Kto bol Kováč a prečo sa naň nezabudlo

Pre moju generáciu je meno Michala Kováča spojené akurát tak s letmou spomienkou na peknú frizúru z fotografie volebnej kampane VPN, ktorú sme našli u babky v pivnici. Trápia nás dnes omnoho vážnejšie problémy. Tie však priamo súvia so životom exprezidenta

Pre moju generáciu je meno Michala Kováča spojené akurát tak s letmou spomienkou na peknú frizúru z fotografie volebnej kampane VPN, ktorú sme našli u babky v pivnici. Trápia nás dnes omnoho vážnejšie problémy. Tie však priamo súvia so životom exprezidenta.

Lexa: „A dáme ešte tomu vyšetrovateľovi, hej?“

Hudek: „No však ten, toho kopneme do gúľ.“

Lexa: „Tak zajtra ho kopneš do gúľ?! Keď ho kopneš do gúľ, dám ti pusu na čelo.“ (smiech obaja)

Hudek: „Ja si myslím, že to už je rozhodnuté. To som dneska dal pokyny, ako to má vyzerať. Lexa: „A toho krajského, toho odjebeš tiež, toho vieš, toho našeho?“

Hudek: „To postupne. Však to som im naznačoval, že ako toto, vieš no…„

Lexa: „Jasné.“

Hudek: „Ja si myslím, že teraz sa to dobre vyvíja.“

Lexa: „Dobre, toto je dobre. Čo?“

Hudek: „Ty, mám lepšiu náladu.“

Takto prebiehala komunikácia na najvyššej úrovni slovenských bezpečnostných zložiek v roku 1995. Vyšetroval sa podivný prípad údajného únosu prezidentovho syna a sprevádzali ho ešte podivnejšie okolnosti.

Mizli kľúčové dôkazy, obmieňali sa výpovede a keď vyšetrovateľovi nevybuchol v záhrade granát, Ľudo Hudek ako minister ho kopol do gúľ.

Prezident Kováč sa snažil marazmu zabrániť. Neuspel. Jeho odkaz, odvaha postaviť sa vo vopred stratenom boji proti neprávu na správnu stranu, tu však zostali

 

Desivé? Áno. Ešte desivejšie je však to, že sa od tých čias veľa nezmenilo. Svoje by o tom vedelo hovoriť niekoľko sudcov, prokurátorov, či vyšetrovateľov. Do gúľ ich nekope Hudek a Lexa, ale Kaliňák s jeho nominantmi, alebo dokonca tí istí mafiáni v talároch, ktorí na súdoch sedeli, keď boli všetci „Gágaji, táraji a prďúsi“.

Práve nevyšetrenie medzinárodného škandálu spojeného s mafiánskym únosom Kováča mladšieho, ktorý nariadil vtedajší predseda vlády, vraždy Róberta Remiáša, o ktorej minimálne vedela Mečiarova pravá ruka, či drzosť a arogancia s ktorou dodnes páchatelia týchto zločinov vystupujú urobili zo slovenskej spoločnosti marazmickú cynickú masu, ktorá neverí nikomu a ničomu.

Z Tisovej vily ukradli dokumenty o zapojení v komunistickej mašinérii, Mečiarovými amnestiami zmazali záznam o morálke, ktorá vytvorila oligarchiu, mafiu a z ľudí urobila blbcov.

Dodnes sedia na súdoch a prokuratúrach zakázkoví odborníci, ktorí za ľudské tragédie vymieňali a stále vymieňajú vlastný blahobyt. Ľudia od Mečiara stále sedia v poslaneckých laviciach a nad všetkými bdejú Ficovi sponzori, ktorí boli kedysi šéfmi HZDS. Garde im robí nevyčistiteľný Harabin a korunu cynizmu všetkého nasadzujú nezmeniteľné paragrafy. Nezrušenie Mečiarovych amnestií je aj pre moju generáciu nepochopiteľným a nevysvetliteľným krytím zločinu. A jeho spoluviníkmi sú tí, ktorých volíme.

Prezident Kováč sa snažil tomuto marazmu zabrániť. Neuspel. Jeho odkaz, odvaha postaviť sa vo vopred stratenom boji proti neprávu na správnu stranu, tu však zostali.

Čítajte aj ďalší komentár: 

Problém pre senátne voľby, alebo ako populizmus spája

--

Božie mlyny melú v prípade Lexu a Mečiara až príliš pomaly. Obaja žijú v blahobyte, ktorý za cenu ľudského utrpenia kúpili aj svojim rodinám. Ak si však cynicky myslia, že sa raz na minulosť zabudne, mýlia sa. O poškvrne ich životov, majetku a rodín existuje ak nie povedomie, tak aspoň záznam, na ktorý budeme pri každej príležitosti poukazovať. A aj za to môže prezident Michal Kováč.     

 

 

Tomáš Lemešani

Autor komentára je zakladateľom a editorom Biztweetu

 

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás platbou na IBAN CZ8920100000002100602454