Dôvod. Ako dopadne hra o cenu života?
Keď sa do eutanázie pustí biznis. Ukážka z krimi knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod.
Kapitola 1 „Ide o klasický prípad. Jeden z tisíca. Nechce sa mi to už viac rozoberať,“ povedal mohutným neústupčivým hlasom Peter, ktorého v projekte nenazýval nikto inak, ako Skala. Okrem vplyvu biblického námetu jeho mena aj preto, že ako jediný z členov spoločnosti nikdy neprejavil ani najmenšiu pochybnosť o tom, že to, čo sa robí na základe tisícov spisov vo firemnom trezore, je správne. Predsa len, išlo o eutanáziu. Áno, vo svojej podstate bola dobrovoľná, i keď...
Okolo stola, v ktorého prednej časti bravúrne besnil Peter, sedela skupina ľudí. Nie veľká, len kontrolné zložky, stredný a vyšší manažment. Každý z členov rôznorodého zoskupenia sa už najmenej desaťkrát dostal do situácie, kedy si kládol tú najnepríjemnejšiu otázku. Kedy silne pochyboval, či mu to, čo v projekte robí, neprerástlo cez hlavu. Možno jednoduchá reakcia na názor, že v rozhodovaní o živote či smrti suplujú Boha. Možno oprávnené pochyby o neprehľadnom a už mierne zastaranom firemnom hierarchickom systéme.
„Musím vám zase pripomínať princípy, na základe ktorých bola naša spoločnosť založená a ktorými sa riadime? Dočerta! Každý človek má právo rozhodnúť sa, či chce svoju bitku dobojovať do konca. Nie! Nie je to voľnomyšlienkársky zvrátený nápad, ktorý sa pod rúškom spravodlivosti pokúša vytiahnuť zo zúfalých boháčov aj posledné peniaze, ako čítate v médiách a zjavne si to aj mnohí myslíte,“ čistil partnerom žalúdky a používal pri tom ironickú gestikuláciu na znamenie toho, aké smiešne mu pripadajú obvinenia, ktoré sa na firmu Choice v poslednom období rútia z každej strany.
Väčšina kolegov sediacich okolo stola s vyschnutými hrdlami hľadela na Petra. Všetci lapali po dychu a zaujali kajúcu pozíciu. Zvraštili čelá, hľadeli na stôl a miestami súhlasne kývali hlavami alebo pohľadom. Ako šteňatá, prosili rozčerteného rečníka o odpustenie.
„Niekedy až žasnem, ako môžete stále váhať. Po tom všetkom, čím sme si spolu prešli. Preto vás prosím, spamätajte sa. Nestrácajte chladnú hlavu a nevšímajte si to, čo sa hovorí na ulici. Nepozerajte sa na ľudí, ale na ich dôvody,“ uzavrel ďalší zo svojich excelentných príhovorov pred kolegami Peter.
Takmer všetci reagovali, ako očakával. Postavili sa zo svojich stoličiek, uznanlivo prikývli, prípadne mu i zatriasli rukou. Potom sa vybrali na vzduch, či na cigaretu. Potrebovali prebrať, akú silnú osobnosť majú v čele svojej firmy. Peter je posledným aktívnym zakladateľom spoločnosti. Jediný si pamätá, akou tŕnistou cestou musel so spoločníkmi prejsť pri presadzovaní legislatívnych úprav, či pri prvých súdnych procesoch. Zrod projektu Choice bol taký zložitý a náročný, že sa svojho diela rozhodol nikdy nevzdať. Šlo o eutanáziu. Čo by si ľudia pomysleli, keby ešte aj on váhal? Neprajných hlasov bolo dosť. Stačilo by malé zaváhanie a firma by raz dva kľakla.
Navyše, teraz ich podľa všetkého deti klientky naozaj ťahali za nos. Keď sa to dostane von, bude jednoducho koniec. Ako jediný zo zakladateľov dokázal uniesť bremeno morálnej zodpovednosti. Tušil, že metodika, podľa ktorej pracuje má svoje chyby. No obeta, ktorú pre spoločnosť zložil, mu nedovoľovala vzdať sa. Petrovo rozhorčenie neutíchalo ani po porade s väčšinou zamestnancov. Na bledých tvárach niektorých z nich, špeciálne tých, ktorí sedeli v najvzdialenejšej časti stola, sa počas celého jeho prejavu zračilo akési zdesenie a vnútorný nesúhlas s tým, čo sa prednedávnom udialo. Mal sto chutí pristúpiť k nim a dať ich do pozoru. Tentokrát sa to skončilo len niekoľkosekundovým nevraživým pohľadom.
„Stále na to nemá gule. Ide iba o figúrku v rukách niekoho hore vyššie. Nebyť Američanov, o ktorých sa môže oprieť, stretávali by sme ho niekde medzi radovými agentmi v uliciach,“ povedal s horkým úškrnom na perách Félix.
