U2: Íri, ktorí dobili svet

Od írskej rebélie, cez pop až k aktivizmu. Skupina U2 patrí medzie tie legendy, ktoré na histórii ľudstva zanechajú nielen hudobnú stopu

Vznik skupiny inicioval vtedy štrnásťročný Larry Mullen Jr., ktorý v októbri 1976 vyvesil na nástenku gymnázia Mount Temple v írskom Dubline výzvu k založeniu skupiny s tým, že si kúpil bicie a zháňa niekoho s gitarou. Prvé stretnutie, v istom zmysle konkurz, prebehlo v kuchyni u Mullenovcov, a okrem Larryho sa ho zúčastnili bratia Dave a Dick Evansovci, Adam Clayton, Paul Hewson, Peter Martin a Ivan McCormick. Poslední dvaja menovaní sa už nedostavili na žiadnu ďalšiu skúšku, zvyšok vytvoril skupinu, nazvanú Feedback. .

Členovia skupiny v tom čase neboli príliš spokojní s kvalitou spevu a hry na gitaru Paula Hewsona a premýšľali, že ho nahradia niekym iným, ale na prvom koncerte sa Hewson prejavil ako showman a skupina sa rozhodla si ho nechať. Ku koncu roka 1976 skupina vyhrala školskú talentovú súťaž svojou verziou piesne Show Me The Way.

Po osemnástich mesiacoch skúšok si skupina zmenila meno na The Hype (zhruba, očakávanie, poprask, nadmerná reklamná masáž, ale tiež narkoman) a začala vystupovať v kluboch, pričom hrala coververzie piesní od Sex Pistols a Clash. 17. marca 1978 (írsky sviatok sv. Patrika) sa zúčastnili súťaže v Limericku, ktorú vyhrali a získali odmenu 500 libier a tiež možnosť vytvoriť demonahrávku v štúdiu CBS Records.

Na radu dublinského punk rockového gurua Steva Averilla si skupina zmenila názov na U2. Názov bol vybraný preto, že vyvolával zaujímavé konotácie (názov lietadla či ponorky), ale pritom neoznačuje nič konkrétne. Podľa niektorých interpretácií ide o úmyselnú slovnú hračku – U2 sa po anglicky číta rovnako ako you too (ty tiež), čo má vraj poukazovať na naviazanosť skupiny s publikom, ale v rozhovore s Larrym Kingom to Bono výslovne odmietol s tým, že nikdy o tom skutočne nepremýšľal ako o „you too“.

V marci 1978 zo skupiny odišiel Dick Evans, čím skupina získala svoju dnešnú podobu. V máji sa manažérom skupiny stal Paul McGuiness.

V septembri 1979 U2 vydali svoju prvú EP nazvanú U2-3 (obsahovala tri piesne), ktorá sa dostala až na prvé miesto írskej hitparády, a vzápätí na to U2 v decembri usporiadali niekoľko koncertov v Londýne, ale bez väčšieho záujmu kritikov i obecenstva.

V marci 1980 sa skupina rozhodla, že už má dostatok materiálu pre celý album, ktorý však CBS Records odmietla, takže U2 podpísali zmluvu s firmou Island Records a v septembri potom vydali album Boy. Album sa stretol s priaznivým ohlasom kritikov a ako debut je hodnotený výrazne pozitívne. Nasledovalo menšie turné po Spojenom kráľovstve, ale tiež prvé turné mimo nej – na východnom pobreží USA a v niekoľkých európskych mestách. Turné bolo úspešné a kritici skupinu označovali ako skutočne nádejnú.

Aj napriek krádeži Bonovej aktovky so všetkými textami 12 týždňov pred začiatkom nahrávania, vydali U2 v októbri 1981 druhý album, nazvaný October. V textoch piesní na tomto albume sa už naplno prejavila náboženská viera členov skupiny (napr. v piesňach Gloria či With a Shout) – Bono, The Edge i Larry boli oddanými kresťanmi a nijako to neskrývali. V tom čase sa tiež stali členmi dublinskej náboženskej skupiny Shalom, pričom zvažovali rozchod U2, pretože si neboli istí, či môžu pokračovať ako rocková skupina tak, aby to neohrozovalo ich náboženské cítenie. Táto neistota sa prejavila i na albume, ktorý nebol taký úspešný ako sa už od U2 čakalo.

