť k Európe alebo Ázii, sekularizácii alebo islamizácii, modernému životu alebo tradícii. A robí to dostatočne presvedčivo. Detailami. Práve cez tie čitateľom nielen sprostredkováva fakty, ale hlavne rozpaľuje emócie.
„Každý tretí Turek začína svoj sexuálny život s prostitútkou. Len pre jednu štvrtinu je prvou ženou jeho vlastná manželka... Každý rok je vo východnom Turecku zabitých niekoľko desiatok mladých dievčat. Ďalšie hynú za neznámych alebo prinajmenšom podivných okolností. Sú to obete vrážd zo cti, tradícia zabíjania žien, ktoré pošpinia česť rodiny,“ píše autor knihy a dodáva, že napríklad na západe Turecka vo veľkom fičí zašívanie panenských blán. Napriek tomu, že otázke sexu, prostitúcie či vraždám zo cti venuje značnú časť knihy, nejde iba bulvárnymi chodníčkami.
Predstavuje nám aj cestu súčasného prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana na vrchol, ktorá bola mimochodom tiež do značnej miery schizofrenická. Vyberá sa po stopách muža, ktorý sa pokúsil zavraždiť pápeža Jána Pavla ll. a vracia sa aj k minuloročnému pokusu o puč.
Szablowski je vo svojej ceste za pochopením duše krajiny naozaj vytrvalý. Skúma ju zľava, sprava, zhora, zdola, z minulosti i súčasnosti. Stretáva nespočetné množstvo ľudí, ktorí mu občas odvrknú: „To nepochopíš, nie si Turek.“ A rozprávajú o tom, ako síce nemajú radi západ, ale nadovšetko im na uznaní zo strany západu záleží. O tom, že hoci mnohí žijú moderným štýlom života, o Atatürkovi sa v ich prítomnosti jednoducho nežartuje.
A majú pravdu. Turkov ani vďaka tejto knihe nepochopíme, ale aspoň lepšie spoznáme. Podobne ako je ich krajina rozdelená, alebo spojená, Bosporom, tak sú rozorvaní aj oni. „Celá Turecko je rozdelené neviditeľnou úžinou. Moje kamarátky pijú so svojimi chlapcami presso, jedia croissanty a rozprávajú sa o svetovej literatúre. Popoludní si založia šatky a idú k svojej starej mame na tureckú kávu. Kamaráti si dajú pivo a zabávajú sa na diskotéke. Ale keď si vypijú, spievajú pesničky spred dvesto rokov. Tvária sa suverénne, nestraší ich Alah ani Mohamed, ale počas ramadánu poctivo držia pôst,“ píše Szablowski, ktorý v Turecku študoval a istý čas žil.
Keď pôjdete v lete na pláž do Antalye, zoberte si tam aj túto knihu. A keď vám bude pri bazéne usmiaty čašník podávať ďalší drink, spomeňte si, že možno aj on má sestru, ktorá sa na cudzieho muža nemôže ani pozrieť.
„Moje rodné mesto Antalya je na pobreží. Sú tam tisíce turistov. Keď vidím ako sa správate k ženám, ide ma šľak trafiť,“ rozpráva sa so Szablowskim študent pedagogiky. „Vaše ženy sa s hocikým pustia do reči. Niekto sa im prihovorí a ony sa len smejú. Len prostitútky sa tak správajú ku všetkým... Odkiaľ si z Poľska? Kedysi som sa vyspal s jednou Poľkou..No, prečo nič nehovoríš?“
„Čo ti mám na to povedať? Si šťastlivec...“ odpovedá autor knihy.
„Človeče, veď som ťa práve urazil!“
„Naozaj?“
Tatiana Kapitánová
V spolupráci s vydavateľstvom Absynt