„Nepreháňaj. Nezabúdaj na to, že sme v tom všetci. A keď toľko hovoríš o jeho neschopnosti, mal by si si uvedomiť, kto ťa v tomto projekte sústavne ťahá nahor. Okrem toho už neviem zniesť to, ako osočuješ našich akcionárov. Prečo si myslíš, že sú to len Američania? Myšlienka projektu vznikla predsa u nás vo východnej Európe. Ak sa chceš na niekom slovne vyvŕšiť, hľadaj ďalej,“ odvrkla Lara.
Jej reakcia bola prihrubá, neprežívala práve najúspešnejšie obdobie. Dlhé porady v práci, reči, ktorých pravdivosť je otázna a nulový vplyv na situáciu ju v tejto chvíli naozaj nezaujímali. Vzhľadom na to, že Félix bol jedným z najvyššie postavených osôb vo firme, diskutoval o nej až príliš často. Konšpirácie, s ktorými niekedy zbytočne prichádzal, jeho okolie prekvapovali a poburovali.
Ukážka z krimi knihy Tomáša Lemešaniho Dôvod. Kúpite ju za najlepšiu cenu v našom eshope
Hoci Félixa zarazilo, že si jeho kolegyňa a najlepšia kamarátka dovolila podrývať autoritu, ktorá je pre jeho osobnosť samozrejmosťou, nedokázal jej oponovať. Keď sa zahľadel na jej jemné črty tváre a oči, z ktorých priam sršal život a ktoré boli často jediným svetlom jeho dní trávených v šedých kanceláriách, strácal reč. Možno to bol práve ten rozdiel, kvôli ktorému bol Peter Skala na čele spoločnosti, zatiaľ čo on iba mužom v úzadí. Väčšinou mu to vyhovovalo. Ale niekedy mal chuť postaviť sa pred kolegov sám a vyžiadať si nútený potlesk. Taký, akým on pred chvíľou počastoval Petra. Keď pracovníci Choice hovorili o nejakom úspechu, jeho meno nikdy nespomenuli. Za všetkým pozitívnym, stál podľa nich Peter. Félixa považovali len za niekoho, kto robí špinavú prácu. Ide do rizika a je do značnej miery záhadný. V kolegoch dokonca vzbudzoval strach, či neprimeraný rešpekt. Aj u tých, ktorí ho poznali. Ťažil z toho. No strácal na priamej popularite.
O tom, že Félix disponuje všetkými znalosťami, ktoré by mal vrcholový manažér mať, nikto nepochyboval. Do čela spoločnosti to nedotiahol len kvôli neustálym výmyslom o zahraničných investoroch v pozadí celého projektu. Tieto bludné predstavy v ňom koniec koncov vyvolal len pocit zodpovednosti za činy, s ktorými vnútorne nesúhlasil, no ticho sa im prizeral. Utešoval ho fakt, že aj napriek nízkemu kreditu má významnú úlohu v základnom kameni projektu. Podľa neho, a ako sa domnieval, i podľa mnohých iných dokonca tú najzodpovednejšiu.
Lara si to uvedomovala takisto. Poznala aj jeho chyby, no cítila sa s ním akosi spriaznene. Na veci odohrávajúce sa v poslednom období vo firme mala navyše podobný názor.
„Viem, že v skutočnosti o Američanoch vieš. Priznaj to,“ dodal Félix.
Po niekoľkých sekundách trápneho, a z Larinej strany milosrdného ticha, sa obaja postavili a vybrali každý iným smerom. Félix si to namieril domov. Takmer zablúdil. Celú cestu totiž so sklonenou hlavou myslel na Laru. Nie, necítil k nej nič hlboké. Erotických iskier bolo medzi nimi dvoma ako šafranu, no napriek tomu pravidelne figurovala v jeho snoch. V skutočnom živote bola pritom nositeľom mnohých vlastností, ktoré neznášal. Falošne veselá, až príliš spoločensky aktívna, tvrdohlavá a sebecká. Jej reč obsahovala kopu tých západniarskych slangov, ktoré sa na človeka nalepia len na lacnej diskotéke. Tie Félix neznášal hádam najviac. Vybral sa na ne, len keď ho Lara dotiahla so sebou. Keď sa dostal do cudzieho prostredia, ktorému nerozumel, zvyčajne to vyliečil alkoholom. Zdesil sa však vždy, keď videl správanie pozmenené alkoholovým opojením u iných ľudí.
Dekadentné divadlo mu niekoľkokrát predviedla aj samotná Lara. Povzbudená alkoholom sa so železnou pravidelnosťou zmenila trikrát do týždňa na predátora, tváriaceho sa ako obeť. Chlapov lákala na reči o svojom ťažkom osude, pritom len striehla, kedy je hladina alkoholu v krvi jej objektu dostatočne vysoká na to, aby sa ho pokúsila zviesť. Aj Félix musel uznať, že jej to šlo. Hoci by sa pri prepise jej slov z týchto rozhovorov na papier nevedel prestať smiať, v momente, keď rozprávala príhody o zložitej povahe svojej matky, či o tom aké ma po svojom poslednom rozchode psychické problémy, pociťoval ľútosť aj on.
Po takomto rozhovore obvykle nasledovala výzva chlapa, s ktorým trávila daný večer, k tancu. Potom to už nabralo rýchly spád. Félix si väčšinou ako prísediaci pozorovateľ pamätal len útržky - vlniace sa boky (nič extra, no vášnivo), obracanie poldecákov (niekedy aj decákov) a bozky, dopadajúce počnúc Larinou šijou, končiac na jej plných perách. Opakovalo sa to trikrát týždenne, pričom zvyčajne každý týždeň vymenila chlapa. Niekedy ich dokonca dokázala kombinovať viacerých v jeden deň.
Félix jednoducho nedokázal pochopiť, čo ho k tej jednoduchej bytosti viaže. Zase raz nič nevyriešil. Vystúpil z autobusu a náhlil sa hore ulicou vedúcou k jeho domu. Býval v rodinnom dome mimo mesta. Ak sa ho niekto pýtal, ako sa mu tam páči, spravidla odpovedal prehnane podráždene a posťažoval sa na každučký detail. Na vysoké náklady na údržbu, chátranie starej stavby, zastarané mravy miestnych ľudí, či zlú dostupnosť. V skutočnosti mu takéto bývanie vyhovovalo.
Keď sa vrátil z práce, čakalo ho konečne niečo, čo patrí len jemu. Síce staré, ošúchané a škaredé, no neznesvätené štátom, spoločnosťou, či jeho výčitkami tak, ako, hádam, všetko ostatné v jeho živote. Chvastúnski kolegovia v práci sa mu nevedeli prestať smiať. Zarábal viac než oni, no miesto vily žil v klasickom staršom rodinnom dome typickom pre strednú triedu. To nedokázali pochopiť.
„Už mi zasahujú aj do môjho súkromia. Človeka nenechajú ani vydýchnuť. Čo je ich po tom, odkiaľ beriem vodu. Je to moja vec, aj keby som ju mal piť z mláky za domom,“ nadával v mysli popri tom, ako čítal úradné nariadenie. Prikazovalo mu, aby prestal používať vlastnú vodu zo studne, ktorú vykopal ešte jeho pradedo. Uvedomoval si síce, že laboratórne testy vody z rodinnej studne jasne dokázali zvýšené množstvo ťažkých kovov, no aj tak cítil, že piť ju je správne. Predstavovala pre neho akýsi symbol rodinnej spolupatričnosti.
„Kašlem na nich. Budem si robiť, čo chcem. Prestanem, len keď studňu zasypú. Akoby nestačilo, že ma majú šestnásť hodín denne. Ešte aj keď prídem domov, otravujú!“ šomral a demonštratívne popíjal spomínanú vodu a víno. Zmohlo ho to. Zaspal bez toho, aby splnil čokoľvek, čo si na večer naplánoval.
V noci sa nepravidelne prebúdzal a opäť myslel na Laru, či projekt. Uvedomoval si, že Lara zrejme potrebuje pomoc. Napriek všetkému ju pokladal za mimoriadne nadaného človeka, ktorého je škoda zasypať nánosom bežných starostí a lacného odreagovania. Chcel jej dať najavo, čo pre neho znamená oveľa skôr, než zo seba spraví úplnú trosku a stratí aj posledné iskry svojho šarmu. Hoci sa jej nevyhýbal, pociťoval, že akosi strácajú spoločnú reč. Čoraz viac boli ich debaty vedené len cez jednu prozaickú linku – prácu. Kedysi sa spolu dokázali rozprávať hodiny o všetkom možnom. Teraz len o práci. Keďže sa v nej navyše diali negatívne udalosti, aj celý dojem so spoločných stretnutí dotvárali skôr vrásky na čelách a rozhnevané oči.
Napriek tomu a niekoľkým morálnym konfliktom svoje zamestnanie miloval. Keď prišla kríza, zvyčajne trvala len niekoľko dní. Potom ho myšlienka projektu opäť uchvátila. Vedel však, že v očiach verejnosti a médií nie je žiaden zo zamestnancov nič iné ako ziskuchtivá nemorálna hyena. Preto si kládol za úlohu dostať Laru z projektu von skôr, ako postúpi na manažérske pozície a svoj súkromný život, rodinu aj sny vymení za vidinu kariérneho rastu. Poznal totiž jej ambicióznosť. Myšlienky hemžiace sa Félixovou hlavou ho napokon vyčerpali natoľko, že nad ránom zaspal zmorený vysileným spánkom.