Dôvod. Eutanázia ako biznis

Keď sa do eutanázie pustí biznis. Ukážka 2.kapitoly z krimi knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.

Príchod pracovníkov spoločnosti do zamestnania na druhý deň sprevádzal veľký rozruch. Médiá sa chytili prípadu Michaely Sternovej pevne za pačesy. Od kladenia stručných, jasných, priamych a nepríjemných otázok redaktori očakávali nezvládnutie nátlaku niektorého zo zamestnancov, jeho následné útržkovité vyhlásenie, ktoré by sa po vhodnom zakomponovaní do kontextu mohlo vynímať na titulke.

Félix už svojich najbližších spolupracovníkov vopred upozorňoval, že mediálny ošiaľ po takomto fiasku tak skoro neopadne. Atmosféra v spoločnosti však vzbudzovala paradoxný dojem pohody. Vedenie so zamestnancami prebralo to, čoho boli plné noviny, len ako akúsi drobnú chybu, ktorá nastala. Len tak, medzi rečou, spomenuli, že pri posudzovaní oprávnenosti vykonania zákroku pacientky Sternovej zrejme pochybili. Nikto sa ani nevypytoval na detaily. O tom, čo sa v skutočnosti stalo, vedela okrem samotných agentov, ktorí na prípade pracovali, iba úzka skupinka ľudí z vedenia. Tá bola dostatočne lojálna. Agenti a ďalší zamestnanci zas príliš ustráchaní na to, aby sa rozhodli v prípade vŕtať a nieto svojich kolegov podozrievať.

Novinárom sa tak nedostalo veľa odpovedí. Väčšina prechádzajúcich pracovníkov použila jednoduchú formulku: „bez komentára“. Tí sebavedomejší dokonca žartovali a záujem médií zľahčovali. Zamestnanci, ktorí čo-to o prípade vedeli, sa v okolí budovy ani neukázali. Buď šlo o manažérov prichádzajúcich vlastným vchodom alebo o agentov, ktorí dostali samozrejmú platenú dovolenku.

Ukážka z krimi knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod. Kúpite ju za najlepšiu cenu v našom eshope

Aj napriek oddanosti, či neznalosti zamestnancov viselo pri legalizácii činnosti firmy nad projektom Choice niekoľko etických otáznikov, ktoré sa naň začatím vyšetrovania zrútili. Legálna eutanázia bola jednoducho v regióne, ktorý bol považovaný skôr za konzervatívny a väčšina jeho obyvateľstva žila aspoň naoko katolíckou ideológiou, priveľkým sústom. Frflanie starých báb, či bedákanie kňazov v chrámoch najbohatšej inštitúcie sveta až tak neprekážalo. Oveľa vážnejším problémom bolo to, že sa do kritizovania projektu pustili skupiny politikov, ktorí si takto plánovali jednoducho a rýchlo vyrobiť voličský kapitál. Populistické reči o neetickom konaní firmy boli veľmi jednoduchou rozbuškou záujmu verejnosti. Manažment spoločnosti Choice si to veľmi dobre uvedomoval, a preto situáciu nepodceňoval.

K Félixovi prikročilo mladé dievča snedej pleti menom Ruth. Hoci Félix túto kolegyňu takmer nepoznal, ona jeho kroky sledovala pozorne už dávno.

„O čo vlastne ide? Nám, z kontrolného oddelenia, nikto nič nepovedal," tvárila sa pred Félixom rozhorčene.

Klamala, pretože už voľačo začula. Avšak v tom, že jej oddeleniu vedenie spoločnosti podrobnosti mediálnych sporov nehlási, mala pravdu. Podľa názoru manažérov malo totiž kontrolné oddelenie za úlohu len dohľad nad morálnou jednotou pracovníkov zvyšného firemného mechanizmu.

Pre Félixa to predstavovalo aj dôkaz, že s prípadom Sternovej nebolo niečo v poriadku. Kontrolné oddelenie totiž malo patriť k tým najlojálnejším. V takejto krízovej situácii by malo plniť práve tú úlohu, ktorej sa teraz chopil vrcholový manažment. Zatajovať a dbať na to, aby z firmy smerom von nič nevykĺzlo.

„Pamätáš si tú sedemdesiatšesťročnú Sternovú? Pred dvomi mesiacmi za nami prišli jej deti. Vyzerali utrápene. Ich mama vraj mala rakovinu lymfatických uzlín a po opakovaných operáciách bol pre ňu každý deň trápením. Ukázali nám patričné potvrdenia od viacerých na sebe nezávislých lekárov, posudok psychológa aj žiadosť o zákrok. Jej stav a spôsobilosť overili aj naši lekári a psychológovia. Všetko vyzeralo v poriadku, no po výkone eutanázie sa redaktor miestnych novín vžil do úlohy investigatívneho žurnalistu. Asi mesiac snoril a chodil za každým, kto bol v prípade zapojený. Pravdu povediac, venoval tomu viac času ako my. Teraz tvrdí, že dokázal podvodnosť celého procesu zo strany jej detí. Celé to má v rukách polícia."

