Legendárny koncert na víkend: Zimomriavky na chrbte s Portishead

Králi melanchólie. Tak by sa dala nazvať trojica Portishead, ktorá zaručene vyvolá príjemné mrazenie

Jemná elektronika, triphop, orchestrálne prvky a skvelý spev. Trojica Portieshead je známa nielen v elektronickom undergrounde a medzi milovníkmi melancholickej muziky predošlej dekády. Vďaka prepracovaným emotívnym hitom sa dostala do pozornosti aj bežného poslucháča.

Napriek tomu však nestratila nič z osudovej príjemnej hororovosti, ktorá ju odjakživa zdobila a definovala. Za legendárny koncert víkend sme vybrali Portishead a výnimočné vystúpenie v newyourskom Roselande. Kapela toto vystúpenie vydala aj vo forme albumu:

 

V polovici deväťdesiatych rokov dva štúdiové album Dummy(1994), Portishead (1997) na sklonku tejto dekády ešte živý album s newyorskou Filharmóniou PNYC (1998) a po jedenásťročnom tichu Third (2008). Nie, napočúvať si ich ne je robota. Robotu vám dá prežiť to počúvanie. Trojicu by snáď ani nenapadlo vytvoriť niečo, pri čom sa môžete usmievať. Aj napriek tomu (alebo snáď práve preto) je Portishead skupina, ktorá sa stala v hudobnom svete prelomovou a nadčasovou.

Skupina sa dala dokopy v prvej polovici deväťdesiatych rokov, kedy si Geoff Barrow, motajúci sa okolo Massive Attack povedal, že hip hop je síce fajn, ale priveľmi zdôrazňuje falošnú sebaistotu. Jeho hudba by naopak mala ukazovať všetky strachy, bolesti a neistoty. Na niečo takéto zjavne nepotreboval rovesníkov, ale ľudí, ktorí majú už čo to odžité. Sily teda spojil s jazzmanom Adrianom Utleyom a speváčkou Beth Gibbons. Gibbons bola od Barrowa staršia o šesť rokov, Utley dokonca o štrnásť. Táto čudná trojica spolu v roku 1994 vydala prvý album Dummy. 


Nasamplované zvuky sláčikov pomiešané so soulom, rockom, hip hopom a texty až na kosť odhaľujúce duševné utrpenie. Toto bol trip hop v podaní Portishead. Vďaka hitom Sour Time a  Glory Box skupina zaujala naozaj nečakane veľké množstvo ľudí. Trvalo to asi rok, než skupinu začali počúvať aj ľudia, od ktorých by  to samotný Portishead nikdy nečakali. Zdalo sa, že skupina hovorí nejakým novým, no univerzálnym jazykom. Akoby ich  výpovediam rozumel každý. Ani jeden z troch členov skupiny však veľmi nestál o popularitu spočívajúcu v rozhovoroch pre popoludňajšie televízne programy. Dokonca ich vytáčal aj fakt, že sa hitom stala práve najkomerčnejšia skladba Glory Box a za jedinú výhodu tohto hurhaja považovali fakt, že si všetci traja mohli kúpiť domy.
--

Čítajte tiež: 

Legendárny koncert na víkend: Továreň na hity? Manic Street Preachers

Legendárny koncert na víkend: Revolúcia s gitarou v ruke? RATM

Legendárny koncert na víkend: Poznáte žijúcu Nirvanu?

--

Ak bol album Dummy nefalšovane smutný, druhý eponymný Portishead vydaný v roku 1997 bol nefalšovane zúfalý. Zámerne. Skupinu rozčuľovalo, koľko epigónov sa na nich zrazu bolo schopných priživiť. V druhej polovici rokov deväťdesiatych sa naozaj vyrojilo množstvo kapiel, ktoré trip hop používali ako zásterku k pozitívnej a relaxačnej hudbe. Toto Portishead naozaj nechceli a tak išli až na dno svojich možností. Piesne ako All Mine,  Only You a Over boli v prehrávačoch niektorých ľudí to isté, ako dvanásť balíkov Rohypnolu v rukách samovraha. Ťažké dychy, kvílivé vokály a čerstvá úroda zimomriavok. Druhý album bol zjavne rovnako náročný na prípravu, ako aj na počúvanie a Portishead asi naozaj nehospodárne povyťahovali všetky svoje tromfy už na začiatku, pretože im nezostala žiadna chuť púšťať sa do nového albumu. Skupina ešte dokázala urobiť veľkolepé divadlo v podobe živého albumu Roseland NYC Live – živej nahrávky koncertu s newyorskou filharmóniou. Obrovský orchester, DJ a  charizmatická žena, ktorá počas spievania fajčí jednu cigaretu za druhou.  A potom prišlo dlhé ticho...

Keď sa trojica po desiatich rokoch znovu rozhodla dať niečo dokopy, čakali ich mnohé prekvapenia. Starý spôsob tvorby už bol vyčerpaný a nový nebol k dispozícii. „Boli sme v rovnakej situácii, ako  Lara Croft, keď je okolo nej plno zavretých dverí a žiadny kľuč do nich nepasuje. Vedeli sme, že niekde musí byť a že ho musíme nájsť.“ Napokon sa podarilo. Minuloročný album Third je rovnaký emocionálny zabijak ako predchádzajúce dve štúdiovky, no jeho zvuk je diametrálne odlišný. Sláčiky zmizli a miesto nich prišli zvuky z iného sveta. Je to ako trip hop kombinovaný s ambientom. (ohudbe.sk)

 

 

Vaše tipy na legendárne koncerty posielajte na marketing@biztweet.eu