Demokracia verzus Európska únia 3:1
Od zjednotenia Nemecka platilo v rámci krajín Európskej únie jedno nepísané pravidlo. Hranice krajín sú nemenné. Toto tabu bolo dlhodobo neprípustnou témou. Až začala Európa narážať na realitu.
Po neúspešných iniciatívach belgických Flámov a škótskom referende prichádza úder blízko k srdcu Únie. Katalánsko vyhlásilo nezávislosť a Európa nevie, čo s tým.
Európska únia mala desaťročia v plachtách priaznivý vietor. Minimálne z hľadiska politickej situácie jej významne nahrala demokratizácia krajín bývalého východného bloku. Z týchto krajín sa najskôr stali nadšenci, následne partneri a nakoniec aj členovia Európskej únie. Mal to byť nový impulz na transformáciu Únie z viac-menej oklieštenej inštitúcie smerom k vytvoreniu nadnárodnej vlády.
Prvou veľkou ranou do týchto plachiet bolo zostrelenie európskej ústavy v referendách vo Francúzsku a Holandsku. Vo svetle tohto neúspechu sa EÚ rozhodla pristupovať k postupným zmenám v rámci existujúcej zmluvy. Od tohto momentu kritika demokratického deficitu v rámci rozhodovacích procesov iba narastala.
Následne začala Európska únia čeliť novému fenoménu, ktorý dovtedy nepoznala - referendám o nezávislosti v rámci krajín Európskej únie. Európski politici v tomto momente spanikárili a utiahli sa k čistému pragmatizmu. Sledovali totiž dva ciele. Prvým bola podpora súčasných členov Európskej únie, ktorých sa Únia zoči voči separatizmu musela zastať. Druhým cieľom bola snaha zamedziť šíreniu týchto tendencií na nové územia v rámci členských krajín EÚ.
Scenár bol nasledovný. Región, ktorý by chcel vyhlásiť nezávislosť, by sa automatický ocitol mimo Európskej únie, čo by bol problém pre miestne a aj medzinárodné firmy a z toho by vychádzala vysoká miera ekonomickej neistoty. Táto stratégia najskôr EÚ vyšla.
Keď Škótsko hlasovalo o nezávislosti od Veľkej Británie, škótski nacionalisti prehrali najmä ekonomickú diskusiu. Ľudia sa pod strachom zo straty členstva v EÚ rozhodli, hoci len relatívne tesne, zotrvať súčasťou Spojeného kráľovstva. Potom však vo svojej ďalšej skúške EÚ zlyhala. Briti, hoci veľmi tesne, odhlasovali Brexit. Európska únia sa nepoučila. Jediné, čo dokázala Európska únia Britom odkázať boli hrozby vychádzajúce z neistoty po vystúpení z EÚ. Britom to však na zotrvanie v EÚ nestačilo.
Čítajte ďalšie komentáre autora:
Tikajúca bomba slovenského školstva
Keď sa demokracia stáva najväčšou prekážkou európskej integrácie
Sever proti juhu. Trump rozdúchal vojnu amerických ideových svetov
Prišla Španielska ústavná kríza a vyhlásenie nezávislosti Katalánska. Poučila sa Európska únia? Nie, EÚ sa zasa zmohla iba na rovnaký scenár ako predtým. Hrozba neuznania členskými krajinami EÚ spojená s vyhodením z európskeho spoločenstva.
Absolútna absencia snahy pracovať so situáciou pred eskaláciou napätia kombinovaná s neschopnosťou zaujať jasný a proaktívny postoj, ktorý by stabilizoval situáciu v Katalánsku. Pokiaľ sa chce Únia stať regionálnym alebo dokonca globálnym hráčom, musí dokázať vyriešiť v prvom rade nárast separatistických alebo minimálne euroskeptických tendencií vyjadrených prostredníctvom všeľudových hlasovaní. Tie totiž idú jasne proti záujmom Európskej únie o centralizáciu kompetencií v Bruseli a jasnejší mandát pre EÚ smerom do zahraničia.
A ak rátame aj referendá v neprospech euroústavy, Škótsko, Brexit a Katalánsko tak má v tomto momente Európska únia veľmi nelichotivé skóre: demokracia verzus Európska únia: 3:1.
Martin Reguli, analytik Nadácie F. A. Hayeka
Biztweet, podporte nás nákupom v našom eshop