Félix objasňoval vec dôsledne a zámerne trocha dramatizoval. Hoci nebol mačom v pravom slova zmysle, podvedome tak chcel pôsobiť na každú zo žien, ktoré mu boli sympatické. Mladá exoticky pôsobiaca agentka so skvelou postavou a cielene podlizovačným správaním do tohto opisu plne spadala. Navyše, považoval ju za serióznu osobu, s ktorou sa síce príliš nestýkal, no jej prácu pokladal za dôležitú aj pre svoj úsek.

„Môže z toho mať firma reálne problémy?" spýtalo sa naoko naivné dievča.

„Hlavne si treba zachovať chladnú hlavu a nepodľahnúť tlakom novinárov. Ich otázky je potrebné jednoducho ignorovať. Po tom, ako sa zachovalo vedenie, to už tak či onak nevzbudí väčšie podozrenie." Félix Ruth upokojil aj pohladením po ramene, pri ktorom obaja mierne stuhli. Išlo o ich prvý osobnejší kontakt. Bez nadšenia si odišli sadnúť do svojich kancelárií.

Ovzdušie okolo pracoviska bolo v ten deň napäté. Čosi viselo ako Damoklov meč nad hlavami pracovníkov. O tom, že nejde o paranoicné pocity presvedčili Félixa sekretárky pri vstupe do budovy.

„O hodinu za Vami príde policajný komisár. Aj od vedúceho pracovníka by si rád vypočul niekoľko názorov na vzniknutú situáciu," povedala najnepríjemnejšia z trojice formálne pôsobiacich žien.

Na daňové, súdne, lekárske a psychologické previerky bol zvyknutý každý zo zamestnancov. Nikto ich však príliš neobľuboval. Keď sa vo dverách ohlásil policajný inšpektor, stále to predznamenalo skoré problémy.

„Čo sa na mňa tak pozeráte? Čakáte, že sa mi roztrasú kolená? Nebuďte smiešne," zavrčal na kolegyne Félix. Nemohol dopustiť, aby si o ňom mysleli, že je nejaký slaboch. Sedel síce na horúcej stoličke, ale mnohí ho považovali za zdroj pokoja a istoty. Neuvedomil si, že po oznámení jeho neočakávaného stretnutia výrazne pobledol a nevyhol sa ani miernemu koktaniu.
Vedel, že mu do stretnutia neostáva veľa času. Narýchlo si nechal priniesť firemné spisy a niekoľko novinových článkov, v ktorých sa o škandalóznom prípade písalo. Pokúšal sa niečo naštudovať, no prišiel na to, že všetko čo by mohol vedieť už v hlave má.

Kapitola 1.: Dôvod. Ako dopadne hra o cenu života?

„Horšie to bude s pravdou, realitou a argumentmi toho investigatívca.“ Hovoril si to opovržlivo a s miernou iróniou v mysli. O druhej strane prípadu totiž v Choice nevedeli takmer nič. Vedenie nepoznalo ani presné obvinenia. Ani to, čo novinár zistil a čo sa pokúsil dokázať. O všetkom boli informovaní len útržkovito. Vec ešte nebola ani pred súdom. Nikto nevedel u koho treba snoriť.

Félix sa ešte narýchlo pokúsil s niekým z firmy poradiť. Nikto mu však nepripadal adekvátny. V kútiku duše by sa rád obrátil na Laru, no uvedomoval si, že ona by ho miesto upokojenia ešte viac zneistila.

„Prosím vás, mohli by ste ma prepojiť na riaditeľa?" povedal do slúchadla interného telefónu a po zhluku tónov sa z druhého konca linky začalo ozývať vyzváňanie. Za normálnych okolností by sa nesprával tak strojene a do telefónu by si vyžiadal Petra, no slovo riaditeľ mu znelo pre takúto vypätú situáciu vhodnejšie.

Na vyzváňanie telefónneho aparátu nik nereagoval. Myslel si, že je to kvôli Petrovmu jednaniu. Pravdou bolo, že Peter jeho telefonát zámerne ignoroval. Bál sa totiž priznať, že vie o prípade len toľko, koľko jeho podriadený. S nezmyselnými myšlienkami plnými obáv z očakávanej inšpekcie si Félix ani neuvedomil, že nastal jej termín. S vyschnutým krkom si nervózne čítal poštu. Veril, že sa ňou rozptýli. Mýlil sa. Jeho nervózne dupkanie nohou o zem prerušilo až zaklopanie na dvere.

 

Ukážka z krimi knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod