Operácia Potemkin: Nová fasáda hnilobu nezakryje

Sú riadky, o ktorých sa mi nikdy ani len nesnívalo, že ich raz napíšem. Sú to tieto: Na Slovensku zavraždili novinára a jeho snúbenicu. Určite ste o tom počuli a čítali viac ako dosť. Nemienim nič z toho opakovať. Mám ale špeciálny dôvod, prečo by som rád niečo dodal práve ja a prečo to robím práve teraz.

Jano Kuciak totiž býval môj kolega. A nie je to až tak šialene dávno. Keď som ešte začínal v médiách, pracovali sme spolu na analytickom oddelení Hospodárskych novín. Pol roka sedával hneď po mojej ľavej ruke… práve v období, keď nás bolo na oddelení primálo a práce zas priveľa, takže sme v redakcii trávili prakticky celé dni. Poznal som ho ako veľkého poctivca a pracanta. Rozhodne nepatril medzi novinárov, ktorí by písali útočné texty či nebodaj niekomu stanovali pred domom. Kdeže. Vychádzal z overiteľných faktov, vďaka ktorým dokázal a nahlas aj pomenoval prepojenia, ktoré boli neraz tak trochu verejným tajomstvom. Bolo obdivuhodné, čo všetko dokázal vyčítať z tých istých verejných zdrojov, ku ktorým máme prístup my všetci. Keď z redakcie Hospodárskych novín napokon odišiel, aby si dokončil školu, ešte som mu pomáhal so sťahovaním. Jeho predposledným. Ako to už pri intenzívnych povolaniach býva, naše cesty sa vtedy nejak rozišli. Keď som však jedno zimné pondelkové ráno čítal správy, môj šok nebol o nič menší ani menej osobný. Na Slovensku zavraždili novinára… Pretože robil svoju prácu. Pretože sa odvážil nahlas pomenovať niečo, čo sme už všetci už tak nejak vedeli.

Zvyčajne postávať na námestia nechodievam, ale tentokrát som tak nejak musel. Zhodou okolností to bol najväčí protest od Nežnej revolúcie. Dlažobné kocky ani peniaze od Georga Sorosa som nevyfasoval. Zato som vyfasoval taký ten príjemno-mrazivý pocit z toho, že na jedinom námestí sa zišlo 60-tisíc ľudí, ktorí neboli ľahostajní, spolupatrične si zaspievali štátnu hymnu a žiadali spravodlivosť. Malo to vlastne zmysel? A nepadol kvôli tomu všetkému najmocnejší muž Slovenska? Téma odvtedy trochu vyšumela, ale horká pachuť ostáva. A práve teraz, keď sa nás vláda snaží uchlácholiť sociálnymi balíčkami a nesplniteľnými sľubmi o dôchodkoch, je ten správny čas si pripomenúť, prečo sa tak veľmi snažia. Je ten správny čas nezabudnúť, v akej krajine to vlastne žijeme.

Čítajte ďalšie komentáre autora:

Talianske upratovanie: ozdravenie, či kopanec bankovej únii?

Štát hltá koľko vládze. Vie však čo s verejnými peniazmi?

Brexit bolí. A to sa ešte ani nezačal

Bolo by ľahké myslieť si, že zrovna vás sa táto téma veľmi netýka, pretože nie ste novinár a pretože korupčná chobotnica je predsa tam niekde… no niekde inde. Zrejme je na čase uznať, že všetky problémy sa nevyhnutne začínajú doma. Vo vašej firme. Vo vašej samospráve. Možno sa vám tie miestne témy javia malé a nevýznamné. No veľké plytvanie a veľká korupcia by neboli možné bez tej malej. Práve tie malé prípady pritom vidíme najlepšie a hneď vo svojom okolí a máme aj najväčšiu šancu ich zatrhnúť proste tým, že sa začneme nahlas ozývať. Ak ale tolerujeme už tie malé prípady, niekto to nevyhnutne skúsi aj vo väčšom. Ani sa nenazdáme, už sa z našich daní nekradne bagrom, ale priam ropovodom. V krajine „nevidím” a „je mi to jedno” sa ale potom nevyhnutne stávajú aj ohavné zločiny. Chápete, ide o princíp. Pretože ak nebudeme fungovať na princípoch, nemôžeme sa čudovať, že vo veciach verejných sa stávame severným Balkánom. Miestom, kde „naši ľudia“ môžu čokoľvek.

Operácia Potemkin beží na plné obrátky. Vládne strany sa horlivo predbiehajú, kto prinesie ten najprospešnejší sociálny balíček. Ale inak všetko beží po starom. Ak chceme tú skutočnú zmenu, na volebného spasiteľa budeme čakať márne. Na zmenu totiž potrebujeme prv sami získať trochu sebavedomia. Ozvať sa. Hneď doma. Hneď pri malých veciach. Skôr než nám prerastú cez hlavu.

 

Tomáš Púchly, analytik Nadácie F. A. Hayeka

Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshope