Peniaze za nič. Fíni testujú revolučný sociálny systém

Rozhádzať čo najviac peňazí na dávkach a dúfať v lepšie zajtrajšky. Okultné to praktiky sa rozmáhajú európskymi sociálnymi politikami. Severania sa však rozhodli dotiahnuť ich ešte ďalej: Peniaze za nič. Všetkým. Znie to ako povážlivá utópia, no mohlo by to fungovať.

Do tohto sociálneho experimentu bola uvrhnutá vzorka dvoch tisíc náhodne vybraných nezamestnaných Fínov. Každý mesiac dostanú od štátu dávku 560 eur – bez akýchkoľvek podmienok či zásluh. Neprídu o ňu ani v prípade, že si nájdu prácu. Áno, tušíte správne, má to aj háčik – táto dávka nahrádza všetky ostatné. Fíni takto testujú koncept univerzálneho základného príjmu.

Nie je nijak nový. Napríklad v Spojených štátoch sa ním za ostatné desaťročia viackrát zapodieval aj Kongres. No až na oklieštené lokálne experimenty ostáva univerzálny základný príjem vysoko teoretickým konceptom. Vzácne pritom spája ľudí z oboch koncov názorového spektra. Ľavičiari v ňom vidia spravodlivejší nástroj prerozdeľovania bohatstva, ktorý zmierni problém chudoby a príjmovej nerovnosti. Pravičiari ho oceňujú ako jednoduchšiu a hlavne lacnejšiu alternatívu sociálneho systému, ktorý sa nestará do súkromia občanov.

Voľba medzi extrémami

V čistej podobe má však univerzálny základný príjem zásadný problém. Je voľbou medzi dvoma extrémami. Ak má byť dávka pre každého občana v rozumnej výške (povedzme minimálnej mzdy), bolo by nutné masívne navýšiť rozpočet (a tým pádom aj dane, či deficit), aby bolo možné takýto systém ufinancovať. No ak by bola univerzálna dávka príliš nízka (len toľko, aby človek nezomrel od hladu), najzraniteľnejšie skupiny ľudí by uvrhol do chudoby. Tento systém je teda nevyhnutne príliš skúpy alebo príliš drahý.

Tradičný sociálny model však na tento problém myslí a pristupuje k otázkam podpory dvojako:

(1) Podmienenými dávkami sa snaží predísť príčinám chudoby. Sem patria najmä dôchodky, prídavky pre početné rodiny či dávky pre invalidov


(2) Na príjem naviazanými benefitmi, ktoré riešia riziko chudoby adresnejšie, no pritom dbajú, aby neznižovali motiváciu pracovať. Sem paria daňové či odvodové úľavy, alebo postupne znižovaná podpora v nezamestnanosti.

Čítajte aj:

Migranti nemajú šancu. Sociálny systém sme položili sami

Tradičný model oba tieto prístupy kombinuje kvôli vyváženiu nákladov a efektívnosti. Inými slovami, aby vhodnými nástrojmi podporoval tých, čo to potrebujú. No to je zároveň dôvod, prečo je komplikovaný.

Pragmatický experiment

Patrí sa čestne uznať, že náhradu v podobe univerzálneho základného príjmu podporujú len tri skupiny ľudí: ľavičiari, ktorým neprekáža masívny nárast verejných výdavkov, pravičiari, ktorým neprekáža drastické osekanie sociálneho systému a napokon… tí čo nevedia počítať.

A tým sa dostávame späť k fínskemu experimentu. Fíni sa totiž vydali pragmatickou cestou a netestujú univerzálny základný príjem v čistej podobe, ale iba tam, kde skutočne môže mať zmysel. Základným príjmom nenahrádzajú celý sociálny systém, ale len podporu v nezamestnanosti.

Logika experimentu je nasledovná: Ak bude mať pracujúci istotu príjmu za každých okolností, bude ochotnejší si hoc na prechodné obdobie nájsť horšie platenú prácu, alebo aspoň prácu na čiastočný úväzok – ktoré by inak nenahradili stratu sociálnych dávok.

Revolúcia pre bohaté krajiny

Základná otázka však znie: Môže rozdávanie peňazí skutočne motivovať ľudí k hľadaniu si práce? Zdá sa, že nie. No zjavne záleží od výšky základného príjmu. Ak bude privysoký, ľudia logicky stratia dôvod hľadať si živobytie. Výška toho experimentálneho vo Fínsku však nie je nijak krkolomná. 560 eur je len o málo viac ako tradičná dávka v nezamestnanosti, ktorú nahrádza. Tiež nezabúdajme, že mediánová mzda v krajine dosahuje takmer 3 tisíc eur. Fín s univerzálnou dávkou 560 eur sa teda nemá výrazne lepšie než Slovák poberajúci dávku v hmotnej núdzi.

Úspešnosť konceptu tiež bude závisieť od krajiny, v ktorej ho budeme testovať. V priemyselne orientovanej rozvojovej ekonomike sľubuje skôr vyhliadku hladnej grotesky. V ekonomike postavenej na inováciách – kde je kľúčom pracovať lepšie, nie viac – však môže mať silnú logiku. Aj za horizontom predpokladov fínskeho experimentu. Viaceré výskumy naznačujú, že istota základného príjmu umožní ľuďom využiť svoje nadanie a zručnosti… efektívnejšie. Poskytne im totiž viac priestoru pri hľadaní nie hocakej, ale tej správnej práce. Tej, kde budú šťastnejší a produktívnejší. Tej, kde vytvoria vyššiu pridanú hodnotu, sami zarobia viac a zároveň zaplatia viac daní.

Preto sa univerzálny základný príjem javí ako lákavá revolúcia v sociálnom systéme pre vyspelé krajiny. Len či bude fungovať aj inde, ako v štúdiách ekonómov. Fínsky experiment ukáže.

 

 

Tomáš Púchly