Orol Eddie: Ľudia milujú outsiderov

Nedokáže nemilovať jeho detskú radosť a nedokážete mu nezávidieť jeho naivitu, vďaka ktorej dokáže robiť veľké veci

Zázraky k športu patria. A rok 1988 priniesol rovno dva, lebo prečo trocháriť. Keby som chcel ukazovať prstom, ukazovák by smeroval na zimné olympijské hry v Calgary. Práve tu sa odohrali športové príbehy ako ukradnuté z písacieho stroja hollywoodskeho scenáristu. Najkrajšie na tom je, že ani postupom času sa príbehy, pri ktorých aj najtvrdší hooligan vyroní slzičku, nevytrácajú. Stačí sa pozrieť titul Leicesteru v anglickej Premier League a je jasné, že v športe sa happy endov dočkajú aj veční romantici. Čo sa vlastne stalo v tom chladnom Calgary?

Kokosy a orol

Na týchto zimných olympijských hrách sa predstavil nezabudnuteľný jamajský bob, podľa ktorého natočili film Kokosy na snehu. Kto by nepoznal príbeh o štyroch černochoch jazdiacich v ľadovom tobogáne. Ale už ste počuli o Orlovi Eddiem predtým, ako natočili o ňom film? Prečo to tvorcom tak dlho trvalo, kým príbeh tvrdohlavého skokana na lyžiach z Anglicka sfilmovali?

 

Eddie si na svoj film musel počkať dlhšie, predsa len štyria černosi v zasneženom Calgary sú lepší príbeh, ako ryšavý Brit so smiešnymi fúzmi. Ryšavý Brit, ktorý už odjakživa chcel byt olympionikom. Jeho mama ho v tom podporovala, jeho otec ho podporoval v kariére stavbára. Lenže za pekne urobenú fasádu na dome nezískate olympijskú medailu. A tak si Eddie išiel za svojim snom.

Aj preto, že nebol práve najbystrejší, dokázal to, čo chcel – dostal sa na olympiádu. Lebo keby bol čo i len kúsok múdrejší, uvedomil by si, že na to nemá. Je to presne ako v tom vtipe: Nikdy nehovor, že sa to nedá, lebo príde blbec, ktorý o tom nevie, a spraví to. Ale treba povedať, že okrem tvrdohlavosti mal Orol aj kúsok talentu. Hoci sa to vo filme snažia taktne zakryť.

Za rok medzi pretekármi, ktorí trénujú od škôlky

Keď ste dostatočne tvrdohlavý, máte svoj sen a nebojíte sa, za rok sa môžete naučiť skákať na lyžiach tak, aby ste sa kvalifikovali na olympiádu. Iní sa to učia od svojich šiestich rokov, Eddie začal po dvadsiatke. Nemôžete sa nechať odradiť ani tým, že Britská olympijská asociácia zmení kvalifikačný limit „z účasti na súťaži“ na „61 metrov“. Eddie to dokázal a prekonal britský rekord. To nie je žiadne prekvapenie, keďže pred ním mala Británia iba jedného skokana na lyžiach.

Čítajte aj: 

Barani: Islandskú zimu zažijete na vlastnej koži

Trumbo: Podobnosť so skutočnými postavami je neuveriteľná

Suburra: Vryje sa pod kožu hlbšie ako ihla injekčnej striekačky

--

Ľudia milujú outsiderov. Fandia im. Možno aj z egoistických dôvodov – aby mohli povedať: „Bol som pri jednom z najväčších športových úspechov, videl som Orla Eddieho letieť.“ Aj keď Eddie sám o sebe tvrdil, že viac ako na orla, sa podobal na pštrosa. Nuž, nie je tak ďaleko od pravdy, ale nedokážete mu nefandiť. Nedokáže nemilovať jeho detskú radosť a nedokážete mu nezávidieť jeho naivitu, vďaka ktorej dokáže robiť veľké veci. 

Sám Eddie povedal, že keď videl film, plakal. Aj keď z neho bolo pravdivých iba tak 5 %. Hoci emócie predávajú, treba sa spýtať, či ich bolo treba vkladať tam, kde ich bolo dosť na tri filmy? Na druhej strane, aj keby tam bolo pravdivé iba 1 %, tento neuveriteľný príbeh z Calgary si musíte pozrieť. Eddie si to za svoju odvahu zaslúži.

 

 

Tomáš Turek