Čiastočný neúspech albumu October bol úplne zabudnutý, keď v roku 1983 vydali ďalší album, War (Vojna). Z tohto albumu pochádza jedna z najznámejších piesní U2, Sunday Bloody Sunday (Nedeľa, Krvavá nedeľa). Táto pieseň je reakciou na severoírske spory, jej názov odkazuje na masaker tzv. Krvavej nedele z 30. januára 1972, pri ktorom bolo v meste Derry britskými vojakmi zabitých 13 neozbrojených účastníkov protestného pochodu (a zranených mnoho ďalších). V piesni sa okrem odkazov na túto udalosť („I can't believe the news today“, „nemôžem uveriť dnešným správam“) objavujú citácie z Biblie ("mother's children; brothers, sisters torn apart", „syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre“, Mt 10,35; "we eat and drink while tomorrow they die", „jedzme a pijme, lebo zajtra zomreme“, 1K 15,32) a pieseň končí výzvou kresťanom, aby spolu prestali bojovať a prijali Ježišove víťazstvo. Niektorí pieseň pochopili ako podporu írskeho boja a IRA. Bono taký výklad striktne odmietol s tým, že na koncertoch pieseň uvádzali slovami: „Toto nie je rebelská pieseň, toto je Sunday Bloody Sunday“ a pri piesni mával bielou zástavou.

Z albumu pochádza i pieseň New Year's Day (Nový rok), inšpirovaná poľským hnutím Solidarita. Táto pieseň bola vydaná ako prvý singel albumu a bola prvým medzinárodným hitom skupiny – v Spojenom kráľovstve sa dostala na desiatu priečku rebríčka a hudobná stanica MTV ju veľmi často zaraďovala do vysielania, čo pre U2 znamenalo výraznú propagáciu u amerického publika.

Následné turné obsahovalo množstvo vypredaných koncertov v Európe a USA, z turné bola vydaná živá nahrávka a filmový záznam koncertu v Red Rocks pod názvom Under a Blood Red Sky (Pod krvavo červenou oblohou). Vďaka týmto úspechom kapela uzatvorila s nahrávacou spoločnosťou novú, výhodnejšiu zmluvu.

Štvrtý štúdiový album produkovali Brian Eno a Daniel Lanois (dovtedy bol poducentom Steve Lillywhite), vyšiel v roku 1984 pod názvom The Unforgettable Fire (Nezabudnuteľný oheň; išlo o názov výstavy obrazov vytvorených ľuďmi, ktorí prežili atomové výbuchy v Hirošime a Nagasaki). V textoch piesní sa objavujú politické motívy – pieseň "Pride (In the Name of Love)" ("Hrdosť (V mene lásky)") je spomienkou na aktivistu za ľudské práva Martina Luthera Kinga, rovnako ako pieseň, ktorá mu je priamo venovaná, "MLK". Sladba "Bad" ("Zlý") hovorí o závislosti na heroíne; v tom období sa v Dubline výrazne rozmáhali problémy s drogami.

Na prelome roku vydali U2 krátky (štvorpiesňový) album Wide Awake in America, po ktorom nasledovalo veľmi úspešné turné. Hoci osemdesiate roky boli ešte len v polovici, hudobný časopis Rolling Stone ich označil za „skupinu osemdesiatych rokov“ a tvrdil, že „pre rastúci počet fanúšikov rock&rollu sa U2 stáva najvýznamnejšou skupinou, možno tou jedinou, ktorá má význam.“

S rastúcou popularitou sa U2 pomaly prepracovávali do kategórie "štadiónových skupín"; príležitosť, ako to dokázať, sa naskytla pri gigantickej humanitárnej akcii Live Aid – v roku 1985 prepukol v Etiópii hladomor a v júli 1985 usporiadali Bob Geldof a Midge Ure na podporu boja s hladomorom koncert, ktorý sa súčasne konal v londýnskom Wembley a filadelfskom JFK Stadium (a niekoľkých menších koncertov na ďalších miestach), pričom koncerty boli prepojené satelitným spojením a podujatie bol živo vysielané v televízii. Odhaduje sa, že koncerty sledovalo asi 1,5 miliardy ľudí zo 100 krajín sveta. U2 sa koncertu mali zúčastniť, ale zďaleka sa nečakalo, že budú hlavnou hviezdou; predvedená 13-minútová verzia piesne Bad, v priebehu ktorej Bono zišiel z pódia a zatancoval si s fanúšičkou, zaistila U2 obrovskú popularitu a postavenie jednej z najlepších hudobných skupín na svete. Hneď v septembri sa Bono s manželkou Ali vydal do Etiópie, kde šesť týždňov pracovali v utečeneckom tábore a sirotinci; táto skúsenosť sa odráža v jeho boji za podporu tretieho sveta, v ktorom pokračuje dodnes.

Zatiaľ čo v Live Aid boli U2 len jedným z účastníkov, v roku 1986 na charitatívnom turné Conspiracy of Hope (Sprisahanie nádeje), usporiadanom spoločnosťou Amnesty International, boli už hlavnou hviezdou. V priebehu tohto šesťtýždňového projektu pomohli Amnesty International strojnásobiť počet registrovaných priaznivcov.

Nezmazateľne sa do rockovej histórie U2 zapísali svojím ďalším štúdiovým albumom The Joshua Tree (názov kalifornského národného parku, v ktorom rastú Juky krátkolisté, anglicky označované ako Joshua tree). V rebríčku 500 najlepších albumov histórie časopisu Rolling Stone sa album umiestnil na 27. mieste. Dodnes sa ho predalo viac ako 25 miliónov kópií, takže je komerčne najúspešnejším albumom skupiny.

Album v USA aj v Spojenom kráľovstve prekonal rýchlosť v predaji. V Spojenom kráľovstve získal album platinovú platňu za 28 hodín, v USA za 40 hodín. V USA bol na prvom mieste hitparády 9 týždňov, v britskej hitparáde sa držal 129 týždňov, pričom sa do nej ešte dvakrát vrátil (v rokoch 1992 a 1993). Prvé miesto hitparád dosiahol v 22 krajinách sveta. Vďaka úspechu albumu sa skupina objavila na titulnej stránke časopisu Time z 29. apríla 1987 s titulom Rock's Hottest Ticket („Najhorúcejší rockový lístok“). Na cenách Grammy v roku 1988 získal album cenu Album roka.

Aj na tomto albume nájdeme náboženské a politické motívy – I Still Haven't Found What I'm Looking For (Doteraz som nenašiel to, čo hľadám) je osobná pieseň o vnútorných sporoch viery a pokušenia. Bullet the Blue Sky (Rozstrieľajte modré nebo) je odsúdenie americkej politiky vyzbrojovania povstalcov v Salvádore. Mothers of the Disappeared (Matky zmiznutých) je žalospev venovaný združeniu Asociación Madres de Plaza de Mayo, ktoré združuje matky unesených z čias politického prevratu v Argentíne v roku 1978. Running to Stand Still hovorí o drogovej závislosti.

Nasledujúce štadiónové turné bolo obrovským úspechom, napríklad na koncerte v Holandsku sa všetkých 92 000 lístkov vypredalo počas hodiny. V priebehu turné skupina vytvorila album Rattle and Hum (Rachot a šum), ktoré je čiastočne živou nahrávkou koncertov, ale sú tu i cekom nové piesne. Na turné skupina vystupovala s B. B. Kingom (nahrali spolu pieseň When Love Comes to Town, Keď do mesta dorazí láska) a Bobom Dylanom (s ním vytvorili duet Love Rescue Me, Láska, zachráň ma). Navyše, v roku 1989 vyšiel rovnomenný koncertný film s prvkami dokumentu venovaný turné po USA. Film bol natočený 16mm čiernobielou kamerou a z pôvodných 160 hodín záznamu v ňom nakoniec zostalo 90 minút; tento film sa ale mimo fanúšikov s výraznejším kladným ohlasom nestretol a samotný nápad bol kritizovaný ako prejav prehnanej namyslenosti.

Takmer tri roky nepretržite trvajúcej koncertnej šnúry (zakončenej sériou Lovetown Tour) uzatvoril rotterdamský koncert 10. januára 1990, na ktorom Bono oznámil, že „V posledných mesiacoch sme sa výborne bavili[…], toto je proste koniec niečoho pre U2. […] Len – potrebujeme odísť a všetko si znovu vysnívať.“ Toto prehlásenie vyvolalo špekulácie o rozpade skupiny, ktoré priživovala aj dlhá prestávka. Napriek tomu, že Bono týmto prehlásením rozchod na mysli nemal, ten v nasledujúcich mesiacoch hrozil. Skupina sa totiž rozhodla ďalší album vytvoriť v čerstvo zjednotenom Berlíne, no po počiatočnom nadšení sa množili hádky a spory, a až radosť z vytvorenia piesne „One“, vrátila skupine optimizmus. V priebehu nahrávania, navyše, boli z hotelovej izby odcudzené niektoré počiatočné nahrávky a neskôr sa verejne šírili (najznámejší z nich je bootleg nazvaný Salome).

Nakoniec však nový album vznikol, aj keď z berlínskeho natáčania zostalo len niekoľko nahrávok a inširácia pre titul; 18. novembra 1991 vyšiel album Achtung Baby. Na albume je vidieť výraznú zmenu zvuku kapely, niektoré piesne („One“, „Mysterious Ways“) sú ešte podobné predchádzajúcim albumom z 80. rokov, na iných (napríklad Zoo Station) je vidieť vplyv elektronickej hudby a štýlom už patrí do 90. rokov. Spolu s albumom The Joshua Tree je Achtung Baby kritikmi označovaný ako najlepší album od U2. V ankete hudobného časopisu Q v roku 1998 označili čitatelia Achtung Baby ako 15. najlepší album histórie, v roku 2003 sa v podobnej ankete televízie VH1 umiestnil na 65. mieste. V roku 2003 bola tiež v rebríčku časopisu Q pieseň „One“ označená ako najlepšia pieseň všetkých čias.

Pozrite si aj:

Legendárny koncert na víkend: Továreň na hity? Manic Street Preachers

--

Na začiatku roku 1992 začalo dlho očakávané turné, nazvané „ZOO TV“. Turné bolo megalomanským multimediálnym podnikom. U2 predstierali prijatie šoubiznisového štýlu. Divákov ohromovali desiatky obrazoviek, svetelné efekty, kostýmy pre členov kapely, jedenásť pomaľovaných Trabantov rozmiestnených okolo scény, satelitná televízia a videoklipy so subliminálnymi správami. Pri koncertoch Bono skúšal telefonovať na rôzne miesta, a o jeho snahe dovolať sa v noci prezidentovi USA Georgovi Bushovi sa prezident dokonca zmienil v priebehu predvolebnej kampane. V priebehu prestávky v turné sa kapela zastavila v štúdiu, ale miesto pôvodne plánovaného doplnkového EP vzniklo plnohodnotný LP album nazvané Zooropa, vydaný v júli 1993.

Zooropa štýlom pokračovala v zmenách začatých na Achtung Baby, obsahovala ešte väčší podiel elektronickej hudby a vplyvu techna. Prvým singlom bol „Numb“, zvláštny ako svojím štýlom (zmesou techna a rapu), tak i spôsobom vydania – vyšiel výhradne ako „videosingel“ na VHS. Zooropa získala cenu Grammy za najlepší alternatívny album. Po jeho vydaní nasledovalo turné s označením Zooropa a Zoomerang. Jeho poslednou zastávkou bolo Tokio, 10. decembra 1993.

Po turné nasledovala relatívne dlhá prestávka, v priebehu ktorej sa členovia skupiny venovali niekoľkým vedľajším projektom a odpočinku. Bono nahral duet s Frankom Sinatrom, Larry s Adamom nahrali soundtrack k filmu Mission: Impossible, skupina tiež prispela piesňou Hold Me, Thrill Me, Kiss Me, Kill Me na soundtrack k filmu Batman Forever. V roku 1995 skupina ako celok spolu s Brianom Eno vydala experimentálny album nazvaný Original Soundtracks 1, pod ktorým však neboli podpísaní ako U2, ale ako Passengers (kvôli vysoko experimentálnemu štýlu sa produkčná spoločnosť zdráhala vydať album pod menom U2). Pilotným singlom bola pieseň „Miss Sarajevo“ (so skupinou ju spieva Luciano Pavarotti) venovaná vojnou postihnutej Juhoslávii. Celý album je koncipovaný ako soundtrack, ide však len o fikciu.

Na začiatku roka 1996 začali U2 pracovať na ďalšom štúdiovom albume, s cieľom vydať ho v septembri toho istého roku; to bol už od začiatku prehnane sebavedomý cieľ, žiaden doterajší album nenahrali tak rýchlo. Pôvodný zámer vydať „priamočiary rock'n'rollovy album“ rýchlo zmizol, album je opäť ďalším pokusom o zmenu štýlu – obsahuje množstvo elektronickej hudby, efektov a samplov, výsledný zvuk má veľa prvkov disca a techna. Skupina sa priznala k zámeru zapracovať štýl skupín ako Prodigy či The Chemical Brothers. Práce na novom albume však sprevádzalo veľa ťažkostí; Larrymu sa zhoršili problémy s chrbticou a veľkej časti natáčaní sa prakticky nezúčastnil. Natáčanie sa preťahovalo, pôvodný septembrový termín sa odsunul na november, potom na január, až konečne 4. marca 1997 vyšiel album Pop. (Viac na Wikipedii)